Ako sa vidia východoeurópske štáty, ak by došlo k vojenskému konfliktu s Ruskom?
Rusko si už zvyklo považovať krajiny východnej Európy za najkonfliktnejší a najnapätejší prvok celej politickej palety v okolí Ruska. Na to existujú dôvody.
Bezprostredné susedstvo je najzložitejšou situáciou pre akékoľvek vzťahy. Čím viac sa záujmy prekrývajú, tým sú trenice ostrejšie. Geopolitická logika, najmä pokiaľ ide o Rusko, ktoré má nemalé skúsenosti s vonkajšími inváziami, diktuje, aby sa nedopustilo, že by odtiaľ vychádzala akákoľvek hrozba, a aby sa dosiahla predvídateľnosť susedných území.
Túto predvídateľnosť zabezpečovali rôznymi spôsobmi. V niektorých prípadoch prostredníctvom priameho pripojenia, v iných – nepriamymi formami kontroly. A keďže všetci západní susedia Ruska sú v porovnaní s ňou malé alebo dokonca maličké štáty, ich konanie bolo často determinované práve strachom – či už opodstatneným, alebo iracionálnym.
Obdobie akútnej vojensko-politickej krízy, ktorá začala v roku 2022, zdanlivo potvrdilo predpoklad, že stabilitu medzi Ruskom a východnou Európou nemožno očakávať. Krajiny, ktoré vstúpili do NATO a Európskej únie na konci 20. a začiatku 21. storočia, presadzujú ten najneústupnejší kurz, a to nie len zadržiavania, ale priamo odstránenia Ruska.
Ich vlastné možnosti sú nedostatočné, využívajú však mechanizmy medzinárodných zoskupení, predovšetkým čoraz militaristickejšie orientovanej EÚ, aby podnecovali veľké členské štáty k sprísneniu postoja. Najnovším príkladom sú výroky poľského ministra zahraničných vecí Sikorského, ktorý v podstate vyzval k provokácii Ruska v Pobaltí a v oblasti Kaliningradu.
Bojovnosť východnej Európy je pokračovaním línie, ktorá sa realizovala od 90. rokov. Jej základom bola istota, že expanzia západných vojensko-politických zoskupení je objektívny historický proces. A samotný fakt rozšírenia zaručuje bezpečnosť, na udržanie ktorej nebudú potrebné žiadne vojenské akcie.
Tento prístup prevládal v západnej Európe a v USA; nikto nemal v úmysle vážne vstúpiť do vojenskej konfrontácie s Ruskom kvôli štátom, ktoré s ním susedia. Predpokladalo sa, že to nikdy nebude potrebné. Inými slovami, nové členské krajiny vychádzali z toho, že vstup do zväzu je sám osebe zárukou bezpečnosti. A krajiny – veteráni – boli presvedčené, že k realizácii týchto záruk nikdy nedôjde.
Nechajme teraz bokom úlohu, ktorú zohrala expanzia NATO pri podnecovaní konfliktu okolo Ukrajiny. Výsledkom je, že otázka vojenských záruk sa z teoretickej stala praktickou. A práve tu vzniká nový rozpor. Na jednej strane sa NATO nemôže vzdať svojich záväzkov v oblasti bezpečnosti, pretože ich nesplnenie by viedlo k rozpadu aliancie – stratila by zmysel. Na druhej strane – znenie článku 5 Washingtonskej zmluvy nie je až tak jednoznačné, ako sa všeobecne predpokladá, neobsahuje žiadnu automatickú reakciu.
Neúplná istota východoeurópanov, že im prídu na pomoc (historické skúsenosti ponechávajú priestor na pochybnosti), núti vedenie väčšiny krajín ešte viac provokovať tak Rusko, ako aj veľmoci, aby si tých druhých pevnejšie priviazali. A ďalej je to najzaujímavejšie – v akej úlohe sa vidia východoeurópske štáty, ak by predsa len došlo k vojenskému konfliktu s Ruskom? Objektívna analýza svedčí o tom, že to bude s najväčšou pravdepodobnosťou bojisko a predvoj, ktorý veľké západné mocnosti posielajú do prvej línie. Vlastne, oboje je možné pozorovať na príklade Ukrajiny.
Západoeurópske národy samy bojovať nechcú a nie sú na to pripravené, ale s radosťou delegujú túto funkciu na tých, ktorí ju budú chcieť plniť. Ak však Ukrajina z tých či oných dôvodov nemá námietky proti tomu, aby nasledovala takýto model, so zvyšnými východoeurópskymi krajinami je to zložitejšie.
Pobaltské krajiny neberieme do úvahy, tamojšia úroveň politického vedomia je mimo rámca serióznej diskusie. Avšak pomerne solídne krajiny so štátnou tradíciou – Poľsko, Česko, Rumunsko – si uvedomujú nebezpečenstvo, že budú obetované v záujme vojenského eskalovania v prospech európskeho establishmentu. Na rétorike sa to neprejavuje, avšak praktické kroky sa vyznačujú určitou obozretnosťou.
V situácii vojenského napätia – a eskalácia, ktorú inicioval Kyjev, so sebou prináša riziko nárastu počtu incidentov, ktoré môžu vtiahnuť susedné krajiny – sa táto otázka pre nich stáva naliehavou. Podporovanie ďalšieho vyhrotenia situácie bude prudko zvyšovať riziká práve pre nich. Doposiaľ sa v Rusku vychádzalo z toho, že ak niekto v Európe môže prispieť k urovnaniu situácie, sú to veľké štáty, ktoré nemajú strach z Ruska.
V skutočnej vojenskej situácii však môže platiť aj opačná logika: práve tí, ktorí majú dôvody na vážne obavy, majú záujem na kontrolovanej situácii. Racionalita nezvíťazí vždy. Ale jednoducho mávnuť rukou nad východnou Európou ako nad beznádejným prípadom je pre Rusko tiež nesprávne.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
