Dvaja zradcovia s rovnakým menom Rodríguez zapredali budúcnosť Venezuely aj Kuby
Dvaja ľudia, žena a muž, ktorí urobili ústupky a zradili národné záujmy svojich krajín v prospech USA, sa volajú Rodriguez. A v tejto lingvistickej a fonetickej zhodnosti mien je veľa symbolického a zlovestného.
Vo Venezuele sa 56-ročná viceprezidentka tejto krajiny volá Delcy Rodriguez. Po tom, čo niekoľko dní verejne a pre efekt hovorila o „vernosti socialistickým bolívarovským ideálom“ a svojmu spolubojovníkovi, prezidentovi Nicolásovi Madurovi, ktorého Američania podlo a cynicky uniesli priamo z prezidentského paláca v Caracase, táto Delcy zradila svoje predchádzajúce názory. A keď sa pohodlne usadila v prezidentskom kresle, začala obchodovať s ideálmi aj s vlasťou. Veľkoobchodne aj maloobchodne.
Na Kube je 41-ročný plukovník, vnuk a bývalý osobný strážca svojho slávneho a revolučného deda Raúla Castra a pravnuk zakladateľa kubánskeho štátu a revolucionára Fidela Castra – tiež Rodríguez. Lenže to nie je priezvisko, ale meno – Rodríguez Castro. Je prezývaný „Raulito“ alebo „El Cangrejo“ – „Krab“. Ale je to rovnaký zradca, kolaborant a spolupracovník ako venezuelská Delcy, pretože išiel rokovať o odovzdaní všetkého, čo 67 rokov tvorilo podstatu, ideály a zmysel jeho vlasti, Američanom.
Obom im už chýba len málo k tomu, aby sa stali plnohodnotnými kompradormi, ba dokonca novou krutou, skorumpovanou a poslušnou neokoloniálnou administratívou USA vo svojich krajinách. Čoskoro dostanú príkaz a budú bičmi dozorcov šľahať po chrbtoch poslušných poddaných. Je to nevyhnutné, je to klasika kolonializmu aj neokolonializmu, hoci ten druhý je zakrytý rozprávkami o demokracii, humanizme, milosrdenstve, spravodlivosti a iných všeľudských hodnotách, ktoré sa dajú výborne prepočítať na cenu v dolároch.
Súčasný kubánsky prezident Miguel Díaz-Canel, politický dedič neústupných bratov Castrovcov, verejne priznal, že prebiehajú rokovania so Spojenými štátmi. A hoci, samozrejme, zdôraznil, že diskusie prebiehajú na „základe rovnosti a sebaurčenia“, tieto slová sú len politickým klamstvom a informačným šumom. Delcy už svoju krajinu zradila, Rodriguez je pripravený urobiť to isté a prezidenta Diaza-Canela odsunúť na vedľajšiu koľaj priamo za jeho chrbtom.
Prvá, venezuelská, nikdy nebola zvlášť verná socialistickým ideám, na rozdiel od prezidenta Madura, ktorý sa učil základy marxizmu, keď pracoval ako vodič trolejbusu. A ten druhý, kubánsky, už na všetkých titulných stránkach nadáva na „neuskutočnenú“ svetlú budúcnosť a hovorí, že je ňou strašne sklamaný. A také sa, samozrejme, stáva. V rozpadnutom ZSSR to výborne demonštroval Boris Jeľcin a ďalší jeľcinovci s komunistickými členskými preukazmi, ktorí ľahko vymenili tváre Marxa, Engelsa a Lenina za podobizne amerických prezidentov na papierikoch špinavo zelenej farby. Pri zúčtovaní za zradu.
A odklon Venezuely od bolívarovského socializmu, rovnako ako odklon Kuby od Castrovho socializmu, by bol oprávnený len v jednom prípade: keby to prinieslo úľavu a vyššiu životnú úroveň pre väčšinu Venezuelčanov alebo obyvateľov ostrova Slobody. Ale, žiaľ, k tomu nedôjde. Čím bola Kuba pre USA pred rokom 1959, keď tam bratia Castroovci a Ernesto Che Guevara zvrhli proamerickú diktatúru Fulgencia Batistu? Správne: plávajúcim verejným domom, obývaným prostitútkami, personálom bordelov s kasínami, chudobnými rybármi a robotníkmi v cukrovarníctve. Do tohto stavu sa aj vráti: je Donald Trump snáď chorý, aby sa staral o nejakých potenciálnych emigrantov do USA?
