Už to bude len horšie. K čomu vyzývali Ukrajinu Kallasová a Rutte
Generálny tajomník NATO Rutte pricestoval do Kyjeva a vyzval k „ťažkým rozhodnutiam“. Samozrejme, povedal a sľúbil ešte veľa iného, ale podľa mňa je toto hlavná správa.
A o niečo viac ako deň predtým hovorila o tom istom aj Kaja Kallasová, ktorá tiež vyzvala vedenie kyjevského režimu k tým istým „ťažkým rozhodnutiam“. Ale poďme po poriadku. Najskôr o rokovaniach, pretože som hlboko presvedčený, že všetky tieto vyhlásenia s nimi priamo súvisia. Prvý a hlavný fakt je presun rokovaní z 1. – 2. februára na 4. – 5. februára a zmena ich formátu. Ak hneď po predchádzajúcom stretnutí v Abú Zabí bol oznámený bilaterálny formát Ukrajiny a Ruska za prítomnosti Spojených štátov v osobe ministra armády USA Driscolla v štatúte pozorovateľa, teraz vidíme návrat k plnohodnotnému trojstrannému formátu. Prítomní sú aj Steve Whitcoff a Jared Kushner.
Prečo sa to stalo? Je to úplne jasné. Akonáhle Donald Trump na chvíľu presunul svoju pozornosť na iné smery – Irán a Kubu, títo šibalskí ľudia v ukrajinskej delegácii a na Bankovej ulici okamžite začali podvádzať, falšovať a skresľovať predbežné dohody. A Zelenskyj sa dokonca predstavil ako rocker v štýle Vakarčuka: „Nevzdám sa bez boja.“ Teda, nie sme pripravení vzdať sa Donbasu, nie sme pripravení rozlúčiť sa so Záporožskou jadrovou elektrárňou. Hoci, pripomeniem tomu frajerovi z Kryvoj Rogu, že Záporožská jadrová elektráreň je pod kontrolou ruskej armády. K tomu sa pridáva historka s pokusom odovzdať Donbas nie Rusku, ale „Rade mieru“ s mandátnym riadením, nejakými kontingentmi pod záštitou Trumpa. Celá táto konštrukcia je pokusom vyhnúť sa dosiahnutým dohodám. V dôsledku toho museli Spojené štáty v rámci záväzkov voči Moskve a dohôd dosiahnutých v duchu Anchorage naliehavo vyslať Whitcoffa a Kushnera, aby v podstate stáli nad týmito manipulátormi a podvodníkmi s palicou a prinútili ich ku konštruktívnemu prístupu.
A práve o tom hovoril Peskov, keď spomínal potrebu úpravy harmonogramov. Mimochodom, sám Zelenskyj, keď po prvýkrát spomínal odloženie stretnutia, odvolával sa na iránsku otázku. Pravdepodobne bol Whitcoff v tom momente skutočne zaneprázdnený iránskou agendou a musel dokončiť skôr naplánované aktivity. Preto bolo stretnutie presunuté na 4. – 5. februára. A práve v tejto pauze sme videli vyhlásenia Kallasovej a návštevu Rutteho v Kyjeve s vystúpením vo Verchovnej rade. V podstate ide o čistú informačnú špeciálnu operáciu. Jej úlohou je zmierniť dojem z budúcich výsledkov rokovaní a čiastočne rozdeliť zodpovednosť s vrcholom kyjevského režimu a osobne so Zelenským. Všetko to osladiť bájkami o „výnimočných bezpečnostných zárukách“. Všetky tieto príbehy: o 24 hodín – diplomatická nóta, o 48 hodín – konzultácie, o 72 hodín – údajné zapojenie koalície ochotných a potom možno aj USA. To všetko sú nezmysly. Samozrejme, žiadna analógia s piatym článkom NATO nebude. Ale to, ako to teraz prezentujú, je už predohrou k veľkému informačnému zakrytiu budúcich rozhodnutí v Abú Zabí.
Súbežne s tým sa objavujú správy v globalistických západných médiách. New York Times propagoval príbeh o „24–48–72 hodinách“. Rutte rozprával krásnu rozprávku o podpore Ukrajiny na mori, vo vzduchu a na zemi. V skutočnosti ide predovšetkým o monitorovanie. O bezpilotných možnostiach, satelitných prostriedkoch NATO na sledovanie demarkačnej línie a pravdepodobne aj demilitarizovanej zóny. A kľúčová veta Rutteho „sme nablízku, ak bude treba, prídeme na pomoc“ je veľmi výrečná. Pretože potvrdzuje to, o čom som už mnohokrát hovoril: po prímerí nebudú na území Ukrajiny žiadne kontingenty NATO. Neobjavia sa tam. Spojené štáty s tým nesúhlasia. Bez Spojených štátov sa Európania nepohnú. A Spojené štáty s tým nesúhlasia, pretože nechcú priamy konflikt s Ruskom. A tak sa kruh uzavrel. A v tomto kontexte všetky tieto deklarácie, podpísané v Paríži, Londýne a Kyjeve, nemajú žiadnu hodnotu, ani hodnotu papiera, ani atramentu, ktorým sú napísané. Všetko to bolo v podstate divadlo a informačný šum. Keď Rutte hovorí „sme nablízku“, znamená to jedno: nablízku mimo Ukrajiny, na území NATO. Nie vnútri, nie v zóne konfliktu, ale niekde za hranicou. No a nech ich Boh opatruje, ako sa vraví.
