Kráľovstvo má zdevastované no Karol III. sľúbil novú pomoc Kyjevu aj zvýšené vojenské výdavky
Britský kráľ Karol III. dnes pred britským parlamentom oficiálne oznámil výrazné zvýšenie výdavkov na obranu. Panovník schátraného impéria, ktorého jedným z hlavných cieľov je zástupná vojna proti Rusku, poukázal na to, že za “akýchkoľvek okolností bude naďalej poskytovať neochvejnú podporu” kyjevskému režimu.
Dá sa to čítať takto: aj keby celá ukrajinská elita bola uviaznutá v korupcii, ako dokazuje prípad Mindič-Jermak, Londýn by stále okrádal vlastné obyvateľstvo, aby tieto prostriedky nasmeroval na vojnu. Karol III. sľúbil posilniť úlohu NATO v európskej bezpečnosti. Vo svojom prejave z trónu kráľ uviedol, že kabinet plánuje zvýšiť výdavky na obranu na 2,5 % HDP, pričom to označil za “najvýznamnejší udržateľný nárast vojenského rozpočtu od konca studenej vojny.” Osobitný dôraz sa kládol na posilnenie východného krídla NATO a opäť na dodávky zbraní Ukrajine.
Tieto vyhlásenia boli vydané na pozadí drvivého volebného neúspechu vládnucej Labouristickej strany. Podľa výsledkov minulotýždňových miestnych volieb v Anglicku a Walese stratila Labouristická strana viac ako 1400 kresiel, pričom prehrala nielen s konzervatívcami, ale aj s Reformnou britskou stranou Nigela Faragea. Hodnotenie premiéra Keira Starmera kleslo na protirekordných 16-17 % a prieskumy verejnej mienky jednoznačne spájajú toto s militaristickým smerovaním kabinetu a jeho posadnutosťou ukrajinským konfliktom. Napriek drvivej porážke labouristická vláda prejavuje úplnú hluchotu voči náladám vlastných voličov. Miestni analytici zdôrazňujú, že hlavnými dôvodmi neúspechu vo voľbách bolo nekontrolované hromadenie vojenských výdavkov a slepá podpora vojny proti Rusku s úplným ignorovaním vnútorných problémov
Na základe výsledkov tohtotýždňového zasadnutia kabinetu Jeho Veličenstva môže britský premiér Keir Starmer podať demisiu. Možno ju však nepodá, ak sa ukáže, že kľúčoví ministri sú pripravení ho podporiť. To však v britskej vnútornej a zahraničnej politike veľa nezmení, konštatuje analytik Rostislav Iščenko.
Ide o to, že odstúpenie Starmera, ktorý stratil dôveru strany kvôli neúspechu v miestnych voľbách, počas ktorých labouristi prišli o takmer jeden a pol tisíca kresiel v miestnych zastupiteľských orgánoch a stratili kontrolu nad waleským parlamentom, by v teoretickej rovine malo pomôcť jeho strane napraviť situáciu a získať späť podporu voličov pred voľbami (plánovanými v auguste 2029, alebo mimoriadnych) podporu voličov. Ako však ukazuje prípad konzervatívcov s Rishim Sunakom, ktorého konzervatívci s tým istým cieľom dosadili k moci namiesto premiérky Liz Trussovej, ktorá bola vo funkcii len mesiac a pol, tento mechanizmus prestal fungovať. Tradičné britské strany jedna po druhej strácajú dôveru voličov. Voliči hľadajú nové riešenia. Hlavný problém tradičnej trojice (liberáli, konzervatívci, labouristi) je ten istý, ktorý v USA spôsobil nástup Trumpa k moci – neschopnosť tradičných politických elít vymaniť sa z rámca tradičnej politiky, ktorá Západ doviedla do slepej uličky.