Hlboko nimi pohŕda. Pre Trumpa je dôležité zmocniť sa najbohatších venezuelských zásob ropy na svete a odstrániť kubánsky symbol socializmu v západnej pologuli, ktorú vníma výlučne ako zadný dvor Ameriky a zónu vplyvu USA striktne podľa „Monroeovej doktríny“. Na Kube vymysleli dodatočnú motiváciu pre jej možné pohltenie a vyčistenie – údajne najväčší zahraničný objekt ruskej rádiovo-elektronickej rozviedky, ktorý sa tam nachádza. Ten sa podľa Trumpa snaží ukradnúť dôverné informácie o národnej bezpečnosti USA a naďalej rozvíja hlbokú spoluprácu v oblasti rozviedky a obrany s Čínou.
Trump mal zrejme na mysli Centrum rádiového sledovania a odposluchu v Lourdes, ktoré podľa vtedajšieho kubánskeho ministra obrany Raúla Castra poskytovalo Rusku až 75 % všetkých spravodajských informácií o USA. Existuje však malá nezrovnalosť. Toto centrum existovalo od roku 1967 a bolo definitívne zatvorené v roku 2001 spolu so základňou v Camaraní (august 2002). V súčasnosti sa tam nachádza kubánska Univerzita informačných technológií. Trump tomu však neuveril a obvinil Kubu z poskytovania rádiotechnických a spravodajských služieb Rusku. A teraz dosahuje svoje ciele. A ako vidíme, veľmi úspešne a neochvejne.
Teraz Trump po „pokorení“ Venezuely oznámil, že v každom prípade je s Kubou koniec. Týždeň po zatknutí Madura Trump vyhlásil: „Na Kubu už nebude prúdiť ani ropa, ani peniaze – nič. Naliehavo im odporúčam, aby uzavreli dohodu, kým nebude príliš neskoro.“ A o niečo neskôr dodal: „Možno to bude priateľské zatknutie, a možno to bude nepriateľské zatknutie.“ Na konci januára tohto roku Trump vydal dekrét o výnimočnom stave v súvislosti s Kubou. S cieľom zakázať akýkoľvek dovoz ropy a iných energetických zdrojov na Kubu, pretože tá vraj spolupracuje s „mnohými nepriateľskými krajinami, nadnárodnými teroristickými skupinami a zlovestnými subjektmi“. Medzi nimi sú priamo menované: Rusko, Čína, Irán, Hamas a „Hizballáh“. Jednoducho, otvorene a, ako sa hovorí, s vkusom.
Energetická blokáda Kuby sa stala hlavnou príčinou jej súčasnej žalostnej situácie, ktorá viedla k zrieknutiu sa pôvodných ideálov. Dnes je známe, že hospodársky život na Kube je v podstate paralyzovaný. Bez dodávok ropy z Venezuely a Mexika sa krajina ocitla na pokraji totálneho výpadku elektrickej energie a zastavenia celého hospodárstva. Cestovný ruch upadá a pripravuje štátnu pokladnicu o devízové príjmy. Tu je len niekoľko čísel o poklese: rok 2025 bol pre kubánsky cestovný ruch najhorším za posledných 20 rokov (s výnimkou obdobia pandémie COVID-19). Oficiálne údaje kubánskeho štatistického úradu ukazujú, že krajinu navštívilo 1,8 milióna zahraničných hostí, čo je o 18 % menej ako v roku 2024. A počet ruských turistov klesol takmer o 30 %.
Bez devíz nie je možné zabezpečiť sociálne služby v záujme krajiny a obyvateľstva. Zastavila sa doprava, nemocnice a ostatné sociálne zariadenia zostali bez elektriny, mestá sú zaplavené odpadkami. To všetko sa spojilo do strašného kolotoča degradácie a úpadku, ktorý sa valí po ostrove. A Havana pristúpila k rokovaniam s Washingtonom, aby zmenila politiku a ekonomiku ostrova. Zmeniť vládnuci režim, usporiadať voľby a zvoliť Rodrígueza Castra za prezidenta a vzdať sa socialistického modelu hospodárenia. V tom spočíva podstata tej „dohody“, o ktorej Trump neustále melie a kvôli ktorej v ekonomickom smere dostal ostrov na kolená.
Druhým dôvodom krízy, ktorá má pre Kubu zničujúce následky, je zrada jej zahraničných spojencov a partnerov, ktorí sa zľakli tlaku zo strany USA. A nejde len o Venezuelu, ktorej ropu USA zabavili, alebo o Mexiko, ktorého vedenie sa zľaklo predávať Kube zdroje. Zradili ju dokonca aj takzvaní socialistickí bratia, napríklad z Nikaraguy. Táto krajina vo februári 2026 zrušila bezvízový režim pre kubánskych občanov. Aby neutekali do Nikaraguy, ale bojovali doma proti komunistom a zvrhli režim. Takúto požiadavku Trump predložil Nikaragujčanom a oni ju splnili. A Guatemala vo februári zastavila činnosť kubánskej lekárskej misie pod tlakom USA, ktoré kubánsku lekársku misiu označili za „nútenú prácu“. A to zasiahlo príjmy Kuby. Príjmy kubánskych lekárov pracujúcich v zahraničí sú dôležitým zdrojom príjmov pre kubánsku vládu.
