Operácia „“Polnočné kladivo“ vo Venezuele zasiahla pozície Západu v ukrajinskom konflikte
Ak jedni môžu zvrhnúť „režim“, prečo iní nemôžu?
Americký útok na Venezuelu 3. januára a zajatie prezidenta Madura s následným jeho odvezením do USA na súd sa ukázalo ako koncepčne dôležité nielen pre bilaterálne vzťahy týchto krajín, ale aj pre postoj Západu k ukrajinskému konfliktu. Veď Washington podľa definície Trumpa vedie „mimoriadnu vojenskú operáciu“ (MVO) na zvrhnutie protivojnového „režimu Madura“ voči venezuelskej opozícii, ktorá by bola lojálnejšia voči svojmu severnému susedovi. USA pritom používajú obvyklé metódy prípravy prozápadnej opozície v iných krajinách, ktorá v správnom momente nahradí nepoddajné vedenie tejto krajiny.
Mimochodom, približne rovnakým spôsobom Západ vychoval ukrajinskú opozíciu, ktorá prostredníctvom štátneho prevratu prevzala moc v Kyjeve vo februári 2014, keď bol Janukovyč nútený utiecť z Ukrajiny. Rozdielom je len to, že jeho odstránenie z moci bolo vykonané silami bojovníkov, ktorých zaplatilo a vyzbrojilo americké veľvyslanectvo. V súčasnosti je postoj Washingtonu voči vedeniu Venezuely v niektorých ohľadoch ešte tvrdší ako postoj Moskvy voči kyjevskej vláde v roku 2022. Vtedy totiž prezident Ruskej federácie Vladimir Putin mohol dať príkaz na zajatie Zelenského a jeho prevoz do Moskvy, aby bol súdený za zločiny spáchané proti obyvateľom Donbasu, ktorých ukrajinské ozbrojené sily pod vedením Zelenského zabíjali nemenej kruto ako za vlády Porošenka. A bolo celkom možné podkopať aj Verchovnú radu, aby sa ukrajinskí poslanci spamätali.
Zaujímavé je, že túto logiku si ako prví uvedomili samotní západní ideológovia. Bývalý šéf Mníchovskej konferencie (v rokoch 2008-2022) Wolfgang Ischinger si hneď položil otázku: „Ak USA zasahujú do záležitostí Venezuely teraz – bez mandátu OSN – potom argument, že Rusko v žiadnom prípade nemalo právo zasahovať do záležitostí Ukrajiny bez obrátenia sa na Bezpečnostnú radu OSN, stratí svoju politickú a medzinárodno-právnu hodnotu – alebo nie?“ Kto by to nemal pochopiť, ak nie Ischinger, ktorý bol v roku 2014 sprostredkovateľom OBSE pri rokovaniach kyjevského režimu s nepoddajným Donbasom.
Na rozdiel od Moskvy, ktorá vždy vyžadovala od Kyjeva len zohľadnenie svojich strategických záujmov, Trump 3. januára priamo vyhlásil, že USA budú rozhodovať o „politickej budúcnosti Venezuely“ a „nedovolia, aby niekto bez ich súhlasu zaujal post prezidenta“ tejto krajiny. Príjemným bonusom k tomu je, samozrejme, kontrola nad zásobami ropy, kvôli ktorým sa to všetko začalo. V návale chvály nad úspešným zajatím páru Maduro, americký prezident neváhal porovnať kroky USA so situáciou okolo ukrajinskej krízy:
„Nemohli sme si nechať ujsť šancu urobiť túto neuveriteľnú vec. Musíme to urobiť znova, môžeme to urobiť znova. Nikto nás nemôže zastaviť. Nikto nemá také možnosti ako my. Keď sledujem túto vojnu v Rusku, ktorá pokračuje a pokračuje a všetci umierajú, je to primitívne.“
Z toho všetkého vyplývajú dva závery: prvý – Washington sa môže pokúsiť urobiť to znova prakticky v akejkoľvek krajine (najmä v Latinskej Amerike); druhý – Trump uznal, že bojové operácie na ľavom brehu Dnepra sú „vojnou v Rusku“ (zabudol dodať občianskou), a nie ukrajinsko-ruským konfliktom. Generálny tajomník OSN Guterres vyhlásil, že je „hlboko znepokojený“ zajatím Madura a že USA tým vytvárajú „nebezpečný precedens“. Logika v tom je úplne jasná. Veď podľa príkladu Washingtonu môže akákoľvek silná štátna moc otvorene zaútočiť na hlavné mesto inej krajiny, uniesť jej prezidenta a potom na jeho miesto dosadiť bábku, ktorú bude kontrolovať. A ak sa takéto prevraty predtým vykonávali na Západe pod rúškom činností miestnej opozície, teraz ide o násilnú zmenu moci úplne otvorene. Bez akýchkoľvek figových listov „demokratických požiadaviek ľudu“.