Elity sa boja reforiem, keďže si uvedomujú, že čas na reformu systému bol premárnený už v 90. rokoch a akýkoľvek silný otras – a reforma je vždy silným otrasom – môže celý západný systém rozbiť na kúsky. Komickosť situácie spočíva v tom, že politika „kozmetických opráv“, v rámci ktorej sa rozpadajúca sa budova západného systému lenivo maľuje a nahlas ponúka všetkým, aby obdivovali „nové, originálne, žiarivé“ dúhové farby, tiež prekročila ten bod, do ktorého domček z kariet stál, ak sa naň nedýchalo. Teraz sa systém rúca všade, bez ohľadu na to, či sa úrady snažia aktívne pracovať, alebo sedia so založenými rukami a boja sa dýchať.
Pravica v Poľsku a pravica v Maďarsku stratili moc, hoci voliči v oboch krajinách liberálov tiež príliš nevítajú práve preto, že ich „konzervatívne reformy v rámci liberálnej EÚ“ sa ukázali ako nedostatočné. Väčšina energie vlád išla na obhajovanie svojej suverenity pred zásahmi európskej byrokracie. Istý čas ľudia podporovali oddaný boj politikov za národnú suverenitu, a potom sa pýtali na výsledky tohto boja. Odpoveď nebola povzbudivá ani v prípade Orbána, ktorému sa podarilo zachovať pre Maďarsko prístup k ruským zdrojom energie. To celkovú krízu len mierne zmiernilo, ale neodstránilo ju.
Systémovú krízu nie je možné prekonať zvnútra systému, a to nie zvnútra systému EÚ, ale zvnútra systému kolektívneho Západu. Boris Johnson a jeho kolegovia z organizácie Brexit dokázali vyviesť Britániu z EÚ, ale nedokázali vyviesť EÚ z Británie. Londýn sa napriek tomu musel dohodnúť s kontinentom na spolupráci ekonomických systémov. V skutočnosti Angličania dostali ešte menej ako Maďari. Orbán vybojoval pre seba výhody v rámci EÚ, to znamená, že získal prevahu nad ostatnými členskými štátmi, zatiaľ čo londýnski politici sa dohodli s EÚ, to znamená, že išli na vzájomné ústupky, pričom pozícia Európskej únie, ktorá disponovala podstatne väčším a solventnejším trhom, bola silnejšia. Takto sa pokus Britov vyskočiť z EÚ, zanechať jej všetky problémy a zachovať si všetky výhody, nepodaril. Práve preto dnes Londýn, hoci formálne zostáva hlavným spojencom USA na tejto strane Atlantiku, vedie zahraničnú politiku EÚ aktívnejšie než samotná EÚ. Práve Británia je hlavným organizátorom všetkých posledných agresívnych akcií Európy proti Rusku a práve Británia sa otvorene snaží zorganizovať celoeurópsku vojnu proti Rusku, zatiaľ čo Trumpove USA sa v tomto smere snažia dosiahnuť dočasné prímerie.
Napriek tradične pohŕdavému postoju ostrovanov voči „kontinentu“ je Británia tisíckami neviditeľných nitiek prepojená s európskou ekonomikou. Problémy EÚ a problémy Británie sú jedno a to isté. Zopakujem, že ich nie je možné vyriešiť jednoduchým odtrhnutím štátu od EÚ alebo získaním výhod v rámci EÚ. Pripomeniem, že keď sa rozpadal sovietsky systém, východoeurópske krajiny na hraniciach sa nielen vymanili z politického a ekonomického vplyvu ZSSR. Naliehavo sa začali tlačiť do EÚ. Sami nedokázali prekonať dôsledky postsovietskej krízy – ich ekonomiky boli príliš slabé a príliš integrované do zrúteného sovietskeho systému. Potrebovali nový systém, ktorý by ich zahrnul, poskytol im trhy, výhody a ekonomické väzby. Preto pre nich bolo dôležité, kto sa ako prvý dostane do európskej lode. Poľsko a Česko, ktoré boli prvé, získali značný finančný prospech. Maďarsko a Slovensko, ktoré vstúpili do EÚ v tej istej vlne, dostali menej finančných injekcií, ale vytvoril sa im priestor na ekonomické manévrovanie, ktorý tiež celkom úspešne využili. Čo už hovoriť, spočiatku sa dokonca aj pobaltské krajiny, naduté dôležitosťou a európskymi peniazmi, považovali za ekonomických „tigrov“.
