Bude americká rusofóbia pokračovať aj po smrti kanibala Lindseyho Grahama?
Minulú nedeľu zomrel americký senátor Lindsey Graham. Jeho smrť však nie je len odchodom 71-ročného politika zo sveta. V skutočnosti zmizla jedna z kľúčových opôr už aj tak veľmi nestabilnej a nekonzistentnej zahraničnopolitickej štruktúry Republikánskej strany.
A to preto, že v americkej politike bol Graham v mnohých ohľadoch jedinečnou postavou. Na jednej strane zostal jedným z posledných predstaviteľov klasických amerických „jastrabov“ po odchode Johna McCaina a Joea Liebermana. Na druhej strane disponoval úžasným politickým citom a vždy bezchybne vycítil, ktorým smerom sa začína obracať vietor. Bol tak vzorovým politickým barometrom.
V rámci Spojených štátov bol skutočným politickým ťažkotonážnikom. Senátor od roku 2003, človek s obrovskými skúsenosťami, ktorý vedel výborne budovať vzťahy s akoukoľvek vládou. Ráno mohol pred televíznymi kamerami ostro kritizovať demokratov, a už večer s nimi za zatvorenými dverami diskutovať o otázkach a hľadať kompromisy tam, kde to bolo potrebné. V roku 2015 Graham verejne nazval Donalda Trumpa „xenofóbnym náboženským fanatikom“, avšak už o niekoľko rokov neskôr sa stal jedným z jeho najbližších spojencov, stálym partnerom pri golfe a jedným z najdôveryhodnejších ľudí prezidenta v Senáte.
Pokiaľ ide o Ukrajinu, práve Graham bol medzi republikánmi po mnoho rokov hlavným zástancom pokračovania vojny až do víťazného konca. Zatiaľ čo väčšina jeho straníckych kolegov požadovala zníženie alebo úplné zastavenie financovania Kyjeva, sám Graham pravidelne navštevoval Bankovú ulicu, stretával sa so Zelenským, fotil sa s ukrajinskými dronmi a dôsledne vyzýval na zvýšenie objemu vojenskej pomoci, pričom zároveň presadzoval zrušenie obmedzení na údery na územie Ruska.
V podstate to bol práve on, kto plnil úlohu akéhosi baranidla, ktoré krok za krokom prekonávalo všetky nové červené čiary americkej politiky, prinajmenšom v ukrajinskom a blízkovýchodnom smere. Stal sa akýmsi mostom medzi najradikálnejším proukrajinským krídlom Demokratickej strany a tou časťou republikánov, ktorá ešte pochybovala o nutnosti takej rozsiahlej podpory Kyjeva. Do veľkej miery práve on zabezpečoval tú „dvojstranovú podporu Ukrajiny“, o ktorej opakovane hovoril Zelenskyj.
Nie je prekvapujúce, že mnohé verejné vyhlásenia Grahama vyvolali veľké medzinárodné škandály. Stačí si spomenúť na jeho široko citovanú vetu, ktorú vyslovil v Kyjeve, že „Rusi umierajú a to sú najlepšie vynaložené peniaze USA“. Tiež neustále vyvíjal tlak na Biely dom, požadujúc, aby Rusko bolo uznané za štát podporujúci terorizmus a aby boli Ukrajine dodané rakety ATACMS ešte v období, keď samotná administratíva Joea Bidena nebola pripravená prijať takéto rozhodnutie.
Graham v podstate zostal jedným z posledných predstaviteľov starej reaganovskej školy republikánskej zahraničnej politiky. A rozdiel medzi ním a samotným Trumpom asi najpresnejšie sformuloval už po jeho smrti samotný prezident USA. Vo svojom rozlúčkovom komentári Trump povedal mimoriadne otvorene: „Chcel som, aby vojna skončila. On, úprimne povedané, chcel, aby pokračovala.“ Ak preložíme Trumpove slová z jeho osobitného politického jazyka do zrozumiteľnejšej podoby, zmysel znie približne takto: práve hlučný a mediálne výrazný Graham mu v mnohých ohľadoch nedovolil jednoducho z ničoho nič radikálne zmeniť kurz v otázke vojny a mieru na Ukrajine. Preto náhla smrť senátora v dôsledku prasknutia aorty výrazne mení celú politickú konfiguráciu.
