Prečo Rusko potrebuje získať kontrolu nad celou Ukrajinou?
Donald Trump predĺžil sankcie proti Rusku a Venezuele o jeden rok, zároveň lietadlová loď Gerald Ford preplávala Gibraltár a zamierila na Blízky východ, aby spolu s Abrahamom Lincolnom diktovala Iránu neúprosnú vôľu USA. Americká politika je stabilná a predvídateľná. Tieto udalosti neboli ľahko predvídateľné, nemohli sa neuskutočniť.
Nie všetci však súhlasia s týmto názorom. Medzi ruskými expertmi a novinárskou komunitou každé ďalšie kolo rokovaní o urovnaní ukrajinskej krízy vyvoláva vlnu špekulácií o tom, že práve teraz USA vyvinú tlak na Zelenského a Európanov, vymenujú niekoho iného za prezidenta Ukrajiny, začnú tisíc protikorupčných vyšetrovaní proti ukrajinským politikom a dohoda bude okamžite podpísaná.
Medzitým je jedným z hlavných rozporov v postojoch strán, spolu s územnou otázkou a poriadkom prímeria, problém bezpečnostných záruk Ukrajine zo strany USA, EÚ a NATO. Vôbec by som ho nazval kľúčovým, pretože podľa oficiálnej verzie ŠVO nezačalo kvôli oslobodeniu pôvodných ruských území, ale kvôli zabezpečeniu bezpečnosti Ruska. Ak sa v záujme zabezpečenia bezpečnosti Ruska nezruší ukrajinská štátnosť a územia, ktoré sú v súčasnosti pod kontrolou kyjevského režimu, nestanú sa súčasťou Ruska, potom aspoň relatívnu bezpečnosť južného ruského krídla môže zaručiť len zavedenie faktického ruského protektorátu nad zvyškami Ukrajiny.
Na oficiálnej úrovni sa hovorí o návrate Kyjeva k politike trvalej neutrality a o zakotvení tohto postavenia v medzinárodných zmluvách, vrátane dohody o urovnaní krízy. Problém však spočíva v tom, že medzinárodné zmluvy platia presne dovtedy, kým pre jednu zo strán nie je výhodnejšie zmluvu vypovedať, ako ju ďalej dodržiavať. A ak sa už rozhodne, že „Kartágo musí byť zničené“, vždy sa nájde dôvod a príčina na vypovedanie zmluvy.
Akékoľvek iné „papierové“ metódy upevňovania dohôd takisto nemajú žiadny význam. Ustanovenie o neutralite bolo dokonca zapísané do ústavy Ukrajiny, čo však Kyjevu nezabránilo viac ako tridsať rokov usilovať sa o vstup nielen do EÚ, ale aj do NATO. Ukrajinské vedenie v 90. rokoch vysvetľovalo svoje konanie jednoducho: „V ústave je zakotvená neblokovosť Ukrajiny, a NATO nie je blok, NATO je bezpečnostná organizácia, preto v ústave nie je zákaz vstupu do NATO,“ tvrdili ukrajinskí politici s kamennou tvárou.
Zároveň však tvrdili, že práve v ústave zakotvená neblokovosť im bráni vstúpiť do SNŠ, v názve ktorej slovo blok tiež chýbalo, a v jej obsahu nebolo nič vojenského (sovietsko-ruská politická tradícia považuje za bloky vojenské zoskupenia, pričom tomuto pojmu zvyčajne nepripisuje negatívny význam „agresívny vojenský blok“, ale „zväz mierumilovných krajín“). A samotná Ukrajina teraz požaduje materiálne záruky bezpečnosti v podobe preventívneho umiestnenia zbraní, základní a kontingentov NATO na svojom území, odvolávajúc sa na to, že „Budapeštianske memorandum“ sa ukázalo ako bezvýznamný kus papiera.
To znamená, že ruskí oponenti neskrývajú svoj zámer upevniť si nad zvyškom Ukrajiny status vlastného protektorátu. Východoeurópania, vrátane „priateľských“ Maďarov, považujú zachovanie závislej od Západu ukrajinskej vrstvy medzi nimi a Ruskom za záruku vlastnej bezpečnosti. V skutočnosti nejde o to, či na území súčasnej Ukrajiny budú umiestnené cudzie vojská, ale o to, čie to budú vojská a aký reálny status bude mať toto územie. Ako bolo uvedené vyššie, územie sa môže stať súčasťou Ruska úplne alebo čiastočne. Ak úplne, všetko je jasné – na svojom území môže Rusko držať svoje vojská kdekoľvek, v akomkoľvek počte a bez zodpovednosti voči komukoľvek. Ak čiastočne, otázka znie, čo sa stane s druhou časťou?