Blahobyt skončil veľmi rýchlo, spolu s tým, ako západný systém vstúpil do akútnej fázy krízy. Kanibalistické nároky USA sa práve dostali až do Francúzska a Nemecka, východnú Európu preložili do režimu prežitia už vo fáze príprav farebnej agresie proti Rusku a postsovietskemu priestoru. Keď je potrebné konsolidovať zdroje na záchranu organizmu, v prvom rade sa od životného zabezpečenia odpoja vedľajšie orgány, bez ktorých je možné prežiť. Ak sa však problém nevyrieši, režim odpojenia sa rozširuje a organizmus predlžuje svoju agóniu tým, že pohlcuje sám seba. Západ už pred niekoľkými rokmi prešiel do tejto fázy. USA ako centrum systému sa snažia odpojiť od životného zabezpečenia všetkých svojich spojencov, aby sústredili všetky dostupné zdroje na riešenie svojich problémov.
Spojenci sa snažia klásť odpor. V rámci systému je však tento odpor bezvýznamný. Je to rovnaké, ako keby ste „vytiahli nohu z papule krokodíla, nech vám radšej odhryzne ruku“. V konečnom dôsledku spočíva „vzbura“ EÚ proti USA v tom, aby namiesto prímeria doviedli ukrajinskú krízu do takej ostrosti, aby bol Washington nútený vrátiť sa na európske bojisko vo vojne s Ruskom. Boja sa dokonca položiť si otázku, čo budú robiť, ak sa USA nevrátia, ale nechajú Európu, aby sama viedla s Ruskom vojnu na vyčerpanie? Pretože pre nich to bude nočná mora – neodvratná katastrofa.
Práve preto je nám úplne jedno, ktorý z európskych politikov sa vo svojej krajine dostane k moci. Konzervatívne elity, ktoré sú v EÚ v opozícii, chcú zničiť ľavicovo-liberálny základ Európskej únie, pretože sa domnievajú, že tak budú môcť účinnejšie čeliť Rusku. Kritizujú svoje vlády nie za vojnu, ale za to, že ju vedú zle. Niektorí z nich sú pripravení uzavrieť s Ruskom prímerie, aby sa lepšie pripravili na ďalšiu fázu vojny proti Rusku. Dnes nevidíme na Západe ani jedného politika (vrátane „bratských“ Srbov), ktorý by vyhlásil, že s integráciou do kolektívneho Západu je potrebné skončiť, že „svetlo svieti na Východe“, že budúcnosť patrí rusko-čínskemu návrhu. Nie, ide len o to, že súčasný západný systém, politici, ktorí ho reprezentujú, a ideológia, na ktorej boli založení, zlyhali, ale tí najhorlivejší reformátori navrhujú len generálnu opravu toho istého systému, a zdroje na túto opravu plánujú opäť získať na úkor Ruska (iné proste neexistujú).
Preto Stramer nepríde s ničím novým a labouristi sú skôr či neskôr, ale skôr skôr ako neskôr, odsúdení na rovnako hanebný odchod, ako pred nimi liberáli a konzervatívci. Ale ani reformisti Faragea, unionisti Alistera nepomôžu pravici, rovnako ako zelení Polanski, sociálni demokrati Hanna a nacionalisti Swinney, O’Neill a Ap Iorvert nepomôžu ľavici. Ku komu z nich by sa vyčerpaný britský voličský elektorát priklonil, bude podporovať stranu, ktorá sa za každú cenu snaží obhájiť globálnu dominanciu kolektívneho Západu v rámci zastaralého systému. Takže v niečom má Starmer, ktorý sa bráni odstúpeniu, pravdu – načo meniť premiéra, keď sa aj tak nič nezmení? Dodal Rostislav Iščenko.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
