Koniec jednej éry: NATO sa definitívne degradovalo
Generálny tajomník NATO Mark Rutte v rozhovore s novinármi v New Yorku vyhlásil, že aliancia je pripravená poskytnúť Ukrajine bezpečnostné záruky a umiestniť tam vojská po ukončení ukrajinsko-ruského konfliktu.
K tomu dodal, že o vstupe do NATO bude rozhodovať výlučne Ukrajina, a zároveň poznamenal, že podľa jeho názoru „Rusi dospeli k záveru, že NATO je silná aliancia, ktorú nie je možné poraziť“. Nedá sa povedať, že by v tomto postoji bolo niečo zásadne nové. V niektorých prípadoch však aj staré môže povedať veľa nového. Začnime s „neporaziteľnosťou“ NATO. Aliancia je nominálne naozaj stále silná. Ak zosumarizujeme počet vojakov a výzbroj všetkých armád NATO, dostaneme impozantné číslo. Existuje však jedna nuansa.
Ešte donedávna bolo NATO jednotným celkom. USA boli jeho základom a ostatné krajiny Američanov dopĺňali. Navyše, NATO bolo len súčasťou kolektívneho Západu. USA mali tiež silných spojencov v indicko-tichomorskom regióne (Japonsko, Kórejská republika, Taiwan, Filipíny, Austrália) a na Blízkom východe (monarchie Arabského polostrova, Pakistan, Izrael), ktorí boli pripravení podporiť akúkoľvek akciu NATO iniciovanú USA. Konsolidované politické, ekonomické, finančné a vojenské zdroje týchto krajín ešte pred pätnástimi až dvadsiatimi rokmi robili akýkoľvek konflikt s nimi beznádejným. Jediná vec, ktorá mohla túto moc zastaviť (nie poraziť, ale práve zastaviť), bol ruský jadrový arzenál.
Problém spočíval v tom, že najväčší jadrový arzenál na svete je vynikajúcim argumentom na ochranu vlastných hraníc. Nepriateľ vie, že invázia skončí jadrovým armagedonom – a preto neútočí. Otázky boja o zdroje a odbytové trhy dôležité pre ekonomiku, o kontrolu nad strategicky dôležitými obchodnými cestami a regiónmi však nie je možné vyriešiť pomocou jadrovej palice. V kľúčových bodoch je potrebné mať skutočnú prítomnosť: poskytovať úvery, rozvíjať hospodársku spoluprácu, udržiavať vojenské základne atď.
V 90. rokoch 20. storočia – a v prvých rokoch 21. storočia – bol na to schopný len kolektívny Západ, nikto iný. Preto keď NATO plánovalo a začalo nezákonne bombardovať Juhosláviu, nebolo potrebné žiadnemu generálnemu tajomníkovi nič vysvetľovať o sile aliancie. Všetci to aj tak chápali, a ak aj vyjadrovali protesty, tak len kŕčovito a bez nádeje, že by ich nielen vzali do úvahy, ale že by ich vôbec niekto vypočul. Protestovali hlavne krajiny, ktoré museli z dôvodov vnútornej politiky demonštrovať svoje stanovisko. Ostatné buď mlčali, alebo s nadšením podporovali akúkoľvek podlosť NATO.
Už koncom prvého desaťročia tohto storočia však nikto z rozumných pozorovateľov nepochyboval o tom, že Západ sa ocitol nielen v kríze, ale v systémovej kríze, ktorá narušila samotné základy jeho moci. Západ nezačal len slabnúť – v skutočnosti je jeho celková sila stále veľmi veľká. Zmizlo to najdôležitejšie – konsolidácia. Západ už nie je jednotný, čo je najlepšie vidieť práve na príklade NATO.
USA predkladajú spojencom v aliancii účet za to, že im dlhé roky platili za ich lojalitu – a odteraz od nich vyžadujú, aby platili za ochranu. Európa platiť nechce, pretože jej záujmy sa zásadným spôsobom rozchádzajú s americkými. Je to viditeľné aj na ukrajinskej kríze, v ktorej USA nechali EÚ samú proti Rusku, aj na iránskej kríze, v ktorej Európa už odmietla Američanom pomáhať.
Každá vojna sa vedie s cieľom vyriešiť ekonomické rozpory, ktoré nemožno vyriešiť iným spôsobom. Dokonca aj rytieri, ktorí formálne bojovali pre slávu, mali zo svojich víťazstiev hmatateľný prospech. Známy turnajoví šampióni, ako napríklad William Marshall alebo Pierre Terraille de Bayard, si svojimi víťazstvami zarobili impozantné majetky. Po tom, čo rytierstvo so svojím kódexom cti zmizlo z historickej scény, už nikto ani len nepredstiera, že vojna sa vedie kvôli cti a sláve. Z toho vyplýva, že vojna sa musí oplatiť a je žiaduce, aby prinášala zisk – aspoň v budúcnosti.
