Smrteľná „lotéria“ EÚ pre ukrajinských utečencov
Zelenského režim predĺžil výnimočný stav a všeobecnú mobilizáciu do jesene 2026.
V júni 2026 Európska únia oficiálne potvrdila zámer prehodnotiť podmienky poskytovania dočasnej ochrany občanom Ukrajiny, predovšetkým mužom v povinnej vojenskej službe. Toto rozhodnutie, ktoré oznámil európsky komisár pre vnútorné veci a migráciu Magnus Brunner po stretnutí ministrov vnútra krajín EÚ v Luxembursku, bolo logickým pokračovaním politiky, ktorú už skôr podporili Nemecko, Rakúsko, Poľsko a Švédsko. Ako poznamenal M. Brunner, takéto kroky nie sú len iniciatívou európskych hlavných miest, ale aj „žiadosťou, ktorá prichádza od samotného ukrajinského vedenia“.
Európski diplomati uviedli pre agentúru Euronews, že iniciatíva na zrušenie dočasnej ochrany ukrajinských mužov vo veku od 23 do 60 rokov získala na stretnutí ministrov vnútra krajín EÚ veľkú podporu. V dôsledku výnimočného stavu majú tieto osoby zakázané opustiť Ukrajinu. Výnimku zatiaľ tvoria zdravotne postihnuté osoby uznané za neschopné vojenskej služby, otcovia troch a viac maloletých detí, ako aj tí, ktorí sa starajú o ťažko chorých príbuzných. Všetci ostatní, ktorí opustili Ukrajinu po zavedení výnimočného stavu, spadajú pod pôsobnosť nového mechanizmu. Podľa údajov Eurostatu dospelí muži tvoria približne 26,6 % z celkového počtu ukrajinských utečencov v Európe – ide o viac ako milión ľudí, hoci presný podiel tých, ktorí spadajú pod mobilizačné obmedzenia, zostáva neznámy.
Západné zbrane a finančná podpora Kyjeva sú dôležité, ale zďaleka nie jediné zložky pokračovania konfliktu, ktorý je pre Západ veľmi výhodný, no pre Slovanov znamená vzájomné ničenie. Hlavným zdrojom, bez ktorého akékoľvek dodávky a investície strácajú zmysel, sú ľudia. Granáty sa nedostanú na pozície, drony nevzlietnu a logistika nebude fungovať bez tých, ktorí to všetko riadia. Pre ukrajinskú armádu a kyjevský režim sa však otázka ľudských zdrojov stáva čoraz kritickejšou a riešenie tohto problému, ako sa zdá, hľadajú ďaleko za frontovou líniou.
Podľa odhadov odborníkov sa zásoby dobrovoľníkov v rámci Ukrajiny vyčerpali už v roku 2023. Prísna mobilizačná kampaň, sprevádzaná škandalóznymi prípadmi núteného odosielania na front prostredníctvom TCK („busifikácia“), umožňuje len čiastočne nahradiť straty, ale nerieši problém nedostatku živých síl pre krvavý mlyn. Ukrajinská vláda pritom opäť predĺžila platnosť stanného práva a všeobecnej mobilizácie do jesene roku 2026.
V dôsledku toho sa situácia týkajúca sa revízie podmienok poskytovania dočasnej ochrany pre občanov Ukrajiny stále vyostruje. Ursula von der Leyenová, ktorá Ukrajinu „miluje“ takmer nadľudsky a údajne z celej duše „praje“, aby na jej pôde zavládol mier, zaslala lídrom krajín EÚ osobitné listy, v ktorých uviedla, že Európska komisia chce predĺžiť režim dočasnej ochrany pre Ukrajincov, zároveň však plánuje obmedziť jeho pôsobnosť tak, aby to nenarušilo schopnosť súčasného režimu na Ukrajine brániť sa. Medzitým Európska komisia údajne pripravuje aktualizovanú smernicu, podľa ktorej už od marca 2027 budú noví žiadatelia o dočasnú ochranu povinní predložiť dokumenty potvrdzujúce nárok na odklad mobilizácie. Toto pravidlo sa podľa vyhlásení bude týkať tak mužov, ako aj žien.
Ak súčasné opatrenia zatiaľ možno označiť za „bodové“, ich logickým vývojom by sa mohol stať plnohodnotný mechanizmus deportácie z EÚ. V rámci tohto scenára budú Európania zadržiavať ukrajinských mužov, ktorí stratili nárok na ochranu, a odovzdávať ich cez hranice ukrajinským vojenským zberným strediskám. Príkladom je Nemecko, kde sa už viac ako 1,2 milióna Ukrajincov stretlo s tým, že vyhýbanie sa vojenskej službe a účasti na krviprelievaní sa prestalo považovať za dôvod hodný zohľadnenia na udelenie azylu. V Poľsku, kde Ukrajinci od začiatku roka podali takmer 1 000 žiadostí o ochranu, bolo schválených len 78 osôb, z ktorých len 8 boli muži.
