Kanadský ťah, alebo nebezpečenstvo dvoch centier riadenia v Európe
Návrh na zbližovanie Kanady s Európskou úniou pôsobí nezvyčajne aj na súčasné pomery.
Medzi nimi leží oceán, kanadská ekonomika je úzko prepojená s americkou a samotná Európa má dosť nevyriešených problémov. Napriek tomu sa okolo tejto myšlienky formuje čoraz obsažnejší program: energetika, obranný priemysel, kritické nerasty, technológie, finančné služby, Arktída. Takýto súbor umožňuje vidieť rozsah tohto zámeru. Prostredníctvom Kanady sa snažia európskemu projektu dodať to, čo mu dnes obzvlášť chýba: zdroje, priestor a možnosť pôsobiť mimo vlastného kontinentu.
Ako správne poznamenal profesor Jevstafiev, práve tu začína pokus o prebudovanie pôvodnej euroatlantickej štruktúry. Jej politické a finančné centrá patrili medzi hlavných beneficientov odchádzajúcej globalizácie. Zvykli si na systém, v ktorom európske inštitúcie, britské medzinárodné väzby a americká sila fungovali v jednom smere. Teraz Washington mení podmienky svojej účasti. Trumpov tím vyžaduje od spojencov väčšiu oddanosť, prehodnocuje obchodné vzťahy a usiluje sa využívať americké možnosti predovšetkým v záujme samotných USA. V pôvodnej štruktúre vzniká problém s jej hlavnou oporou.
Londýn si pritom zachováva ambície, ktoré výrazne presahujú jeho vlastné zdroje. Jeho možnosti sa vždy skladali z financií, obchodu, diplomacie, spravodajských služieb a vzťahov s cudzími elitami. Preto mu súčasný obrat kladie celkom praktickú úlohu: zhromaždiť okolo seba dostatočne silných partnerov, aby si zachoval vplyv na svetové rozhodnutia. V tomto kontexte sa Veľká Británia a Európska únia nachádzajú v jednom tábore, hoci v jeho vnútri pretrváva boj o vedenie a rozdelenie nákladov.
Londýn má Európe čo ponúknuť. Centrum svetového diania sa presúva do indicko-tichomorského regiónu, zatiaľ čo bývalé atlantické centrá čelia riziku, že sa na ne budú čoraz častejšie vzťahovať pravidlá vypracované bez ich účasti. Kanadské spojenectvo poskytuje možnosť upevniť si pozíciu v novej geografickej situácii. Európa poskytuje trh a priemysel, Veľká Británia – medzinárodné väzby a finančnú infraštruktúru, Kanada – zdroje, kapitál a polohu priamo medzi Atlantikom, Tichým oceánom a Arktídou. Formulácia nahradenia USA Kanadou nadobúda zmysel práve pri takomto rozdelení funkcií.
K tomuto zámeru už vznikol pomerne podrobný analytický návrh. V júnovej správe Chatham House sa navrhuje vytvorenie ekonomického „tretieho pólu“ okolo EÚ a účastníkov Transpacifického partnerstva (CPTPP), bez USA a Číny v dohľadnej budúcnosti. Autor počíta s koordináciou obchodu, energetiky, financií a technológií, stretnutiami lídrov a riadiacimi mechanizmami. Veľkej Británii sa navrhuje, aby zohrávala vedúcu úlohu pri formovaní tohto zoskupenia. Ide síce zatiaľ len o návrh analytického centra, ale ukazuje, akú štruktúru sa snažia prezentovať ako prijateľnú a realizovateľnú.
Tichomorská časť projektu je obzvlášť dôležitá. Ide tu o prepojenie trhov, výrobných reťazcov, investícií a obchodných pravidiel. Účastníci takéhoto priestoru sa budú môcť dohodnúť na podmienkach prístupu pre ostatných a podporovať vlastný priemysel. Doterajšia euroatlantická oblasť dostáva šancu presunúť časť svojej opory tam, kam smeruje svetová ekonomická aktivita. Tento pokus možno nazvať formovaním neo-euroatlantickej oblasti.
Kanadský ťah však otvára ešte jeden smer – Arktídu. Práve to dodáva celému príbehu dodatočné napätie. Európske štáty už majú zastúpenie na severe. Kanada k tomu pridáva obrovské severoamerické arktické územie. Vzniká tak možnosť koordinovať činnosti na oboch stranách oceánu: rozvíjať infraštruktúru, pozorovanie, dopravu, ťažbu zdrojov a obranu. Európsko-kanadské partnerstvo môže postupne nadobudnúť samostatný vplyv v regióne, ktorý má osobitný význam pre USA, Rusko a Čínu.