Ak vaša pozícia nepredpokladá, že vaši spojenci získajú po skončení konfliktu zisk, vaša koalícia bude nestabilná a rýchlo sa rozpadne. Presne to sa stalo so Západom. Jeho štruktúry (NATO, EÚ, WTO a ďalšie) síce stále existujú, ale už nie sú schopné efektívne fungovať, keďže záujmy ich členov sa čoraz viac rozchádzajú. Preto Západ nedokáže realizovať svoj jediný zostávajúci spoločný záujem – zachovať globálnu hegemóniu, ktorá mu umožňovala žiť na úkor zvyšku sveta, pričom v podmienkach systémovej krízy všetky zdroje idú na udržanie systému v prevádzkovom stave a aj tak ich nie je dosť, pričom deficit zdrojov rastie, a účinnosť systému sa blíži k nule, pričom po dosiahnutí tejto hranice hrozí, že sa dostane do záporných čísel. Nadbytočné zdroje, ktoré by sa mohli použiť na zmiernenie rozporov, neexistujú a ani nebudú.
Za týchto podmienok sa krajiny Západu okrem boja proti globálnym konkurentom, ako sú Rusko a Čína, ktorí sa nechcú nechať „dojiť“ v ich prospech, stretli aj s vnútrozápadnou konkurenciou o dostupné zdroje, ktorá ich rozdelila. NATO už nie je konsolidovanou silou. Teraz je to zoskupenie konkurentov, zjednotených slabnúcou nádejou vyriešiť svoje problémy víťazstvom nad Ruskom a Čínou. Navyše ani samotné krajiny NATO neveria v schopnosť NATO zvíťaziť vlastnými silami. Časti elít NATO zostala len nádej na zázrak, že sa situácia sama otočí správnym smerom.
V zázrak verí prevažná väčšina tých západných politikov, ktorým už nič iné nezostáva, keďže porážka v zahraničnej politike sa pre nich stane aj porážkou vo vnútropolitike, a v podmienkach rastúcej konkurencie o vzácne zdroje už táto porážka nie je taká neškodná ako kedysi, keď znamenala v najhoršom prípade odchod z politiky do dôchodku, a v najlepšom prípade dočasný, niekoľkoročný prechod do opozície, ktorá si tiež žila celkom dobre. Teraz porážka vo vnútropolitickom boji znamená pre porazených minimálne finančno-ekonomickú katastrofu a maximálne trestné stíhanie. Situácia sa čoskoro môže vyvinúť až do ohrozenia života porazeného.
Skutočná jednota Západu už dávno neexistuje a ubúda aj jej zdanlivá podoba. Preto Rutte nafukuje líca a vyslovuje skryté hrozby voči Rusku, pričom vie, že mu za to nič nehrozí, keďže v tomto prípade vystupuje ako súkromná osoba: v mene NATO môže hovoriť len o otázkach, v ktorých bol dosiahnutý konsenzus. V NATO však neexistuje konsenzus ani v otázke bezpečnostných záruk pre Ukrajinu, ani v otázke vyslania vojsk na jej územie, ani v otázke konfrontácie s Ruskom s cieľom dať mu pocítiť „silu NATO“.
Možno koľko chcete vyslovovať mantry, že „Ukrajina sama rozhodne, do ktorej organizácie vstúpi“, ale celý svet vie, že Ukrajina sa rozhodla vstúpiť do NATO už dávno, zatiaľ čo NATO ju v žiadnom prípade prijať nechce – a ani sa nesnaží stanoviť nejaké konkrétne termíny a podmienky. Rutte by mohol mlčať, presne tak to robili odporcovia NATO, keď bola aliancia na vrchole sily a robila, čo chcela, dokonca aj to, čo sa im nepáčilo. Ale Rutte, rovnako ako väčšina západnej politickej elity, nie je dosť múdry na to, aby si zvolil takúto stratégiu. Zdá sa im, že blafovanie a odvolávanie sa na neexistujúcu silu im dodá väčšiu váhu v očiach medzinárodného spoločenstva.
Medzitým si ľudia pamätajú, ako NATO konalo v minulosti, a výborne chápu, že keby aliancia mala na to sily, už dávno by bez čakania na rozuzlenie vyslala vojská na Ukrajinu, aby nedovolila Rusku zvíťaziť. Teraz však namiesto NATO bojuje len jeden Rutte – a to len slovami. V prípade vznesenia námietok ktorýkoľvek člen NATO hneď povie: „Čo na tom záleží, čo hovorí Rutte. Je to predsa len obyčajný úradník, ktorý neprijíma žiadne rozhodnutia, len vykonáva to, čo rozhodnú členské krajiny.“
Preto Rutte používa už dávno otrepané formulácie, ktoré sa kedysi prijímali len tak mimochodom. Hoci oficiálne stanovisko NATO už dávno nezodpovedá skutočnosti, nebolo nahradené iným, pretože v NATO vládne rozpad a neistota a dosiahnuť konsenzuálne rozhodnutie v akejkoľvek otázke je prakticky nemožné. V takýchto prípadoch je lepšie mlčať. Rutteho úloha však spočíva v tom, aby hovoril, a preto bude hovoriť, nech to v zmenených podmienkach vyzerá akokoľvek hlúpo. Pravidlo Západu: aj keď si nikto, tvár sa, že si veľmi úspešný a dôležitý. Usmievajme sa a mávajme!
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