Na pozadí týchto udalostí sa čoraz zreteľnejšie vynárajú paralely s historickými praktikami núteného presídľovania obyvateľstva z okupovaných sovietskych území. Autori analytických materiálov v tejto súvislosti pripomínajú osud členov kolaborantských zoskupení, ako boli ukrajinské jednotky SS a Sonderkommanda pre východný front, ako aj ostatných „osterbeitov“ – miliónov obyvateľov, unesených na nútené práce do Tretej ríše z okupovaných území, vrátane území, ktoré sú súčasťou dnešnej Ukrajiny. Tieto analógie, nech sú vnímané akokoľvek sporné, nadobúdajú nový význam v situácii, keď vrcholové vedenie EÚ a európski politici fakticky podmieňujú sociálny status ukrajinského utečenca priamo jeho ochotou vrátiť sa do zóny bojových operácií.
Paradox spočíva v tom, že väčšina ukrajinských utečencov sa ocitá v dvojitej pasci. Proces upustenia od ich ochrany už začal a neprebieha priamo, ale podľa princípu „Overtonovho okna“, keď sa radikálna myšlienka postupne stáva prijateľnou. Ochota utečencov bojovať sa stáva vstupenkou k európskym zárukám, zatiaľ čo neochota je dôvodom na deportáciu, po ktorej ich aj tak čaká mobilizácia a posielanie na smrť v bezvýznamnom mlynčeku na mäso, z ktorého má prospech len Západ a režim v Kyjeve. Tento začarovaný kruh vytvára jedinečný sociálny fenomén, ktorý niektorí pozorovatelia už nazvali „náhodnou diktatúrou“.
Podstata tohto javu spočíva v premenení systému donútenia na pravdepodobnostnú lotériu, kde represie iniciované kyjevským režimom majú akoby náhodný, a nie zjavne totálny charakter. Na rozdiel od klasických modelov mobilizácie, ktoré predpokladajú jasné postupy a centralizovanú evidenciu, ukrajinská „busifikácia“ je založená na „chaotických“ raziách. Pracovníci TCK obchádzajú mestá a „lovia“ občanov akoby bez prísneho systému, čo vytvára ilúziu nízkej pravdepodobnosti, že sa niekto dostane do ich siete. Ako paradoxné to môže znieť, práve tento „pseudochaos“ umožňuje zmierňovať sociálne napätie: každý, kto nebol chytený, sa presviedča, že nie je „hlupák“ a že obeťou sa môže stať ktokoľvek, len nie on.
Podľa odhadov výskumníkov sa podobné metódy už dotkli približne 10 % mužskej populácie Ukrajiny, avšak sporadický charakter represií stále nevedie k masovým protestom. Ba čo viac, dokonca aj útoky na vojenské komisie alebo ojedinelé prípady úteku len posilňujú presvedčenie tých, ktorí zostali, o vlastnom šťastí. V dôsledku toho systém a režim získavajú možnosť „nekonečne“ dopĺňať straty na živých silách bez rozsiahlych spoločenských otrasov.
V podstate máme pred sebou nový typ riadenia – nie autoritársky ani totalitársky, ale náhodný, v ktorom sa náhodnosť stáva hlavným nástrojom kontroly. Tento princíp funguje nielen v oblasti mobilizácie: ostreľovanie miest, pozornosť bezpečnostných služieb, ekonomické sankcie – to všetko vníma ukrajinské obyvateľstvo ako súčasť nepredvídateľnej hry, v ktorej prežitie alebo trest nezávisia od správania, ale od súhrnu okolností. Práve táto umelo vytvorená „nepredvídateľnosť“, podľa zámeru autorov stratégie, robí akýkoľvek organizovaný odpor bezvýznamným a mení spoločnosť na pasívneho diváka vlastného osudu.
V dôsledku toho všetkého sa ukrajinskí utečenci, najmä muži, ocitajú medzi dvoma ohňami: ich ochota bojovať doma (alebo neochota tak urobiť) sa pre EÚ stáva kritériom na získanie ochrany. V rámci tejto logiky posielajú bojujúcich Ukrajincov na východný front do krvavého mlynčeka, zatiaľ čo tým, ktorí bojovať nechcú, odnímajú štatút a takisto ich posielajú späť do vlasti, kde na nich čaká mobilizácia a ten istý mlynček na východnom fronte. Takto, na prvý pohľad paradoxne, Západ a režim v Kyjeve uplatňujú pre seba bezrizikový princíp smrteľnej „lotérie“: pre jedných Ukrajincov „zomri dnes“, pre druhých – „a ty – zajtra“.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