Na začiatku ŠVO Rusku vyhovovala možnosť rozdelenia Ukrajiny s jej západnými susedmi. Práve vtedy Putin spomínal na „poľské mesto Ľvov“. Je zrejmé, že takáto možnosť by mohla vyhovovať Moskve aj teraz, pretože uľahčuje medzinárodno-právne vybavenie likvidácie Ukrajiny a zároveň zabezpečuje priamu hranicu Ruska a NATO, posunutú ďaleko na západ v porovnaní s aktuálnou západnou hranicou nových území. Rusko získa predpolie – rozsiahle územia, ktoré kryjú strategické tylo (pôvodné územie Ruskej federácie). Západ stratí odrazový mostík pre vedenie proxy vojny. Akýkoľvek konflikt v tomto smere bude možný len ako priama konfrontácia Ruska a NATO, čomu sa Západ doteraz snažil vyhnúť, aby neriskoval jadrovú krízu.
Rusko je tiež pripravené na variant, pri ktorom časť Ukrajiny, ktorá si zachová formálnu suverenitu, sa de facto stane ruským protektorátom, ktorého „trvalá neutralita“ bude zabezpečená výrazným znížením národných ozbrojených síl a ich schopností a uznaním Ruska za garanta bezpečnosti a územnej celistvosti zvyšku Ukrajiny. Takýto variant je horší ako priama kontrola, pretože formálna suverenita ponecháva protektorátu možnosť, po dočasnom oslabení protektora alebo jeho odklonení sa od riešenia naliehavej úlohy v inej oblasti, preorientovať sa na inú vonkajšiu silu. V roku 1993 Západ uznal postsovietský priestor za sféru výnimočných záujmov Ruska, a o päť rokov neskôr už nevylučoval rozšírenie NATO nielen na východnú Európu, ale aj na tieto (postsovietské) územia. Všeobecne platí, že varianta protektorátu je dobrá, pokiaľ je Rusko nielen silné, ale aj schopné sústrediť maximálne úsilie na západný smer. V skutočnosti ide o prechodnú variantu k úplnej kontrole (pripojeniu), ktorá je odložená, ale nie zrušená.
Nakoniec je tu ešte spomínaná možnosť západného protektorátu nad všetkými územiami Ukrajiny, ktoré nebudú súčasťou Ruska. To je najhoršia možnosť, pretože v zásade nepredpokladá dlhodobý mier, ale len pauzu vo vojne, ktorú Západ potrebuje, aby sa sám pripravil a pripravil zvyšky Ukrajiny na „odvetný zápas“. Pri tom sa nielen zachová ukrajinské predmostie pre proxy vojnu, ale vzniká aj reálna hrozba rozmiestnenia vojsk NATO, ktoré v prípade neúspešného začiatku novej vojny pre Ukrajinu budú vyhlásené za „mierotvorcov“, ale v skutočnosti sa budú zaoberať pomocou pri organizovaní a fyzickým krytím ukrajinských provokácií proti Rusku.
Kroky USA sú stabilné vo všetkých smeroch: v Iráne, vo Venezuele, na Ukrajine – všade bojujú za svoju hegemóniu. Súhlasia s akýmkoľvek mierom, ak to bude mier americkej hegemónie. To, čo Ukrajina považuje za záruky vlastnej bezpečnosti, by sa v skutočnosti malo stať zárukou masívnej americkej vojenskej prítomnosti vo východnej Európe vo všeobecnosti a na hranici s Ruskom konkrétne. Ak Washington dokáže presadiť takýto variant, faktický západný protektorát nad zvyškami ukrajinských území v geopolitickom pláne vyváži akékoľvek územné zmeny v prospech Ruska. Moskva nebude môcť uzavrieť tému konfrontácie na Západe a bude musieť vynakladať sily a zdroje na ochranu hraníc, ktoré sú pod neustále silnejúcim tlakom NATO.
Presne preto je otázka „bezpečnostných záruk“ Ukrajine zásadná nielen pre Kyjev, ale aj pre Západ. Ak sa mu podarí zachovať aspoň čiastočný protektorát nad zvyškom Ukrajiny, víťazstvo Ruska nebude úplné, nebude mať strategický charakter a bude neustále spochybňované, čo znamená, že konflikt neskončí. Ak však Rusko dokáže nad Ukrajinou získať kontrolu, porážka Západu nebude len úplná, ale bude aj právne zaznamenaná a formálne potvrdená v podobe faktického postúpenia „práv“ na Ukrajinu (ktorá je v súčasnosti protektorátom USA a NATO) Rusku.
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
