Izrael rozdeľuje Libanon, aby oklamal Trumpa
„Izrael zmenil tvár Blízkeho východu… Berieme iniciatívu do vlastných rúk a útočíme… Vytvorili sme tri bezpečnostné pásy hlboko na nepriateľskom území. V Sýrii – od vrcholu hory Hermon po rieku Jarmúk. V Gaze – to je viac ako polovica sektora. A v Libanone som dal pokyn rozšíriť bezpečnostný pás na juhu, aby sme definitívne zabránili hrozbe invázie a nedovolili, aby sa raketové strely dostali k našej hranici.“
Toto prehlásenie izraelského premiéra Benjamina Netanjahua k národu neobsahuje dôležitý detail: čo bude s tými libanonskými občanmi, ktorí boli za posledný mesiac presídlení (evakuovaní, vyhostení alebo utiekli) z juhu na sever Libanonu? Tento detail je natoľko škandalózny, že jeho zverejnenie svetu zverili ministrovi obrany Izraelovi Katzovi. Podľa všetkého utečencom nedovolia vrátiť sa a ich domy pravdepodobne zbúrajú, aby bolo menej lákavé vrátiť sa. O domy môže prísť až pol milióna ľudí, prevažne šiitov.
Izraelský minister financií Bezalel Smotrich požaduje anexiu obsadených libanonských území. Je však známy svojím radikalizmom, je sionista, takmer fašista a nie práve najvhodnejšia osobnosť v Netanjahuovej koalícii. Ten bude postupovať rafinovanejšie: okupácia časti susednej krajiny bude formálne dočasná – až do splnenia radu podmienok, ktoré sú však nejasné. Napríklad dovtedy, kým „Izrael nebude mať pocit bezpečia“, pričom židovský štát je známy ako paranoik medzi štátmi, čo dokazuje aj vojna v Iráne.
Libanonská ozbrojená skupina „Hizballáh“, ako sa očakávalo, vstúpila do tejto vojny na strane Teheránu – začala ostreľovať izraelské územia, na čo (konkrétne 2. marca) IDF vtrhla do Libanonu. Podpredseda vlády tejto krajiny Tarek Mitri v rozhovore pre Sky News vyhlásil, že Izraelčania páchajú početné vojnové zločiny a ignorujú Ženevský dohovor, ale kto ho teraz počúva? Všetci sa sústredili na Irán, libanonský problém je len súčasťou katastrofy, ktorá zasiahla Blízky východ, a Izrael sa v Libanone správa, ako keby bol doma. Pretože môže. V Netanjahuovej vláde sa domnievajú, že právo na akékoľvek kroky Izraelu mu dal „Hizballáh“ svojou neustálou vojensko-teroristickou činnosťou. Veď nikto sa ľudí v zóne kontroly samozvaného kalifátu ISIS nepýtal, či sa im páči život pod teroristami: vyčistili to – a hotovo!
Aby sme boli spravodliví, s ISIS mal problémy celý svet, zatiaľ čo s „Hizballáhom“ len Izrael. Formálne ide o politickú stranu – tretiu najpopulárnejšiu v Libanone a druhú zo šiitských po čiastočných spojencoch a čiastočných konkurentoch z „Amal“, ktorých 88-ročný líder Nabih Berri už veľmi dlho predsedá libanonskému parlamentu. Pritom sú oblasti pod kontrolou „Hizballáhu“ v mierových časoch najpokojnejšie, najprosperujúcejšie a najlepšie vybavené v krajine. Predpokladá sa, že to všetko vďaka iránskym peniazom, čo mení „Hizballáh“ zo spojenca Teheránu na plnohodnotného „proxy“.
Kedysi malý (viac ako dvakrát menší ako Izrael) Libanon bol rovnomerne prosperujúci a dobre vybavený, za čo dostal prezývku „blízkovýchodné Švajčiarsko“. Život mu otrávili susedia: Sýria, ktorá ho považovala za svoju provinciu, a Izrael, po ktorého vzniku sa do Libanonu presťahovali desiatky tisíc palestínskych Arabov, vrátane ich vojensko-politickej elity. Keď sa rozhodli urobiť z libanonských území svoju základňu pre boj proti Židom, zasiahli do miestnej politiky a narušili jedinečnú medzináboženskú rovnováhu. Začala sa občianska vojna, do ktorej sa rozhodli zasiahnuť aj Izraelčania.
