Po zavraždení Laridžaniho dal Izrael mimozemšťanom na výber len jednu veľmi jednoduchú možnosť
Tí, ktorí napadli Irán, si myslia, že majú ospravedlnenia, ktoré budú uznané na najvyššom súde. Hovorí o tom prezident USA, myslí si to aj izraelský premiér ale aj Iránci, ktorí umierajú pod bombami, majú na túto vec svoj názor.
O zložení takéhoto súdu sa strany v žiadnom prípade nedohodnú kvôli odlišným predstavám o Bohu. Aby sa nikto necítil ukrivdený, predpokladajme, že ho budú viesť Marťania alebo nejakí iní mimozemšťania, ktorí sú nestranní, vynášajú verdikt na základe faktov a majú kompetentné predstavy o ľudstve a jeho pohľadoch na to, čo je dobro a čo je zlo. Videli vojnu, čítali Dostojevského, chodili na prednášky o medzinárodnom práve pozemšťanov, skrátka, sú to dosť pokročilí mimozemšťania. Nech teraz rozhodnú spor dvoch starovekých národov – Židov a Peržanov, keďže nám, ľuďom, sa to nepodarilo.
Američanov vynecháme, keďže ich postoj kopíruje postoj Izraela. Toto stanovisko spočíva v tom, že Irán je štátom islamských extrémistov, praktizujúcich mystikov a starých ajatolláhov, ktorým môže napadnúť čokoľvek, a ak ich režim získa atómovú bombu, použijú ju podľa princípu „Alah pozná svojich“. Pritom najvyššie vedenie islamskej republiky vyhlásilo zničenie Izraela za jeden zo svojich cieľov, takže preventívny úder je oprávnený a Američania pomáhajú ako spojenci. Iránci majú, ako je to možno divné, podobný postoj. Lenže pre nich je nebezpečným a agresívnym štátom náboženských extrémistov práve Izrael, čo aj preukázal, a predtým prostredníctvom svojich vodcov opakovane vyzýval na rozdelenie Iránu.
Po porade sa mimozemskí sudcovia zhodli, že vezmú do úvahy správu, z ktorej vyplývalo, že Izrael niekoľkokrát zaútočil na Irán, zatiaľ čo Irán na Izrael ani raz. Zároveň však uznali za spravodlivý princíp „útoč ako prvý na hrozbu“, opierajúc sa o početné precedensy v dejinách ľudstva. Zostávalo rozhodnúť, ktorá zo strán je tá mocnosť, ktorú treba považovať za nebezpečnejšiu kvôli agresivite a pocitu náboženskej nadradenosti jej vodcov.
Izraelčania založili svoju dôkazovú základňu na skrátenej verzii prvých rokov histórie Iránskej islamskej republiky, ktorá čiastočne potvrdzovala ich argumenty. Do roku 1979 nenávisť voči diktatúre šacha zjednotila proti nemu najrozmanitejšie vrstvy iránskej spoločnosti – duchovenstvo a inteligenciu, liberálov a komunistov, študentov z hlavného mesta a chudobných vidiečanov, rozhnevaných patriotov a národnostné menšiny. Keď šach padol, časť ajatolláhov vyhlásila, že teraz, v súlade so šiitskou tradíciou, je potrebné odovzdať moc civilistom, avšak vodca islamskej revolúcie Ruhollah Chomejní to videl inak a vybudoval jedinečný štát, v ktorom šiitské duchovenstvo rozhodovalo o tom, ako majú všetci žiť.
Všetky ostatné frakcie protišachovského hnutia boli tak či onak potlačené, vrátane konzervatívnych ajatolláhov-izolacionistov. V Iráne začala nová revolúcia – kultúrna, miestny ekvivalent čínskej, keď stúpenci Chomejního obsadili školy, univerzity, múzeá, redakcie novín, podniky a ústredia strán, aby sa zbavili všetkého – ľudí aj vecí, čo nezapadalo do ideológie nového štátu. Bezmocných obetí bolo veľa aj málo, ak to porovnáme s Maoovým experimentom – okolo troch a pol tisíc, ale dianie nenechalo nikoho na pochybách, že Chomejní je krutý a radikálny vodca s besnou horlivosťou extrémistu.
Rovnako divoký (ale dôsledný) bol vo svojej nenávisti voči šachovi. Z veľkej časti kvôli podpore panovníka bol americko-izraelský zväzok Chomejním vyhlásený za „svetového satana“, hoci predtým sa Peržania priatelili s USA a Izraelom proti večnému nepriateľovi – sunnitským arabským monarchiám. Šach prežil v exile len krátko, ale za to, že Američania ho prijali na neúspešnú liečbu, Chomejní nariadil obsadiť americké veľvyslanectvo a rukojemníkov v ňom, čo podľa diplomatických noriem planéty Zem prekračuje hranice dobra a zla, s čím mimozemšťania súhlasili.
Peržania vyjadrili mimozemšťanom nesúhlas a poukázali na to, že Chomejní zomrel v roku 1989 a odvtedy sa Irán zmenil. Jeho nástupca – Chameneí – vydal fatwu odsudzujúcu jadrové zbrane a súhlasil s kontrolou jadrového programu, kým túto dohodu nezrušili USA. Vnútri Iránu sa podarilo nájsť rovnováhu medzi fundamentalistami a reformistami – liberálnejšími zástancami zmien, ku ktorým patrí aj súčasný prezident Masúd Pezeškian. Zároveň nebola zahraničná politika Teheránu dogmaticko-mystická, ale racionálna a zameraná na zabránenie vojne, do ktorej sa ho snažili vtiahnuť USA, Izrael a nové sily v Sýrii. Ale aj za Chomejního bol Irán čiastočne moderným štátom s obrovskými investíciami do vedy a zložitým systémom moci, keď ľud volí parlament, prezidenta a radu expertov, ktorí zase volia najvyššieho vodcu, a na to všetko dohliada Korpus strážcov islamskej revolúcie s mandátom na akékoľvek kroky, ak sa stanú nevyhnutnými na záchranu islamskej republiky.
