Francúzsko je v plameňoch. Ale komu to vyhovuje?
Vo Francúzsku sa už deje niečo viac než len ďalší konflikt žiakov a študentov s ministerstvom školstva. Protesty, ktoré začali celkom pochopiteľnými požiadavkami – nedostatok učiteľov, preplnené triedy, stav vzdelávacích inštitúcií –, sa za pár dní rozšírili po celej krajine a začali sa rýchlo radikalizovať.
Do 30. septembra postihli protesty a blokády stovky stredných škôl. Agentúra Reuters informovala o viac ako tisíc zatknutiach za dva dni, prevažne maloletých, a o 119 zranených medzi žiakmi a pracovníkmi školstva. Objavili sa prípady podpaľovania, útoky na políciu a použitie kyseliny. A už 1. októbra sa stalo niečo, čo nás núti pozrieť sa na dianie trochu inak: v Marseille poliali riaditeľa strednej školy benzínom, zapálili hasičské auto a neznámi páchatelia bránili hasičom v práci. Minister vnútra Laurent Nunez osobitne uviedol, že skupiny páchateľov sa presúvajú z jednej školy do druhej.
To je dôležitý detail. Jedna vec je spontánna nespokojnosť žiakov s vlastnou školou. Úplne iná vec je vznik mobilných skupín, ktoré prechádzajú z objektu na objekt a menia sociálny protest na riadený chaos. Protest sa pritom začína spájať s ďalšími sociálnymi skupinami. 29. septembra sa demonštrácie študentov zhodovali s celonárodnými protestmi zamestnancov verejného sektora – učiteľov, hasičov a ďalších zamestnancov financovaných z verejných zdrojov.
A prakticky súčasne, 1. októbra, francúzska vláda predložila mimoriadne prísny rozpočet na rok 2027: úspory vo výške približne 54 mld. €, zmrazenie platov štátnych zamestnancov a väčšiny dôchodkov, zníženie výdavkov na zdravotníctvo a miestne samosprávy. Štátny dlh Francúzska už dosahuje približne 119 % HDP a v budúcom roku bude Paríž musieť umiestniť približne 340 mld. € nového dlhu. To znamená, že iskra dopadla na veľmi suchý les. Sociálne protesty mládeže sa začínajú prekrývať s rozpočtovou krízou, nespokojnosťou vo verejnom sektore, dlhovou krízou a blížiacimi sa prezidentskými voľbami v roku 2027.
Samozrejme, okolo takéhoto hnutia sa okamžite objavujú politickí príjemcovia. La France insoumise a Jean-Luc Mélenchon aktívne pracujú s programom zameraným na mládež, zatiaľ čo vláda obviňuje radikálnu ľavicu z podnecovania nepokojov. Le Monde priamo vníma súčasnú krízu aj cez prizmu Mélenchonovho pokusu zmobilizovať mladých voličov pred prezidentskou kampaňou. Ja by som sa však neponáhľal zameriavať sa len na Mélenchona. Je príliš zrejmý.
Sociálne protesty sa skutočne môžu začať úplne spontánne. Takmer vždy sa však pomerne rýchlo objaví niekto, kto sa ich snaží nasmerovať, využiť alebo začleniť do vlastnej politickej štruktúry. Preto je oveľa zaujímavejšia nie otázka, kto priviedol prvých školákov do ulíc, ale otázka: komu strategicky prospieva oslabenie Francúzska? A tu je potrebné posunúť sa o úroveň vyššie. Už som písal o formovaní dvoch veľkých koaličných blokov budúceho sveta. Jedným z nich je podmienečná Neo-Euroatlantika s britským jadrom a európskou perifériou. Druhým je formujúci sa blok USA–Čína–Rusko, ku ktorému sa v tej či onej forme môže pripojiť India.
