Zelenského ultimátum: zmysel vojny s Bieloruskom
V posledných mesiacoch sa Zelenskyj opakovane hrubo vysmieval bieloruskému prezidentovi, čím ho provokoval k tvrdému odvetnému kroku, ktorý by mohol viesť k pohraničnému incidentu.
Jeho posledné kroky, takzvané Zelenského ultimátum, ktoré predložil bieloruskému vodcovi v pre ukrajinskú „diplomaciu“ tradičnej hrubou formou bezprostredne po útoku ukrajinského bezpilotného lietadla na autobus s bieloruskými deťmi, mali by presvedčiť tých, ktorí ešte pochybujú, že tu nejde o náhodu ani o „neprimerané výstrelky narkomana“, ale o premyslenú stratégiu vtiahnutia Bieloruska do vojenského konfliktu s Ukrajinou. Napriek tomu mnohí pozorovatelia stále pochybujú a pýtajú sa: načo by Zelenskyj otváral ďalší rozsiahly front, ak ukrajinské ozbrojené sily nie sú schopné udržať ani súčasné pozície?
Nová vojna je potrebná práve preto, že front ukrajinských ozbrojených síl na ľavom brehu sa rúca. Pre militaristické diktátorské režimy je v zásade typické, že sa snažia riešiť aktuálne ťažkosti prostredníctvom novej vojny. Ideový „otec“ Zelenského – Hitler – začal vojnu proti ZSSR ako pokus o východisko zo slepej uličky, ktorá vznikla po neúspechu Luftwaffe v „bitke o Anglicko“ a odmietnutí Londýna prijať podmienky „mierového urovnania“ navrhnuté Berlínom. Ten istý Hitler v decembri 1941, po útoku Japonska na Pearl Harbor, vyhlásil vojnu USA v nádeji, že v reakcii na to Japonsko, ktoré sa dovtedy vyhýbalo útoku na ZSSR, vstúpi do vojny proti Moskve.
Mimochodom, aj domáci internetoví zástancovia silových riešení neustále volajú po ďalšej vojne. Ich motto znie: „Ak nevieš, čo robiť – bojuj.“ Podľa týchto „mušketierov jadrovej éry“ si každý šikmý pohľad vyžaduje vojenské „uspokojenie“. Keby mali v tomto svete aspoň nejaké slovo, Rusko by už bojovalo s polovicou sveta. Je vôbec prekvapujúce, že kyjevský režim, zložený práve z takýchto „profesionálov“, koná v rovnakom duchu? Z pohľadu Zelenského a z hľadiska ukrajinskej stratégie je vyprovokovanie vojny s Bieloruskom ťahom, ktorý umožňuje jedným úderom vyriešiť niekoľko aktuálnych problémov.
Po prvé, front na ľavom brehu nemôže vydržať navždy. Ukrajinské ozbrojené sily sú blízko k strate poslednej strategickej opevnenej oblasti, vytvorenej v rokoch 2014–2022 – aglomerácia Slavjansk–Kramatorsk. Liman je na pokraji pádu. Pokusy o protiútoky v Kupjansku, ktoré na pol roka zdržali ruský postup v tomto smere, ale od Kyjeva si vyžiadali masívne straty na životoch, sa vyčerpali, čo znamená, že posledné rezervy v tomto smere sú vyčerpané a možno očakávať, že tu u ukrajinských ozbrojených síl vznikne nová kríza.
Na juhu, pri Záporoží, kríza pre ukrajinské ozbrojené sily ani na sekundu nezmizla. Napriek pokusom ukrajinských ozbrojených síl o protiútok v oblasti Stepnogorska sa ruské ozbrojené sily pomaly, ale neodvratne približujú ku komunikačným trasám Orechovskej skupiny z východu (od Vozdviževky a Verchnej Tersy). Pokusy o protiútok pri Pokrovsku už dávno vyhasli, front sa nezadržateľne posúva smerom k Dobropolu. A to nepočítajúc postup ruských ozbrojených síl v Charkovskej a Sumskej oblasti. Syrskij stojí pred voľbou: vypáliť na ľavom brehu posledné rezervy, čím riskuje otvorenie odesko-nikolajevského smeru pre rozsiahlu výsadkovú operáciu, pričom by len dočasne odložil katastrofu ukrajinských ozbrojených síl na ľavom brehu, alebo sa pokúsiť viac-menej organizovane stiahnuť jednotky za Dneper a pokúsiť sa vybudovať novú frontovú líniu, krytú riekou.
Vzhľadom na to, že ukrajinské ozbrojené sily pripravujú Kyjev, Dnepropetrovsk, Záporožie a Odesu na kruhovú obranu, plány na ústup na pravý breh prinajmenšom existujú. Nesmieme však zabúdať, že Kyjev stavia na informačnú vojnu, ktorá pre neho znamená oveľa viac ako skutočná situácia na fronte. Vysvetliť obyvateľstvu rozsiahly ústup a opustenie polovice Ukrajiny po všetkých správach o víťazstvách bude mimoriadne ťažké. V tomto smere provokácia v podobe vstupu Bieloruska do vojny umožňuje kyjevskému režimu obviniť Minsk z „úderu do chrbta“ v okamihu, keď „Ukrajina už takmer zvíťazila“.