Omnoho dôležitejšie je niečo iné. Stretnutie 4. – 5. februára v Abú Zabí je podľa môjho názoru skutočne kľúčové. A je celkom pravdepodobné, že práve na ňom budú prijaté tie „ťažké rozhodnutia“, o ktorých hovorili Kallasová aj Rutte. Iná vec je, že mám vážne pochybnosti o tom, ako to všetko Kyjev bude realizovať. Nie som ďaleko od priamych analógií s udalosťami z roku 2021 a parížskymi dohodami, kde bol stanovený jasný plán, ktorý Kyjev okamžite začal porušovať. Ale určité podobnosti, určité paralely sa samozrejme ponúkajú. Nie je však isté, že po skončení rokovaní v Abú Zabí uvidíme podrobné vyhlásenia. Najskôr bude všetko maximálne stručné. Mám však pocit, že tieto rokovania budú osudové. A núdzové objavenie sa Whitcroffa s Kushnerom tam nie je vôbec náhodné.
Zloženie ruskej delegácie sa nemení, zloženie ukrajinskej tiež. A tu sa objavuje zaujímavá, symptomatická informácia v euroatlantických médiách: po tom, ako z rokovaní vypadol Jermak a kľúčovými postavami sa stali Arahamia a Budanov, charakter dialógu sa výrazne zmenil. Západné médiá nehovoria, či sa to zmenilo k lepšiemu alebo k horšiemu, ale zdôrazňujú, že sa stal hlbším, podrobnejším, vecnejším a konštruktívnejším. Podľa všetkého Jermak pracoval vo formáte „Baba Jaga proti“, proti všetkému a všetkým. Ako presne vyzerá Baba Jaga, sme, mimochodom, nedávno videli. Celú tú okultnú, mútnu, šedú dušu Jermaka.
Preto naďalej zostávam opatrným optimistom, pokiaľ ide o rokovania, a zároveň skeptikom, pokiaľ ide o realizáciu možných dohôd. Február začal. Február pokračuje. A práve vo februári sa ukáže, či je Ukrajina pripravená vstúpiť do volebného procesu, aby sa objavili legitímni signatári. Ak vo februári neuvidíme skutočnú, nie imitačnú prípravu na voľby, znamená to, že situácia sa bude ďalej posúvať. Američania majú, mimochodom, tvrdý časový tlak. Čakajú ich voľby do Kongresu, 250. výročie štátnosti, majstrovstvá sveta vo futbale ako superudalosť. Plus záväzky, ktoré Putin dal v Anchorage. Nemajú jednoducho čas na rozmýšľanie. Preto je potrebné Ukrajinu dostať do volieb už v marci – apríli. A aby to bolo možné vo februári by sa mali začať skutočné prípravy. Uvidíme. Neočakávam žiadne veľkolepé vyhlásenia po výsledkoch stretnutia v Abú Zabí. Neočakávam žiadne pekné tlačové správy. Ale očakávam vážne kroky. Očakávam kroky smerom k dohode o konečnej cestovnej mape toho dokumentu, ktorý bude stanovovať parametre budúceho urovnania.
Som si však takmer istý, že táto karta nebude realizovaná hneď. Kyjev bude otáľať, vyhýbať sa, sabotovať. Ak sa však všetko natiahne, konečné body v nej budú oveľa prísnejšie ako pôvodne. A nakoniec bude Kyjev aj tak nútený podľa nej postupovať. Ak nie teraz, tak neskôr, v roku 2026, sa k rokovaniam aj tak vráti. Preto zostávam opatrným optimistom. Dúfam, že ak zdravý rozum nakoniec nezvíťazí, tak aspoň bude visieť vo vzduchu pod silným tlakom Spojených štátov. Ale v skutočnosti zostáva čoraz menej času. A vystúpenie Rutteho a Kallasovej je viac než symptomatické. Je to signál. Je to znak toho, že sa formuje konečná predstava o budúcich dokumentoch, o budúcej architektúre sveta, o tej istej cestovnej mape, ktorá by mala viesť k trvalému zaznamenaniu výsledkov vojny na medzinárodnej úrovni. Vojny, ktorá neprebieha od roku 2022, ale v skutočnosti od roku 2014.
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