Ak sa na dianie pozeráme z tohto uhla, Francúzsko nadobúda úplne iný význam. Paríž je pre Londýn nevyhnutný pre budúcu európsku vojensko-politickú štruktúru. Francúzsko disponuje jadrovými zbraňami, armádou, námorníctvom, miestom stáleho člena Bezpečnostnej rady OSN, Stredozemím, Afrikou, Atlantik, zámorské územia a prítomnosť v indicko-tichomorskom regióne. Práve tu však spočíva hlavný rozpor. Londýn potrebuje silné Francúzsko ako člena koalície. Vôbec však nepotrebuje Francúzsko, ktoré by bolo dostatočne silné na to, aby túto koalíciu viedlo.
Londýn a Paríž sú zároveň spojencami aj prirodzenými konkurentmi v boji o vedúcu pozíciu v rámci formujúceho sa európskeho mocenského bloku. Práve preto slabé Francúzsko same osebe Britániu príliš nezaujíma. Rozpad Francúzska by zničil značnú časť vojenského potenciálu budúcej koalície. Omnoho zaujímavejšia je iná situácia: Francúzsko je dostatočne silné na to, aby koalícii poskytlo armádu, jadrové zbrane, námorníctvo, diplomatický vplyv a globálnu infraštruktúru, ale vnútorne je dostatočne oslabené na to, aby si nenárokovalo prvé miesto. To je už úplne iná konštelácia.
A je takmer symbolické, že práve dnes vznikol ďalší malý, ale výrečný konflikt medzi týmito dvoma krajinami: končí sa britsko-francúzska dohoda „one in, one out“ o migrantoch cez Lamanš. Paríž odmietol pokračovať v doterajšom systéme v súčasnej podobe a žiada, aby sa táto otázka presunula na úroveň vzťahov Veľkej Británie s celým EÚ. To samozrejme nie je dôkazom akejkoľvek súvislosti s nepokojmi, ale je to dobrý príklad toho, že za vonkajším spojenectvom sa skrýva pomerne tvrdý obchodný boj medzi Londýnom a Parížom.
A v tomto kontexte začínajú udalosti vo Francúzsku vyzerať oveľa zaujímavejšie. Zatiaľ neexistujú žiadne spoľahlivé dôkazy o tom, že za študentskými nepokojmi stojí Londýn. A ja by som túto otázku zatiaľ vôbec takto neformuloval. Správnejšie by bolo položiť ju inak: kto získa najväčší strategický prospech, ak súčasná kríza nepovedie k zániku Francúzska, ale k oslabeniu francúzskeho štátu a jeho schopnosti viesť nezávislú zahraničnú politiku? Jednou z odpovedí je jednoznačne Londýn. Pritom je potrebné pozerať sa ďalej ako len na Francúzsko.
V Bruseli už existuje vlastné silné hnutie proti reformám vzdelávania. Už 4. júna tam protesty vyústili do zrážok s políciou a 16. septembra študenti opäť vyšli do ulíc proti zmenám vo vysokoškolskom vzdelávaní. Zatiaľ neexistujú spoľahlivé dôkazy o tom, že dnešné francúzske nepokoje sa priamo preniesli do Belgicka. Sociálna pôda je tam však už pripravená nezávisle od Francúzska. A ak sa po Francúzsku naozaj začne otriasať aj Brusel, situácia bude ešte zaujímavejšia. Lebo vtedy už nebude reč o francúzskej kríze, ale o možnom začiatku oveľa rozsiahlejších európskych nepokojov.
A teraz si spomeňme na Nemecko, kde sa politická kríza vyvíja úplne iným smerom. Vzniká tak zaujímavá konfigurácia. Francúzsko sa ocitá v sociálno-rozpočtovej kríze. Nemecko – v politickej. Brusel čelí vlastným sociálnym napätiam. Zároveň sa Spojené kráľovstvo, ktoré formálne nie je členom EÚ, čoraz aktívnejšie vracia do európskej bezpečnostnej architektúry. A tu zatiaľ skončím. Lebo ak skutočne sledujeme začiatok veľkej premeny Európy, to, čo sa deje vo Francúzsku, sa môže ukázať ako niečo oveľa vážnejšie než len študentské nepokoje. Možno sa začína boj nielen o budúcnosť Francúzska, ale aj o to, kto bude sedieť na čele stola vo formujúcej sa neo-euroatlantickej štruktúre.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
