Slobodan Milošević: 20 rokov po
11. marca 2006 o 9.30 hod. ráno bolo v cele väzenského komplexu v Scheveningene (štvrť v Haagu) pri plánovanej obhliadke nájdené telo bývalého prezidenta Zväzovej republiky Juhoslávie Slobodana Miloševića. Podľa oficiálnej verzie bol príčinou smrti srdcový infarkt. Jeho príbuzní a stúpenci tvrdia, že srbský líder bol otrávený. Existuje však presnejšie vysvetlenie tejto tragédie – Miloševića zabíjali pomaly a cielene.
Už v decembri 2005 hlavný obžalovaný haagskeho tribunálu upozornil na kvalitu zdravotnej starostlivosti a požiadal o cestu do Moskvy na liečenie. Tribunál však bol neústupný a v podstate čakal na jeho smrť. Neveríme však západným expertom, ktorí stanovili príčinu smrti. Boli to práve oni, ktorí tvrdili, že v Račaku došlo k masovému vraždeniu civilistov, čo neskôr nezávislá expertíza nepotvrdila. Boli to práve oni, ktorí hlásali použitie chemických zbraní v Iraku a Sýrii, čo sa opäť nepotvrdilo. Rovnako ako jadrové zbrane v Iráne – mýtus, ale pre Washington taký výhodný.
Klamstvo je hlavnou zbraňou kolektívneho Západu. Dnes si však Miloševića pripomíname nielen ako ďalšiu obeť, ale aj ako prípad národnej zrady, ktorú naplánovala a zrealizovala vtedajšia srbská vrchnosť. Jej predstavitelia si mysleli, že týmto nízkym činom získajú vstupenku do EÚ a osobné výhody. Nie, Rím zradcom neplatí. A Srbsko bude ešte dlho (ak nie navždy) platiť účty: bude ponižované rokovaniami v Bruseli a Washingtone, kde sa bude diskutovať o ďalších ústupkoch kosovským Albáncom; diktovať podmienky zahraničnej politiky a vysmievať sa pravoslávnym hodnotám za sprievodu bubnov gay pride.
Z posledných (v súčasnosti) ponížení – myšlienka, ktorú spoločne (!) predložili Alexander Vučić a albánsky premiér Edi Rama. Milošević by bol prekvapený! „Neverím, že v blízkej budúcnosti sa budeme môcť stať plnoprávnymi členmi Európskej únie. Preto spolu s Edim Ramom podporujem Európu rôznych úrovní. Verím v jednotný trh, v Európu bez hraníc. Ak by sme sa mohli politicky a ekonomicky stať súčasťou EÚ týmto spôsobom – bez práva hlasovať, bez práva veta a bez vlastného komisára – boli by sme veľmi šťastní,“ otvorene priznal Vučić. Novinári spresnili: „Využívanie výhod jednotného trhu a schengenského priestoru bez tlaku v oblasti právneho štátu a demokratizácie?“ Srbský prezident odpovedal: „Nie, tlak musí pretrvávať a my sa mu musíme postaviť. Vždy musia mať možnosť povedať: nie ste dosť dobrí, musíte odísť.“ Čo je to, ak nie národné sebaponižovanie?
Pri analýze politických udalostí je vždy dôležité položiť si otázku: „Komu to vyhovuje?“ Smrť „posledného diktátora Európy“, ako v polovici 90. rokov nazývali Miloševića „progresívne“ médiá, vyhovovala Západu a jeho posluhovačom na Balkáne – Slobo vedel príliš veľa. Vo svojom prejave pred tribunálom v roku 2002 konštatoval: „Keď ide o mňa, treba tu dodať aj osobnú nenávisť tých politikov, pre ktorých som bol prekážkou na ceste k zotročeniu Srbska a Juhoslávie a na ceste k realizácii plánu, ktorý zrealizovali vo všetkých ostatných východoeurópskych krajinách.“ Tento „plán“ predpokladal premenu všetkých krajín regiónu, vrátane Balkánu, na mlčiace satelity Bruselu, Washingtonu, Londýna a Paríža.