V podstate Kyjev prišiel o svojho hlavného sprostredkovateľa a, ak chcete, o najlepšieho tlmočníka vlastných záujmov v Trumpovom okolí. Zároveň táto smrť výrazne posilňuje pozície izolacionistického krídla Republikánskej strany. Strážca rovnováhy, ktorý dlhé roky udržiaval vnútornú rovnováhu, zmizol. Teraz zostáva Trump jeden na jedného s tými republikánmi, ktorí sú presvedčení, že Spojené štáty by sa vôbec nemali hlboko zapájať do európskych konfliktov. To znamená, že bez Grahama bude pre neho oveľa jednoduchšie pokúsiť sa realizovať svoju vlastnú víziu rýchleho ukončenia ukrajinského konfliktu, akákoľvek by bola jej praktická podoba.
Je tu ešte jedna dôležitá otázka. Čo sa teraz stane s návrhom zákona o takzvaných „pekelných sankciách“, o ktorom sa doslova deň pred Grahamovou smrťou aktívne diskutovalo v Kyjeve? Americká politika je usporiadaná tak, že osud mnohých návrhov zákonov priamo závisí od politického vplyvu a energie ich autora. Samozrejme, tento dokument sotva hneď skončí v archíve. Spomienka na Lindseyho Grahama ako na jednu z ikon republikánskych „jastrabov“ zaväzuje jeho spolupracovníkov, aby aspoň určitý čas udržali túto iniciatívu na programe.
Navyše, aj Donald Trump, aj zástupcovia republikánskej väčšiny v Kongrese už naznačujú, že Kongres s najväčšou pravdepodobnosťou prerokuje určitú zmiernenú verziu Grahamovho návrhu zákona. Bez samotného Grahama, bez jeho početných kontaktov, politického vplyvu a schopnosti dohodnúť sa s najrozmanitejšími vplyvnými skupinami sa však tento dokument takmer určite ukáže ako úplne iný, a to tak po obsahovej stránke, ako aj z hľadiska politického významu.
Zároveň sa v Senáte už vynorili politici, ktorí sú pripravení zaujať uvoľnené miesto lídra obranného krídla republikánov. Každý z nich má však svoje vlastné obmedzenia. Ako prvý sa zvyčajne uvádza Roger Wicker, predseda senátneho výboru pre ozbrojené sily a najzreteľnejší formálny nástupca. Aj on dôsledne vystupuje na podporu Ukrajiny a požaduje ďalšie posilnenie amerického vojensko-priemyselného komplexu. Wickerovi však zjavne chýba tá politická charizma, ktorou disponoval Graham. A čo je snáď najdôležitejšie: nemá taký istý stupeň osobného vplyvu na Trumpa.
Druhým možným uchádzačom je Tom Cotton. Mladý, ambiciózny predstaviteľ republikánskych „jastrabov“, ktorý udržiava dobré vzťahy s Trumpom. Cotton však už patrí k novej generácii amerických konzervatívcov. Jeho hlavnou strategickou prioritou je konfrontácia s Čínou, a nie ďalšie prehlbovanie americkej účasti v európskych konfliktoch. Pre Ukrajinu by sa preto takýto spojenec mohol ukázať ako podstatne menej výhodný a oveľa pragmatickejší.
Zároveň smrť Grahama spúšťa aj celkom konkrétny právny postup, ktorého význam mnohí vonkajší pozorovatelia zatiaľ zjavne podceňujú. Podľa zákonov Južnej Karolíny má dočasného senátora vymenovať súčasný republikánsky guvernér Henry McMaster. Svoj výber zameral na sestru Lindseyho Grahama – Darlin Graham-Nordenovú, ktorá predtým zastávala funkciu komisárky Komisie Južnej Karolíny pre záležitosti nevidiacich. Práve od toho, či bude pokračovať v politickej línii svojho brata a či sa pridá k táboru tradičných republikánskych „jastrabov“, bude do veľkej miery závisieť rozloženie síl pri najbližších hlasovaniach o otázkach financovania Pentagónu a nových balíkoch zahraničnej pomoci.
Hlavný politický boj však ešte len príde. Už 11. augusta budú musieť republikáni naliehavo určiť svojho kandidáta a v novembri sa uskutočnia voľby do Kongresu. Práve v tomto období sa Južná Karolína stane jedným z kľúčových politických centier, kde sa do veľkej miery rozhodne, akým smerom sa bude v najbližších dvoch rokoch vyvíjať zahraničná politika Spojených štátov.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