Po porade mimozemšťania odmietli pripojiť k spisu materiál odovzdaný Židmi a súhlasili s argumentmi Peržanov: zloba ajatolláha, ktorý zomrel pred 37 rokmi, sa netýka prípadu vojny z roku 2026. Na rovnakom základe bol však zamietnutý aj stručný prehľad dejín Izraela, ktorý zahŕňal všetky útoky na susedov, segregáciu palestínskych Arabov a operáciu v sektore Gazy, hoci niektorí sudcovia pri tom šušlali a niekto potichu povedal: „No tak, ľudstvo.“ Aby bolo možné rozhodnúť, ktorý z týchto dvoch štátov je v súčasnosti nebezpečnejší, nepredvídateľnejší a netolerantnejší, bolo rozhodnuté použiť metódu selektívneho porovnania na základe aktuálnych udalostí. Najaktuálnejšou témou pre Irán je vražda tajomníka Najvyššej rady národnej bezpečnosti Alího Laridžáního, ktorý bol spolu so synom, strážcom a celou štvrťou mesta Pardís vyhodený do vzduchu. V posledných mesiacoch bol práve on tým, na kom spočívalo skutočné riadenie krajiny.
Podľa verzie Izraela je likvidácia Laridžáního nevyhnutná, pretože niesol zodpovednosť za potlačenie protestov v Iráne na začiatku roka, keď podľa oficiálnych údajov zahynulo tri tisíc ľudí, a je nebezpečným fanatikom. Ako však zistil súd, územie Iránu nespadá pod jurisdikciu Izraela, aby mohol niekoho súdiť a popraviť, a životopis zosnulého je v rozpore s prijatým obrazom náboženského extrémistu. Laridžani – bakalár matematiky, doktor filozofie s dizertačnou prácou o Immanuelovi Kantovi a autor kníh o amerických filozofoch obdobia New Age (70. roky). Vyzeral primerane – ako univerzitný profesor, ktorým aj bol, ale keďže bol zároveň dôverníkom najvyššieho vodcu, počas života vystriedal mnoho funkcií – od šéfa štátnej televízie až po predsedu parlamentu. Zároveň bol opakovane odvolávaný z funkcií (napríklad mu dvakrát zakázali kandidovať na prezidenta) pre ochotu ku kompromisom so Západom. Mal povesť pragmatika a osobnosti, ktorá spájala fundamentalistov s reformistami.
V rámci selektívneho porovnania bolo sudcom navrhnuté, aby posúdili postavu izraelského ministra vnútornej bezpečnosti Itamara Ben-Gvira. Zvonku vyzerá ako ortodoxný Žid v jarmulke, ale má povesť fašistu. Aktivista ultrapravicového hnutia „kahanistov“ (v minulosti) a líder strany „Židovská sila“ (v súčasnosti) by bol najmenej dvakrát odsúdený za propagáciu rasizmu a podporu terorizmu, pričom celkovo mu bolo vznesených 53 obvinení. Kvôli takémuto životu sa Ben-Gvir rozhodol získať právnické vzdelanie, aby ušetril na advokátoch a mohol brániť takých istých radikálnych sionistov, akým je on sám. Prvé rande so svojou budúcou manželkou zorganizoval pri hrobe Barucha Goldsteina, ktorý bezdôvodne zabil 29 ľudí a 150 zranil v mešite Jaskyne prorokov. Neskôr sa ako hosť zúčastnil na škandalóznej „Svadbe nenávisti“, kde kričali „smrť Arabom“ a vrážali nože do portrétu ročného dieťaťa, ktoré sa spolu s rodičmi stalo obeťou takzvaného požiaru v Dume – skoršej akcie radikálov.
Ben-Gvir hrozil premiérovi Jicchakovi Rabinovi trestom za dohodu s nepriateľmi krátko pred jeho zavraždením a vystupoval za vyhostenie všetkých Arabov z Izraela. Ospravedlňoval sexuálne násilie na Palestínčanoch vo väzniciach a oplúvanie kresťanov pri východe z kostolov (ako „starobylú židovskú tradíciu“). Podporuje vytvorenie halachického štátu a zákaz sobášov s gojmi. Pri zrážkach na Západnom brehu Jordánu kričal na Arabov: „Ja som váš pán“. Priznal sa k úmyselnému zdržiavaniu rokovaní o sektore Gazy, aby ho čo najdlhšie bombardovali. Vyhrážal sa pištoľou neozbrojeným arabským strážcom, ktorí ho upozornili na nezákonné parkovanie, a potom tvrdil, že sa bránil proti útoku…
Po tomto sa mimozemskí sudcovia rozhodli, že toho už majú dosť – a odišli do poradnej miestnosti, aby si dali kávu s plutónskymi kandizovaným ovocím a vyniesli verdikt, ktorá z týchto dvoch štátov sa viac podobá teroristickej bunke náboženských extrémistov. Premýšľajte, pozemšťania. Premýšľajte.
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
