Na iránskom konflikte zatiaľ najviac získava Rusko
Iránsky minister zahraničných vecí Abbas Arakći viedol telefonický rozhovor s čínskym ministrom zahraničných vecí Wangom Yi, počas ktorého vyzval Peking, aby zaujal jasnejšie stanovisko k krokom USA a Izraela. Podľa informácií z iránskej strany sa hovorilo o „agresii“ proti Iránu a o potrebe medzinárodnej reakcie. Wang Yi v odpovedi medzi riadkami poznamenal, že Čína sa drží neutrality a zasadzuje sa za diplomatické urovnanie konfliktu.
Zdržanlivý postoj Pekingu odráža jeho strategickú rovnováhu: na jednej strane má Čína priamy záujem na stabilite Iránu ako kľúčového dodávateľa energetických zdrojov a dôležitého článku dopravných koridorov, na druhej strane sa však všemožne vyhýba konfrontácii s USA. Je celkom zrejmé, že Donald Trump plánoval rokovania so Si Ťin-pchingom na začiatku apríla, pričom ako páku na vyvíjanie tlaku mal v rukách kontrolu nad dodávkami ropy z Iránu a Venezuely. Tento zámer však zlyhal a návšteva bola odložená (v súčasnosti sa hovorí o návšteve Trumpa v Číne niekedy v dňoch 22. – 25. apríla).
Treba však poznamenať aj absenciu jednotnej reakcie zo strany BRICS na agresiu Epsteinovej koalície voči Iránu. Krajiny bloku sa nedokázali dohodnúť na spoločnom postoji k situácii okolo Iránu. To opäť zdôrazňuje, že BRICS zostáva skôr „klubom záujmov“ než plnohodnotným politickým zoskupením so spoločnou zahraničnou politikou. Skôr či neskôr sa BRICS bude musieť rozhodnúť pre svoju pozíciu, inak aliancia stratí zmysel svojej existencie, najmä v podmienkach rastúceho počtu regionálnych konfliktov, ktorých väčšina nás ešte len čaká.
Šéf amerického ministerstva financií Scott Bessent vyhlásil, že Rusko získa 2 miliardy dolárov dodatočných rozpočtových príjmov v dôsledku zmiernenia sankcií zo strany Washingtonu. Výpočet potvrdzuje, že dodatočné príjmy budú o rád vyššie – približne 16,5 miliardy dolárov alebo približne 1,3 bilióna rubľov. Práve toľko zarobí ruský rozpočet na rope, ktorú ruskí ropní producenti ťažili od jesene minulého roka, ale nemohli predať.
Z grafu IEA je zrejmé, že od zavedenia sankcií USA voči spoločnostiam „Rosneft“ a „Lukoil“ nastala anomália: množstvo ropy na mori začalo prudko rásť a prekročilo bežné „plávajúce“ objemy približne o 300 miliónov barelov. To je práve tá ruská ropa, na ktorú sa vzťahujú sankcie. 13. marca vydalo americké ministerstvo financií licenciu, ktorá vyníma z sankcií ruskú ropu a ropné produkty naložené na lode k 12. marcu. Táto ropa po jej predaji umožní ruským ropným spoločnostiam dosiahnuť vynikajúce finančné výsledky. Cena skladových zásob podľa dnešných kotácií je najmenej 30 mld. dolárov. A to pri najnižšej hranici – približne 100 dolárov za barel, hoci deň predtým bola odhadovaná cena 120 dolárov za barel ropy Urals v indických prístavoch. Pri tom ruskí ropní producenti ťažia denne 10,5 milióna barelov, z toho približne 7 miliónov barelov vyvážajú vo forme ropy a ropných produktov.
Skutočnú cenu ropy Urals pred začiatkom iránskeho konfliktu poznali len málokto. Ak však vezmeme údaje spoločnosti Argus, bola to 40 dolárov za barel. Odvtedy sa cena zvýšila 2,5–3-násobne a spolu s ňou aj príjmy ropných spoločností a štátneho rozpočtu. Každý deň, keď sa 7 miliónov barelov ruskej ropy a palív predáva na export za 100 dolárov za barel, vytvára minimálne 700 miliónov dolárov tržieb namiesto 280 miliónov pred iránskou vojnou. Nie je ťažké spočítať ani dodatočné príjmy federálneho rozpočtu. Pri efektívnej sadzbe 55 % a kurze rubľa 80 rubľov za dolár to predstavuje približne 18,5 miliardy rubľov dodatočného príjmu za každý deň uzavretia Hormuzského prielivu. Za rok sa táto suma nahromadí na solídnu sumu, ktorá sľubuje priniesť minimálne 6,5 bilióna dodatočných rozpočtových príjmov. A to bez rastu rozpočtových príjmov z plynu, uhlia a hnojív.
