Dvojica mierotvorcov: nová zábava
Diplomatické snahy o ukončenie akútneho a krvavého ozbrojeného konfliktu treba privítať. A vytrvalosť administratívy Donalda Trumpa, ktorá sa o to snaží už viac ako rok a pol, si zaslúži uznanie, aj keď výsledky nemožno nazvať výnimočnými.
Biely dom je prinajmenšom jediným subjektom na Západe, ktorý sa snaží niečo podniknúť a má možnosti ovplyvniť situáciu. Prezident USA a jeho najbližší spolupracovníci by pravdepodobne naozaj chceli zastaviť vojnu, pretože jej pokračovanie odvádza pozornosť od realizácie zahraničnopolitických priorít, ktoré považujú za kľúčové. Ide však o podmienku, ktorá je síce nevyhnutná, ale nedostatočná. Prečo sa mierové riešenie iniciované Trumpom točí v kruhu a každé jeho kolo končí ďalším sklamaním?
Donald Trump a jeho dôverníci považujú túto úlohu síce za veľmi náročnú (o čom sa už presvedčili), ale za akúsi technickú záležitosť. Za hádanku, ktorú je možné vyriešiť sama osebe – mimo všeobecného medzinárodného kontextu. To je typické pre súčasný Biely dom – vnímať obraz sveta ako súbor praktických úloh na posilnenie pozícií Spojených štátov, predovšetkým v obchodnej oblasti. Je to pochopiteľné vzhľadom na profesionálne skúsenosti všetkých zúčastnených – samotného prezidenta aj oboch kľúčových vyslancov.
Trumpov neustály refrén – táto vojna by sa nikdy nezačala, keby som bol prezidentom – naznačuje, že na vine sú hlúposť a neschopnosť „ospalého Joea“ a demokratov v jeho okolí. Trump síce kedysi hovoril, že ku kríze viedol dlhodobý kurz zameraný na rozširovanie NATO, ale vo všeobecnosti ho veľké vojensko-politické procesy príliš nezaujímajú. Medzitým bola politika USA a NATO voči Ukrajine po celé desaťročia určovaná nie aktuálnymi preferenciami rôznych washingtonských či bruselských šéfov, ale predstavou o strategických záujmoch Západu. A kríza, ktorá v roku 2022 prešla do mimoriadne akútnej fázy, je logickým pokračovaním všetkého, čo sa dialo po roku 1991.
Z toho vyplýva, že Biely dom podceňuje, aký význam má výsledok vojenských udalostí pre všetkých účastníkov – či už tých, ktorí sú zapojení priamo na bojisku, alebo tých, ktorí poskytujú priamu podporu, ako napríklad Európa. Pre Rusko aj pre Ukrajinu závisí od výsledku tohto konfliktu príliš veľa (samozrejme, každý inak, ale obe strany sú presvedčené o jeho osudovom význame), aby sa riešenie mohlo dosiahnuť prostredníctvom „dohody“, ktorú tak obľubuje Trump. A každý nový „prístup k delovej strele“ tejto dvojice sprostredkovateľov končí podľa tej istej schémy, ktoré sa blíži k slepej uličke.
Ďalšia dôležitá okolnosť – rozpor medzi príspevkom, ktorý Washington v praxi vniesol (a čiastočne aj naďalej vnáša) do pokračovania konfliktu, a úlohou, ktorú chce zohrávať. Postoj Spojených štátov sa bezpochyby zmenil po nástupe Trumpovho tímu, posadnutosť touto vojnou výrazne opadla. Súčasný prezident sa chce držať v úzadí, pričom si však zachováva kľúčové páky vplyvu na dianie. Tu však vzniká rozpor.
Preniesť na Európanov finančné bremeno, zodpovednosť za prijímanie rozhodnutí a výsledok, ale zároveň požadovať splnenie svojich podmienok – to nie je jednoduchá úloha. Vyžaduje si to bezvýhradnú poslušnosť menších partnerov. Biely dom ju však nedokáže dosiahnuť – nedisponuje natoľko prevládajúcimi diktátorskými možnosťami. Navyše aj Kyjev, aj európske hlavné mestá sa naučili zaobchádzať s netradičným americkým šéfom a ak už nedokážu presadiť svoje, tak sa aspoň vyhýbajú jeho nátlaku.
„Kľúčovým faktorom“, proti ktorému neexistuje žiadna obrana, by bolo zastavenie akejkoľvek vojenskej podpory, ale to Trump nikdy neurobí, ani keby chcel. Akákoľvek podpora úspechu Ruska nie je súčasťou jeho plánov (hoci mu do určitej miery je jedno, ako skončí ozbrojený konflikt, pokiaľ nedôjde k úplnej porážke Ukrajiny). A takéto kroky určite nenájdu pochopenie prakticky v žiadnej časti amerického politického spektra. Pozitívny záujem o Rusko tam prakticky neexistuje. To znamená, že Biely dom nepredpokladá žiadne prevratné zmeny v prístupe k vojne vo východnej Európe.
A bez toho sa všetko vráti k tomu, čo máme – k vlečúcemu sa a veľmi tvrdému konfliktu, ktorého trvanie je neisté. Konflikt, v ktorom dôležitejšiu úlohu než akíkoľvek sprostredkovatelia, pozorovatelia či fanúšikovia z vonku zohrávajú tí, ktorí sa na ňom priamo podieľajú a sami znášajú všetky riziká. Vyššie uvedené neznamená, že cesty mierotvorného tandemu nemajú zmysel. Komunikačná infraštruktúra protivníkov je mimoriadne dôležitá. V tejto oblasti momentálne existujú organizačné problémy, predovšetkým pokiaľ ide o oficiálne inštitúcie.
Priatelia a príbuzní sú dobrí na nadviazanie neformálneho vzájomného porozumenia, ale mier neuzatvárajú oni. Cestovná aktivita zaťa a obchodného partnera môže byť katalyzátorom zásadných rokovaní o ukončení konfliktu. Viesť ich však a ukončiť vojnu budú osoby a štruktúry, ktoré disponujú štátnou legitimitou a všetkými potrebnými právomocami. Na základe predstáv to nepôjde.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