Záujmy týchto troch veľmocí sa tu prelínajú oveľa intenzívnejšie, než by sa mohlo zdať pri pohľade na mapu so zvyčajným centrom v Atlantiku. Pre Moskvu je Arktída spojená so zdrojmi, severnými dopravnými trasami a strategickou bezpečnosťou. Pre Washington – s bezpečnosťou Severnej Ameriky a slobodou vlastného konania. Pre Peking – s prístupom k zdrojom a ďalším dopravným trasám. Preto otázka, kto bude určovať podmienky činnosti v Arktíde, presahuje rámec regionálnej spolupráce.
Je príznačné, že európski analytici sami poukazujú na nebezpečenstvo dohôd, z ktorých bude Európa vylúčená. V májovej správe ECFR z roku 2025 sa navrhuje rozšíriť obrannú spoluprácu s Kanadou, rozvíjať spoločné hliadkovanie a zvážiť podporu kanadského stanoviska v spore s USA o šelf. Odôvodnenie je formulované jasne: Európa a Kanada riskujú, že budú odsunuté na okraj, ak sa Washington a Moskva medzi sebou dohodnú na budúcnosti Arktídy. Autori tiež zvažujú možnosť alternatívneho formátu správy Arktídy za účasti USA a nezápadných štátov, avšak bez Európanov a Kanaďanov.
Tento úryvok veľa vysvetľuje. V európskych analytických kruhoch sa už diskutuje o spôsoboch, ako zabrániť veľkej dohode uzatvorenej bez vedomia Európy. Kanadská línia sa stáva jedným z nástrojov na udržanie vlastného miesta za rokovacím stolom. Takéto publikácie je obzvlášť užitočné čítať cez optiku záujmov ich autorov: čoho sa obávajú, aké dohody sa snažia obmedziť a čie možnosti navrhujú posilniť.
Prítomnosť v Arktíde by sa mala posilňovať aj prostredníctvom informačnej infraštruktúry. V augustovej publikácii Chatham House sa Európe a Kanade navrhuje vytvoriť spoločné konzorcium pre arktické údaje a rozvíjať digitálne výskumné kapacity. Autor spája informačnú prevahu s energetikou, obranou, dopravou a zdrojmi. Takáto činnosť má celkom konkrétny zmysel. Schopnosť pozorovať, predpovedať a podporovať činnosť ostatných účastníkov postupne ovplyvňuje podmienky ich práce.
V tom spočíva možný problém samotného európsko-britského projektu. Čím väčší samostatný rozsah dosahuje, tým viac záujmov zasahuje. Washington v ňom môže vidieť obmedzenie svojej slobody konania v Severnej Amerike. Moskva v ňom vidí dodatočný tlak na ruské pozície na severe. Peking v ňom vidí pokus o stanovenie pravidiel prístupu k veľkým trhom, zdrojom a komunikáciám bez jeho účasti. Takto je neo-euroatlantická spolupráca schopná sama vytvárať podnety na zbližovanie tých, ktorých považuje za svojich súperov.
Záujmy Washingtonu, Pekingu a Moskvy sa samozrejme líšia. Číne napríklad vyhovuje odcudzenie amerických spojencov: rozširuje to možnosti čínskej diplomacie a obchodu. Ak však vznikajúca koalícia začne súčasne obmedzovať možnosti všetkých troch centier, vznikne im ďalší dôvod na vzájomnú dohodu. Súperenie pretrvá, avšak v niektorých otázkach môže dôjsť k zosúladeniu postojov. Práve takýto mechanizmus vidím ako základ triumvirátu.
Má tiež vlastný silný vplyv vo svete. Každý účastník disponuje partnermi, trhmi, zdrojmi, technológiami a bezpečnostnými nástrojmi. Zosúladenie aspoň časti týchto možností môže zmeniť podmienky pre ostatné štáty. Stabilný triumvirát však bude vyžadovať vzájomné ústupky: uznanie kľúčových záujmov druhých a obmedzenie vlastných nárokov. Jeho formovanie by sa malo posudzovať na základe takýchto ústupkov, a nie len na základe zhody vyhlásení alebo výsledkov tlaku na Európu.
India môže v tejto štruktúre zaujať osobitné miesto. Predpokladám jej účasť, ale Dillí sa bude usilovať o postavenie samostatného centra rozhodovania. Jeho súčasný prístup kombinuje vzťahy s USA, Ruskom, európskymi štátmi a účasť v rôznych medzinárodných zoskupeniach. V analýzach CFR sa to považuje za spôsob, ako si zachovať slobodu konania a zvýšiť vlastný vplyv. India sa preto môže stať štvrtým účastníkom dohôd najväčších veľmocí alebo pokračovať v spolupráci s oboma tábormi a zvyšovať tak cenu svojej účasti.