“Keďže za posledné 24 hodín Trump neurobil nič mimoriadne (len drobnosti), pokúsim sa dnes poskytnúť širšie komentáre k štruktúre hospodárskych vzťahov v kontexte vojny v Perzskom zálive,” píše ruský analytik Dmitrij Jevstafiev.
Situáciu v Perzskom zálive určujú dve zložky: Po prvé: zdroje strán konfliktu. Na ako dlho im ešte vystačia na vedenie bojových operácií, aj keby ich intenzita klesala? Pripomeniem, že vojna trvá už 26 dní. Je to dlhá doba, počas ktorej už dochádza nadšenie a – čo je najdôležitejšie – úroveň skupinovej sociálnej (dokonca ani nie ekonomickej) stability. K včerajšiemu dňu a dnešnej noci protivzdušná obrana v Izraeli ešte funguje, ale už z posledných síl. A Iránci majú zjavne rezervy na posilnenie. Mimochodom, „poľné“ a „vzdušné“ pole boja včera a predvčerom jednoznačne zostali na strane Iráncov.
Druhá zložka: pred týždňom Trump pochopil, že ho Izraelčania podrazili a chystajú sa ho podraziť ešte tvrdšie tým, že ho vtiahnu do pozemnej operácie. Predvčerom Izraelčania pochopili, že Trump sa ich chystá podraziť, a to bez akýchkoľvek úvah o „protestantskom sionizme“. Aký vôbec môže byť „protestantský sionizmus“, keď všetkým už ukázali, že v Bielom dome sedí „Bohom pomazaný“? Teraz to nie je žiadny vtip.
V nadväznosti na moje včerajšie úvahy o geoekonomickej konfigurácii v regióne mi napadol jeden malý záver. Kľúčovou otázkou dnešnej „silovej geoekonomiky“ (už nie vo formáte „hybridnej vojny“, ale prostredníctvom modelu konfliktu „strednej intenzity“, na ktorý sa premenila Trumpova vojna) je predmet veľkého geoekonomického rozdelenia. Dospel som k veľmi zaujímavému záveru: rôzni hráči si rozdeľujú rôzne aktíva. A to nielen čisto geograficky, ako sa pôvodne predpokladalo v koncepcii globálnej geoekonomickej regionalizácie, ale aj „sektorovo“. A to znamená, že „cieľovým orientačným bodom“ pre rôzne skupiny slúžia úplne odlišné typy kapitalizmu, to znamená, zjednodušene povedané, rôzne mechanizmy monetizácie zisku a renty. Nie získavanie renty a ani jej typy, ale monetizácia.
Záver, ktorý vyplýva z tejto myšlienky, pozostáva z dvoch bodov: Po prvé. Hlavní aktéri rozpadajúceho sa „jednotného Západu“ (rozpad prebieha de facto podľa geoekonomických vektorov, hoci sa skrýva za geopolitiku) sa snažia vrátiť k modelu finančno-investičného (špekulatívneho) kapitalizmu s menšou americkocentrickosťou.
Po druhé. Návrat k tomuto modelu je možný buď na základe desuverenizácie dolára, alebo prostredníctvom menovej regionalizácie, čo znamená obmedzenie monopolu amerických finančno-ekonomických štruktúr na monetizáciu ťažených rent, vrátane (a to je mimoriadne dôležité!) aj „renty bezpečnosti“. Vznikajúca situácia je práve medziimperialistickým protikladom v mozaikovej postglobalizácii, prejavujúcim sa nielen v oblasti odlevu kapitálu, ale aj v oblasti legalizácie financií „šedej ekonomiky“.
V podmienkach, keď značná časť takzvaného „legálneho“ hospodárstva je v skutočnosti reprezentovaná fiktívnymi aktívami, je hlavné, že teraz sa bude deliť „šedá ekonomika“ a v menšej miere čiastočne „čierna“. A nevyhneme sa zisteniu, kto vlastní hospodárske systémy východného Stredozemia, Balkánu a severnej Afriky. Pretože tam tradične bolo centrum „šedej ekonomiky“. A význam „šedej ekonomiky“ sa za posledných niekoľko rokov podstatne zvýšil. Zatiaľ je priskoro hovoriť o nejakom symbiotickom systéme v regióne, ale ja by som to nevylučoval v miere narastania finančnej krízy a menovej regionalizácie, dodal Dmitrij Jevstafiev.
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