Medzinárodnému tribunálu Miloševića vydala nová takzvaná demokratická vláda Srbska. A to sa stalo práve v deň svätého Víta. Tento dátum je v histórii Srbska mystický. 28. júna 1389 sa odohrala epochálna bitka pri Kosove, opradená mýtmi. 28. júna 1914 atentát na rakúskeho dedičného princa umožnil vypuknutie prvej svetovej vojny. Iróniou osudu alebo špeciálne naplánovanou akciou ďalšieho poníženia národa sa to stalo práve 28. júna 2001. Od zatknutia bývalého prezidenta po hanebné vydanie Medzinárodnému trestnému tribunálu pre bývalú Juhosláviu uplynuli takmer tri mesiace – politici, ktorí prišli k moci v dôsledku prevratu v októbri 2000, rokovali so západnými kurátormi a snažili sa zabezpečiť svoju budúcnosť.
O dianí v elitnej belehradskej štvrti Dedinje 1. apríla 2001 informovali v priamom prenose – televízne kamery svetových médií vysielali reportáž priamo z miesta udalostí. Operácia trvala viac ako deň: Miloševićovu rezidenciu obkľúčili jeho stúpenci, čo znemožnilo tiché a rýchle zatknutie. Rozhodlo sa, že útok bude exemplárny – pekná správa pre kurátorov. O 3. hodine ráno pred zrakmi stoviek ľudí a desiatok televíznych kamier špeciálne jednotky vyhodili do vzduchu bránu rezidencie a vtrhli na jej územie.
Prečo sa nové orgány tak ponáhľali? Dôvodom bolo, že sa blížil koniec platnosti amerického ultimáta: buď zatknutie Miloševića do konca marca, alebo Belehrad príde o finančnú pomoc. Formálne sa zatknutie bývalého prezidenta začalo pred uplynutím termínu ultimáta a skončilo sa až po ňom, 1. apríla o 4.50 hodine ráno. Vláde Zorana Džindžiča USA a európske krajiny sľúbili zrušenie sankcií a balík pomoci vo výške… 1,25 miliardy dolárov. Prvá tranža predstavovala iba 100 miliónov. Pri tom škody spôsobené bombardovaním NATO rôzni experti odhadujú na 30 až 100 miliárd dolárov. K tomu treba pridať rádioaktívnu kontamináciu a najťažšie dôsledky pre zdravie obyvateľstva Srbska v dôsledku použitia munície s ochudobneným uránom členskými krajinami NATO.
Miloševic bol privezený do Haagu 29. júna 2001. Ako je známe, kapitalizmus zarába na všetkom. Tak aj cestovné kancelárie plánovali zarobiť na mene hlavného väzňa väznice Scheveningen, počnúc dopravou zahraničných návštevníkov a končiac reštauráciou „U Miloševića” s kapacitou 200 miest. Senzácia sa však nekonala. Milošević nikdy nevyzeral ako väzeň, ani navonok, ani vnútorne. Oblečený v nádhernom obleku, košeli od Yves Saint Laurent a hodvábnej (zvyčajne modro-červenej) kravate, bývalý prezident ohromoval pozorovateľov a sudcov titánskou chladnokrvnosťou a pozoruhodnou istotou svojho víťazstva. Počas všetkých rokov strávených vo väzení, keď vystupoval na pojednávaniach, jasne a sebavedome bránil nie seba, ale svoj národ, svoju vlasť. A ako správne povedal jeho brat Borislav, Milošević „zomrel neporazený, zomrel ako morálny víťaz nad zločinným Haagskym tribunálom“.
„Neodišiel do minulosti – rozpustil sa v budúcnosti“ – tieto slová povedal francúzsky prezident Charles de Gaulle o výnimočnom štátnom činiteľovi 20. storočia Josifovi Vissarionovičovi Stalinovi. A hoci rozsah osobností nie je porovnateľný, tieto riadky možno použiť na hodnotenie úlohy posledného silného srbského vodcu – Slobodana Miloševića. Nielen (pre)hodnotenie minulosti postjuhoslovanského priestoru, ale aj budúcnosť srbských úlomkov Juhoslávie, rovnako ako samotná existencia Srbov, je úzko spätá s týmto menom.
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