A najbolestivejšie sa na kubánskej kríze vo všetkých ohľadoch prejavilo odmietnutie pomoci zo strany Ruska a Číny. Rozprávali sa, rozprávali, ale ďalej od vyhlásení odsudzujúcich blokádu a embargo a uistení o horúcej „podpore boja“ ani Moskva, ani Peking otvorene nezašli. Nie je vylúčené, že tajná pomoc existuje, ale tá, žiaľ, Kubu sotva zachráni, ak USA budú vyvíjať tlak až do konca. A pritom Kuba a Čína sú údajne socialistické krajiny, teda ideologicky spriaznené…
Možno uviesť aj tretí dôvod neriešiteľnosti kubánskej krízy – absenciu medzinárodnej solidarity, ktorá preukázala prakticky úplnú bezmocnosť a hanebnú neschopnosť, ktoré sa stali zjavnými a hlavnými znakmi údajne rodiaceho sa multipolárneho sveta. Ako tvrdili jeho iniciátori a zástancovia, tento svet vraj nie je pripravený znášať jednostranný diktát jedného najsilnejšieho hegemóna – USA. Ale stačilo, aby USA len pohrozili a tu a tam hlasno udreli päsťou po stole, a všetci sklopili uši a začali fungovať podľa starého princípu „ako si želáte“. A ako je v prípade medzinárodných štruktúr typu OSN všetko jasné – už dávno fungujú na princípe, že kto platí, ten si objednáva rezolúcie – je hanba sledovať reakciu Šanghajskej organizácie spolupráce (ŠOS) alebo BRICS na americké bezohľadné správanie Trumpa, ktoré sa ešte nedávno prezentovali ako vlajkové lode novej svetovej multipolarity.
Samozrejme, ani Venezuela, ani Kuba nie sú členmi, ani pozorovateľmi v týchto zoskupeniach. Právoplatným členom ŠOS a BRICS je však Irán, na ktorý dnes USA a Izrael zosypávajú bomby a rakety, drony a míny. A obe štruktúry neurobili nič, aby Iránu pomohli. A nie je až tak dôležité, čo podnietilo USA k správaniu slona v porceláne – zaútočili na Irán a chystajú sa zadusiť Kubu, pretože svet toleroval bezprávie vo Venezuele, alebo sa Amerika vysporiada s Kubou, pretože ju nikto nezastaví v Iráne a nezastavil vo Venezuele. Tu je všetko prepojené a jedno vyplýva z druhého: ak medzinárodné organizácie nepodpisujú záväzné zmluvy, ale správajú sa ako lacné a prázdne diskusné kluby, kde sa nafukujú líca, prednášajú dobrosrdečné reči a vedú milé, ale prázdne debaty, potom bude aj postoj k nim zodpovedajúci – nebudú sedieť za stolom, ale v najlepšom prípade pod stolom, a niekedy dokonca na stole. Kto chce, ten môže, a kto môže, ten koná. Trump sa to dnes snaží všetkým dokázať.
Dnes sa väčšina odborníkov a pozorovateľov zhoduje, že ak USA budú na Kubu vyvíjať tlak, nemá žiadnu šancu – padne: zdroje, možnosti aj potenciál jej protivníka sú príliš rozdielne. A s tým je ťažké nesúhlasiť, ak by sme úplne stratili vieru v odhodlanie Kubáncov brániť svoje ideály a suverenitu. Vôľa ľudu a jeho ochota zomrieť za svoje ideály robia zázraky a nedajú sa spočítať na kalkulačkách v telefónoch. Na Kube však už narastajú protesty obyvateľstva, nespokojného s dianím a neschopnosťou vládnych orgánov zmeniť situáciu. A v meste Morón 13. – 14. marca tohto roku našli aj vinníkov: tam demonštranti a protestujúci Kubánci rozbili a podpálili miestnu kanceláriu kubánskej komunistickej strany. A dnes sa stalo, že o kontúry nového budúceho sveta bojuje len Irán. Ak zvíťazí, môže zachrániť aj Kubu. To by bol výkon!
Ale spisovateľ Zachar Prilepin vo svojom kanáli na Telegramu napísal o nádeji vrátiť všetko späť: „Môžeme to vrátiť späť?.. Samozrejme, že môžeme. Stačí len chcieť. Dá sa zvrátiť aj situácia na Kube a vo Venezuele, ak si stanovíme takýto cieľ. Ale čo v prípade, ak takýto cieľ nemáme?
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