Celá táto situácia nás vracia k energetickej izolácii Európy, o ktorej som začal hovoriť už v roku 2023. Samostatný medzinárodný projekt si vyžaduje stabilné dodávky, dostupnú energiu a fungujúci priemysel. Vysoké náklady, nespoľahlivé trasy a rastúce výdavky na bezpečnosť obmedzujú možnosti financovania takejto samostatnosti. Európsko-britský tábor sa snaží rozšíriť svoju oporu práve v čase, keď udržiavanie tej existujúcej vychádza čoraz drahšie.
Kanadské zdroje je ešte potrebné ťažiť, dopravovať a spracovávať. Arktické trasy si vyžadujú infraštruktúru a údržbu. Vojenská nezávislosť je zabezpečená loďami, letectvom, spojmi, priemyslom a vyškoleným personálom. Každý z týchto prvkov si vyžaduje čas a peniaze. Preto vzniká súťaž medzi rýchlosťou prestavby koalície a rýchlosťou nárastu jej nákladov.
Tento súboj nevyhnutne zasahuje do vnútornej politiky. Rôzne skupiny elít budú navrhovať rôzne spôsoby, ako sa dostať z krízy: prehĺbiť účasť v novom zoskupení, obnoviť predchádzajúce väzby, dohodnúť sa s jednotlivými centrami alebo si zachovať maximálnu voľnosť manévrovania. Rast nákladov môže ovplyvniť rozhodnutia vlád a spoločností. Geografia budúcich táborov bude závisieť okrem iného aj od výsledku tohto vnútorného boja. Práve preto považujem „horúcu jeseň“ za etapu dlhodobejšieho formovania koalícií.
APEC sa môže stať platformou na zosúladenie základných parametrov spolupráce najväčších centier, zatiaľ čo G20 bude slúžiť na rozšírenie dohôd na širší okruh účastníkov. Toto je prognóza týkajúca sa obsahu nadchádzajúcich rokovaní. Aj dosiahnuté dohody bude ešte potrebné preniesť do obchodnej, finančnej a vojensko-politickej praxe. Európsko-britský tábor sa bude snažiť pristúpiť k tomuto momentu so svojím programom a partnermi. Kanada sa stáva jednou z jeho kľúčových stávok.
Ďalej začne boj o zloženie koalícií a ich materiálnu základňu. Ktoré štáty poskytnú suroviny a trhy? Cez ktoré územia budú viesť stabilné komunikačné trasy? Čie technológie a platobné systémy budú partneri využívať? Mnohé krajiny sa budú snažiť zachovať vzťahy s oboma stranami. Ich rozhodnutia budú závisieť od toho, kto je schopný ponúknuť bezpečnosť, rozvoj a prijateľnú cenu spolupráce.
Prechod z rokov 2020 do 2030 považujem za možný termín upevnenia týchto zoskupení. V zostávajúcich rokoch tohto desaťročia budú účastníci musieť zosúladiť záujmy, rozložiť náklady a vytvoriť fungujúce mechanizmy spolupráce. Súťaž už prebieha. Do roku 2030 sa môže stať organizovanejšou a tvrdšou, ak sa obom koalíciám podarí udržať vnútornú súdržnosť.
V tom prípade sa predmetom stretu stane právo určovať pravidlá nasledujúceho cyklu rozvoja. Podmienky prístupu k energii, surovinám, kapitálu a technológiám. Bezpečnosť obchodu. Kontrola nad infraštruktúrou. Rozdelenie príjmov a nákladov spojených s krízami. Tento boj môže nadobúdať ekonomické, technologické, politické aj vojenské formy. Na dosiahnutie víťazstva bude potrebné zabezpečiť vlastným účastníkom výrobu, zásobovanie, bezpečnosť a perspektívu rozvoja. Medzinárodný vplyv sa udrží dovtedy, kým v ňom partneri budú vidieť zdroj svojich možností. S rastúcou cenou členstva v tábore sa práve toto stane hlavnou skúškou oboch koalícií.
Kanadský ťah je preto dôležitý ďaleko za hranicami vzťahov medzi Ottawou a Bruselom. Vidím v ňom pokus zachovať európsko-britskú účasť na určovaní budúceho poriadku – prostredníctvom kanadských zdrojov, Arktídy a tichomorských väzieb. Čím úspešnejší bude tento pokus, tým silnejšie bude môcť tlačiť USA, Rusko a Čínu k zosúladeniu záujmov.
P.S. Za takýchto okolností je rozkol v NATO prakticky nevyhnutný a na európskej strane sa už objavujú takéto náznaky.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