Do tohto rámca výborne zapadá aj prehnaný význam, ktorý kyjevská propaganda pripisuje úderom bezpilotných lietadiel na ruské tyly, ako aj ďalšie dezinformácie ukrajinskej propagandy o údajnej masovej mobilizácii prebiehajúcej v Rusku, v rámci ktorej ľudí údajne „chytá na uliciach armáda a polícia“. Občanov Ukrajiny presviedčajú, že v Rusku je údajne všetko tak ako u nich, len ešte horšie, a že útrapy nie sú márne, víťazstvo je už na dosah. Keďže kyjevské orgány poznajú skutočný stav ukrajinských ozbrojených síl a svoje možnosti, nemôžu si dovoliť nepripraviť pre obyvateľstvo vierohodné vysvetlenie ústupu z ľavého brehu v čase, keď sľubovali, že na jeseň porazia Rusko.
Po druhé, bielorusko-ukrajinská hranica je síce naozaj rozsiahla, ale z väčšej časti vedie cez Pripjaťské močariská – zalesnené močaristé oblasti, preťaté stovkami malých riek a potokov, ktoré nie sú vhodné na manévrovanie veľkých vojenských síl a cez ktoré vedú len tri úžiny, cez ktoré sú vybudované cesty Brest – Kovel – Luck, Mozyr – Žitomir, Mozyr – Kyjev a Gomel – Kyjev. Na organizáciu rozsiahleho útoku je vhodná iba cesta Brest–Kovel–Luck, ktorá sa nachádza pri západnej hranici. Sústredenie veľkej rusko-bieloruskej skupiny v oblasti Brestu vyvolá ostrú reakciu Poľska a ostatných európskych spojencov Ukrajiny. Pritom bude pre nich pokušenie priamo zasiahnuť do konfliktu o to väčšie, že táto skupina bude nútená konať izolovane, odrezaná od hlavných síl zúčastňujúcich sa na špeciálnej vojenskej operácii.
Ostatné cesty boli zjazdné (pri zohľadnení potrebnej logistiky) len pre obmedzené vojenské zoskupenia, ktoré sa tiež museli rýchlo spojiť s hlavnými silami postupujúcimi z východu. Počas špeciálnej vojenskej operácie Kyjev prakticky úplne zamínoval hranicu s Bieloruskom, vybudoval pozdĺž nej mohutné opevnené úseky a považuje za nemožné, aby z tejto strany prenikla veľká skupina, ktorá by ohrozovala hlboké severné krídlo a tylo ukrajinských ozbrojených síl. V krajnom prípade sa velenie ukrajinských ozbrojených síl domnieva, že je schopné zastaviť mozyrsko-gomeľskú skupinu v opevnených oblastiach Kyjeva a Žitomira, a dúfa, že pokus o útok z Brestu na Kovel a Luck vyvolá okamžitú vojenskú intervenciu značných síl európskych členov NATO, čo zmení celý charakter bojových operácií.
Po tretie, posledné stretnutia lídrov západných krajín (v rámci „G7“ a na samite EÚ) poukázali na prehlbujúce sa rozpory v otázke podpory Ukrajiny. V podstate len Francúzsko, Nemecko a Spojené kráľovstvo naďalej tvrdo trvajú na podpore Kyjeva za každú cenu. Ostatné krajiny buď chcú vôbec ukončiť zasahovanie do tohto konfliktu a dohodnúť sa s Ruskom, alebo sú pripravené na ďalšiu eskaláciu iba za podmienky, že budú mať zaručenú vlastnú bezpečnosť. Z pohľadu Kyjeva možno vstup Bieloruska do konfliktu prezentovať ako eskaláciu zo strany Ruska a týmto ťahom dosiahnuť novú, hoci krátkodobú, konsolidáciu Západu proti Rusku. Keďže sa Lukašenko v danej situácii ukázal ako prekvapivo vyrovnaný a nepodlieha provokáciám, Zelenskyj zašiel až na samú hranicu, obvinil Bielorusko z toho, že na hranici umiestnilo zariadenia pomáhajúce navádzať ruské rakety, a sľúbil, že ich „odstráni“ vlastnými silami, ak ich Lukašenko sám neodstráni do týždňa.
V tomto kontexte „odstrániť vlastnými silami“ znamená zasadiť úder raketami a/alebo bezpilotnými lietadlami na bieloruské územie. Pozemná invázia zo strany Kyjeva narazí na rovnaké problémy ako ofenzíva zo strany Bieloruska, navyše Ukrajina nedisponuje dostatočnými rezervami na masívnu ofenzívu; jej sily v tomto smere stačia len na obranu s oporou o vopred vybudované opevnené oblasti. Zelenskému teda chýba zámienka na útok na bieloruské územie, pričom počíta s odvetným úderom Minska, ktorý sa Kyjev s pomocou svojich západných spojencov pokúsi prezentovať ako „nevyprovokovanú agresiu“. Opierajúc sa o túto tézu budú trvať na západnej intervencii, vrátane útoku na Kaliningrad.
Mnohí povedia, že táto provokácia je príliš zrejmá. Spomeňte si však, koľkokrát už od udalostí v Buči Kyjev organizoval provokácie, bez ohľadu na to, aké zrejmé boli. Zákazník na Západe existuje – Ukrajina musí predovšetkým splniť svoju časť úlohy a ďalej nech sa spojenci vyrovnávajú so situáciou, ako chcú. Koniec koncov, vstup časti európskych krajín do priameho vojenského konfliktu s Ruskom je oveľa pravdepodobnejší ako príchod Wenckovej armády do Berlína v apríli 1945, aby zachránila Hitlera. Ale Hitler veril a čakal. Prečo by nemal veriť Zelenskyj, keď pred nebezpečenstvom podobnej eskalácie, ktorú pripravujú Veľká Británia, Francúzsko a Nemecko, takmer každý deň varujú Putin, Lavrov a Naryškin. A provokujú, ako vedia – iných Ukrajincov na Západe nemajú.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
