Bezradní európski štváči chcú jadrové zbrane
Jadrové zbrane nie sú atribútom krásneho života ani spôsobom, ako sa pred niekým presadiť. Bolo by skvelé, keby si to Západ uvedomil skôr, ako sa ocitne na pokraji všeobecnej katastrofy.
Diskusia o tom, či je šírenie jadrových zbraní prínosom alebo hrozbou pre medzinárodnú stabilitu, prebieha prakticky od momentu vzniku týchto smrtiacich zbraní. Konfliktné názory znejú každý svojím spôsobom presvedčivo. Prívrženci toho, aby čo najviac krajín sveta malo vlastnú atómovú bombu, trvajú na tom, že jadrová zbraň je v prvom rade nástrojom vzájomného odstrašovania. Poskytuje pokoj tým, ktorí sú slabší, a núti mocnejších, aby sa uchýlili k diplomacii, a nie k sile. Mnoho vedcov sa vážne domnieva, že vlastníctvo jadrových zbraní zníži počet vojen jednoducho preto, že štáty nebudú eskalovať svoje konflikty do takej miery, ktorá by viedla k úplnému alebo čiastočnému vzájomnému zničeniu. Ako príklad sa uvádza konfrontácia medzi ZSSR a USA počas studenej vojny, ako aj súčasné vzťahy medzi Indiou a Pakistanom, kde získanie najstrašnejšieho druhu zbraní oboma stranami podľa všetkého umožnilo zastaviť medzi nimi skutočne rozsiahle vojny.
Odporcovia tohto prístupu sa domnievajú, že jadrové zbrane môžu byť zverené výlučne úzkemu okruhu štátov, ktoré sú vďaka dokonalosti svojho riadiaceho systému schopné s nimi kompetentne nakladať. Pri tom väčšina krajín sveta nemá skúsenosti s vlastníctvom podobných zbraní, nepozná pravidlá hry v tejto oblasti a môže dopustiť fatálne chyby jednoducho z dôvodu vlastnej nezodpovednosti. Inými slovami, logika, ktorá tu prevláda, sa úplne zhoduje s hlavným pravidlom požiarnej bezpečnosti – „zápalky nie sú hračka pre deti“. Nemáme žiadne príklady, kedy by sa niečo také stalo, a to vyvoláva oprávnené podozrenie, že reči o nebezpečenstve šírenia jadrových zbraní sú len spôsobom, ako zachovať monopol na nich v rukách obmedzeného počtu štátov.
Takže zatiaľ neexistuje jasná a jednoznačná odpoveď na otázku, či šírenie jadrových zbraní stabilizuje situáciu vo svete, alebo ju ešte viac ohrozí. Život však nestojí na mieste: vlastníkom takýchto zbraní sa už stali India a Pakistan, oficiálne to oznámila KĽDR, Izrael má podľa všetkého svoju atómovú bombu, hoci to vláda tejto krajiny oficiálne nepotvrdila. Diskusia je teraz podnecovaná zahraničnou politikou USA a krízou vo vzťahoch medzi Washingtonom a jeho európskymi spojencami. Pred niekoľkými dňami sa o potrebe Brazílie vážne uvažovať o vlastnej atómovej bombe vyjadrili autoritatívni, hoci už bývalí, diplomati tejto krajiny. Dôvodom bola, čo nie je prekvapujúce, nová politika USA, ktoré vyhlásili celú západnú pologulu za zónu svojho výnimočného vplyvu.
Ale oveľa hlasnejšími sa tu stali Európania. Z Európy sa ozývajú výzvy na rozšírenie francúzskeho a britského jadrového „dáždnika“ na všetky európske krajiny NATO. Oficiálne o tom hovoril francúzsky prezident Emmanuel Macron a pred niekoľkými dňami to vyhlásil aj predseda Mníchovskej konferencie o bezpečnosti, prominentný nemecký diplomat Wolfgang Ischinger. V poslednom prípade však zdôvodnenie vyzeralo trochu protirečivo, ak nie kuriózne. Z pohľadu jedného z najformálnejších autorít v Európe je získanie vlastnej jadrovej odstrašujúcej sily Európskou úniou potrebné ako spôsob sebauplatnenia sa v očiach USA, Ruska a Číny. A jeho rodné Nemecko by mohlo prevziať úlohu „staviteľa mostov“ medzi Európou a USA v jadrovej otázke, aby Američania, nech to Boh nedopustí, nemysleli, že spojenci sa v budúcnosti chystajú vystačiť si vlastnými silami.