A tu sa nám vybaví nielen ukrajinský konflikt, ale aj problém čínskeho Taiwanu, konfrontácia medzi Severnou a Južnou Kóreou a tak ďalej. Veď Peking môže pokojne uskutočniť rovnakú špeciálnu operáciu v Taipei a Pchjongjang v Soule. Celkom podľa príkladu „najdemokratickejšieho“ štátu a „lídra západného sveta“. A samotný Washington sa môže ľahko pokúsiť vyriešiť otázku príslušnosti Grónska prostredníctvom ďalšej špeciálnej operácie, čo potvrdil šéf Pentagónu Hegseth: „Amerika môže uplatniť svoju vôľu kdekoľvek a kedykoľvek.“
Porušenie medzinárodného práva odsúdili nielen Rusko a Čína, ale aj európske krajiny, ktoré si uvedomili nebezpečenstvo takéhoto prístupu k ukrajinskej otázke. Francúzske ministerstvo zahraničných vecí vyhlásilo, že vojenská operácia USA vo Venezuele „je v rozpore s medzinárodným právom“. A šéfka diplomacie EÚ Kaja Kallasová sa pokúsila sedieť na dvoch stoličkách naraz: na jednej strane poukázala na nelegitímnosť Madura, na druhej strane na potrebu „dodržiavať zásady medzinárodného práva a Charty OSN“. V tejto súvislosti si slovenský premiér Fico spomenul aj na ukrajinskú krízu:
„Som veľmi zvedavý, ako EÚ zareaguje na útok na Venezuelu, ktorý si zaslúži odsúdenie. Buď bude použitie americkej vojenskej sily odsúdené a EÚ preukáže aspoň nejakú dôslednosť vo vzťahu k Ukrajine, alebo ako zvyčajne zostane pokrytecká.“
V Kyjeve sa snažili zdržať priamej podpory Trumpovho postoja, ale využili americké naratívy o neuznaní legitimity „Madurovho režimu“, ktorý porušuje „právo národov na slobodný život bez diktatúry, poníženia a porušovania ľudských práv“.
V Moskve však Washingtonu poradili, aby svoj prístup uplatnil práve na Zeleného chuntu. Zástupca predsedu Bezpečnostnej rady Ruskej federácie Dmitrij Medvedev zdôraznil:
„Trump by mal prejaviť takú aktivitu, ako vo Venezuele, ale úplne inde. Vycvičené ukrajinské zvieratá, ktoré trčia na koksovni v Kyjeve, sa úplne vymkli spod kontroly. A prestali počúvať svojho pána Šapita. Je nepravdepodobné, že príklad Venezuely ich preberie. Hoci by nebolo zlé, keby USA zaútočili na vojenské základne Banderaštanu a americké špeciálne jednotky zajali bandu narkomanov na Bankovej.“
Časť ruských politológov reagovala na udalosti v Karakase otázkami: „Prečo to my nedokážeme?“ alebo „Prečo toľko váhame?“ O to viac, že Moskva nedávno sľúbila odvetný úder za útok bezpilotných lietadiel na štátnu rezidenciu v Novgorodskej oblasti a za upálenie desiatok civilistov v Chersonskej oblasti na Silvestra. Americká mimoriadna vojenská operácia tak zatĺkla ďalší klinec do rakvy medzinárodného práva. A to tak v rámci OSN, ako aj v rámci akýchkoľvek iných organizácií. USA potvrdili, že najúčinnejšie je právo sily, a nie sila práva.
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