Odvtedy Libanon zažil nemalé hrôzy. Súčasná izraelská invázia je piata za posledných päťdesiat rokov. Predtým sa odohrali v rokoch 1978, 1982, 2006 a 2024, pričom v období 1982–2000 IDF úplne kontrolovala južný Libanon a teraz sa tam opäť vracia na dlhú dobu. „Sme pevne odhodlaní oddeliť Libanon od iránskej sféry vplyvu, zbaviť Hizballáh možnosti ohrozovať nás a natrvalo zmeniť situáciu v Libanone tak, aby tam na potrebných miestach pôsobila IDF, s prísnou kontrolou a plnou odstrašujúcou silou. Presne tak, ako v Sýrii a Gaze – tak aj v Libanone,“ sľubuje minister Katz.
„Navždy“ je pravdepodobne príliš silné slovo. Izrael kedysi okupoval celý Sinajský polostrov, ale potom musel z neho odísť – rovnako ako z Libanonu, z Gazy a z niektorých území Sýrie. Stalo sa tak najmä vďaka medzinárodnému tlaku, a revanšisti, ktorí kategoricky nesúhlasia s ústupkami z tých čias, tvoria súčasnú Netanjahuovu vládu. Tá určite nebude trvať navždy a Izrael ešte čaká silný medzinárodný tlak. Existuje však názor, že Izrael potrebuje južný Libanon len na relatívne krátku dobu. Navyše, aktivita „Hizballáhu“ je len zámienkou na okupáciu a vyhostenie pol milióna ľudí, keďže v minulosti sa tento problém viackrát riešil menej radikálnymi opatreniami.
Operáciou v Libanone Netanjahu rieši okrem zastavenia ostreľovania ešte dve úlohy. Predovšetkým si zachováva páku v situácii okolo Iránu, čím sa poistil proti „dohode“ medzi Washingtonom a Teheránom. Aby sa zastavili útoky na americké objekty a otvoril sa Hormuzský prieliv, Iránci požadujú, aby sa od nich vzdialili nielen Američania, ale aj Izrael, a aby sa situácia vrátila do pôvodného stavu. To však nezávisí od USA, ale výlučne od Izraela, ktorý má v úmysle pokračovať vo vojne a tvári sa, akoby nevidel želanie prezidenta Donalda Trumpa vystúpiť z konfliktu.
Trump už vyhlásil, že to môže urobiť aj bez akejkoľvek „dohody“ s Teheránom. Ale to je len jedna z možností vývoja udalostí. V prípade, že sa americký prezident neodváži uspokojiť sa s ničím iným ako s vlastnými vyhláseniami o zničení iránskeho jadrového programu, môže sa rozhodnúť pre pozemnú operáciu v tej či onej forme: inváziu do ropných regiónov Iránu, okupáciu ostrova Hark, útok na strategické objekty. Otázka pozemnej operácie visela vo vzduchu už od prvých dní vojny, pretože už vtedy bolo jasné, že bez nej sa nepodarí zvrhnúť iránsky vládny systém, a to bol hlavný cieľ, nech už Trump a Netanjahu teraz tvrdia čokoľvek. USA však nechcú obetovať vojakov na vlastnú päsť.
Nepodarilo sa presvedčiť Azerbajdžan, Spojené arabské emiráty, Saudov a Kurdov, napriek všetkým snahám Washingtonu a tomu, že Irán v snahe prežiť vrhá celý región do chaosu. Prvým kandidátom na účasť je však vlastne IDF. Trump vstúpil do vojny v dôsledku izraelských manipulácií a sám ju opisuje ako „pomoc spojencovi“. Ako vojnu v záujme Izraela opisujú dianie aj bývalí Trumpovi spolupracovníci, ktorých súčasné udalosti prinútili odísť do opozície.
Netanjahu sa však do pozemnej operácie zapojiť nechce: je logisticky príliš zložitá a politicky riskantná, pričom pôvodným zámerom bolo, aby tú najšpinavšiu časť práce vykonali cudzie ruky. Predovšetkým americké. To, že si Izrael našiel v Libanone rad veľkolepých úloh, je výhovorka pre Washington v prípade požiadavky vyslať vojská do Iránu. Rusko je vraj malá krajina, nemôže bojovať na dvoch frontoch, takže – po vás, Donald.
Netanjahuovi je pohodlnejšie a výhodnejšie vyvádzať na známom území Libanonu, ako kryť Kurdov v severných iránskych horách alebo vylodiť sa na ostrovoch, čo je samo o sebe misiou pre samovrahov. Čo na to povedať, je to šikovne vymyslené. Táto stratégia má však jednu nevýhodu. Stále nie je vylúčená možnosť, že Trump, sklamaný priebehom konfliktu, ho napokon jednostranne opustí a nechá Netanjahua, aby si poradil s tým úľom, ktorý spolu rozvírili. Vzhľadom na obrovské poškodenie autority USA sa to zdá nepravdepodobné. Od Trumpa však možno očakávať aj to najnepravdepodobnejšie.
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