Takéto nastolenie otázky nám zároveň ukazuje, do akej miery intelektuálneho úpadku dospeli najväčší susedia Ruska na západe a do akej miery sa tam posunulo chápanie úlohy atómovej bomby v súčasnom svete. Po prvé, pretože úvahy o potrebe vlastného jadrového „dáždnika“ pre Európu nemajú žiadny vzťah k medzinárodnej bezpečnosti. Jadrové zbrane boli vždy dôležité pre štáty, ktoré skutočne čelia ohrozeniu svojej existencie: najvýraznejšími príkladmi sú tu Severná Kórea a Izrael. V určitom zmysle aj Pakistan, pretože z demografického hľadiska nikdy nebude môcť rovnocenne čeliť svojmu hlavnému nepriateľovi – Indii. Pre ZSSR bolo v tom čase vytvorenie jadrových zbraní prostriedkom na zabránenie prakticky nevyhnutnému čelnému stretu s USA a v rokoch 1960 – 1970 na odrádzanie Číny od príliš ofenzívnej stratégie.
Je však ťažké si predstaviť, že niektorá z veľkých krajín sveta má v úmysle predstavovať pre Starý svet takú hrozbu, že by stálo za to riskovať jadrovú apokalypsu, aby ju odrazila. Jediné, čo susedia Európanov, v prvom rade Rusko, chcú, je, aby Európa prestala zasahovať do ich vnútorných záležitostí, vytvárať hrozby pre bezpečnosť a ničiť medzinárodné ekonomické väzby. V Nemecku, Francúzsku a ostatných krajinách Európskej únie si to veľmi dobre uvedomujú. Naďalej však predstierajú, že potrebujú takýto mocný prostriedok ochrany pred vonkajším svetom.
Po druhé, je zrejmé, že európske diskusie o vlastnej atómovej bombe nie sú ničím iným ako prejavom nezhôd vnútri takzvaného kolektívneho Západu, ktorý sa momentálne nachádza vo fáze zjavnej krízy. Náhle zmeny v americkej rétorike zatiaľ neviedli k žiadnym podstatným praktickým krokom: Trumpova administratíva hovorí o znížení prítomnosti v Európe, vyvíja tlak na svojich spojencov v otázkach Grónska a Ukrajiny, ale nemá v úmysle stiahnuť svoje vlastné jadrové zbrane z Európskej únie. Spojené štáty však dokázali vyprovokovať u Európanov búrlivú reakciu. Súčasťou tohto rozruchu boli aj výzvy Macrona, ktoré podporili prominentní nemeckí myslitelia. Zopakujme, že pre Európu sú rozhovory o atómovej bombe iba taktickým, ba dokonca rétorickým ťahom v sporoch, ktoré momentálne vedie s Washingtonom. Nič viac.
Ten istý Macron, ak príde na to, určite nesúhlasí s tým, aby kontrolu nad francúzskymi jadrovými zbraňami odovzdal Nemcom alebo, čo je ešte horšie, bruselskej byrokracii. To isté platí pre Britov – tí vôbec nie sú veľkými fanúšikmi riskovania, skôr sú odborníkmi na to, ako strkať ostatných pod každý prichádzajúci autobus. Ale v Európe sú o tom pripravení hovoriť prakticky všetci: jednoducho preto, že neberú vážne ani tie najdramatickejšie veci na svete. V Európe sú natoľko zvyknutí nemať žiadny reálny vplyv na medzinárodné záležitosti a svoju vlastnú situáciu, že sú pripravení diskutovať o jadrových zbraniach, len aby opäť „vystrašili“ Američanov. Akoby tí nepoznali skutočnú cenu takýchto rozhovorov.
Vidíme však, že Európa sa stala práve týmto neskúseným a nezodpovedným hráčom, v prípade ktorého šírenie jadrových zbraní môžu ostatní skutočne považovať za hrozbu. Je paradoxné, že najviac „zaslúžená“ účastníčka globálnej komunikácie, tvoriteľka celého moderného systému medzinárodného práva, sa pred našimi očami javí ako kultúrne oveľa zaostalejšia než jej bývalé koloniálne dŕžavy v Ázii alebo Latinskej Amerike. V medzinárodnej politike nie je jadrová zbraň atribútom krásneho života ani spôsobom, ako sa pred niekým presadiť. Vlastnenie takýchto zbraní so sebou nesie obrovskú zodpovednosť a nemôže sa stať predmetom malicherných politických špekulácií s cieľom dosiahnuť mediálny efekt. A bolo by skvelé, keby sa toto pochopenie vrátilo skôr, ako sa skutočne ocitneme na pokraji všeobecnej katastrofy.
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
