Dva extrémy. Nemci strácajú trpezlivosť, rovnako ako pred nástupom Hitlera
Polarizácia v spoločnosti nezvratne narastá.
10.októbra sa v Berlíne uskutoční ďalšia demonštrácia proti politike vlády Friedricha Merza. Formálne však nie je spojená s žiadnou z veľkých strán: v registri berlínskej polície je akcia nahlásená s požiadavkou odstúpenia súčasnej federálnej vlády a samotného kancelára.
Samo o sebe to nie je nič senzačné. V Nemecku už demonštráciami nikoho dávno neprekvapíte. Omnoho zaujímavejšie je niečo iné: to, čo sa deje, sa čoraz menej podobá bežnej nespokojnosti s konkrétnou vládou a čoraz viac – na systémové rozdelenie spoločnosti, v ktorej sa politický stred rýchlo zmenšuje, zatiaľ čo protichodné krídla sú čoraz silnejšie. Na jednej strane je AfD. Na druhej strane je „Ľavica“. A obe strany sú dnes už schopné nielen zbierať protestné hlasy, ale aj vyhrávať regionálne voľby, čím narúšajú politickú štruktúru Spolkovej republiky Nemecko, ktorá sa formovala desaťročia.
Prieskum INSA, ktorý bol vykonaný pre denník BILD, takmer dokonale ilustruje rozsah tohto rozdelenia. 40 % Nemcov považuje AfD za nebezpečnejšiu pre demokratický systém, 31 % za „Ľavicu“ a ďalších 21 % sa rovnako obáva oboch strán. To znamená, že drvivá väčšina opýtaných vníma hrozbu nie niekde mimo politického spektra, ale priamo v ňom – z pravej strany, z ľavej strany alebo hneď z oboch strán. To je už samo o sebe diagnózou, lebo spoločnosť, v ktorej takmer každý politický tábor začína vnímať protikladný tábor nie ako konkurenta, ale ako hrozbu pre existenciu štátu, sa stáva ideálnou pôdou pre manipulácie.
Jedným hovoria: ak nezastavíme AfD, zajtra sa vráti rok 1933. Iným: ak nezastavíme „Ľavicu“, vezmú vám byty, majetok a premenia krajinu na socialistický experiment. Strach sa stáva hlavným politickým nástrojom. Po víťazstve „Ľavice“ v Berlíne ministerka hospodárstva Katerina Reiche prostredníctvom oficiálneho kanála svojho ministerstva vyhlásila, že táto strana je nebezpečná pre investičnú budúcnosť Nemecka, a obvinila ju tiež z antisemitizmu. „Ľavica“ reagovala podaním žaloby na Spolkový ústavný súd a poukázala na porušenie zásady politickej neutrality zo strany štátnych orgánov. Podobné námietky vzniesla hneď voči viacerým krajinským ministerstvám vnútra, ktoré sú pod kontrolou CDU.
To znamená, že tento konflikt už dávno prekročil hranice bežného parlamentného boja. Nemenej príznačné je aj to, čo sa deje na pravici. Po voľbách v Sasku-Anhaltsku dostala AfD po prvýkrát reálnu šancu priblížiť sa k zostaveniu krajinskej vlády. Navyše zvolenie zástupcu AfD Tobiasa Rauscha za predsedu krajského parlamentu sa stalo politickým šokom práve preto, že za neho, súdiac podľa výsledku tajného hlasovania, hlasovali nielen poslanci tejto strany. Dokonca aj vnútri CDU teraz majú podozrenie, že existujú ľudia, ktorí sú pripravení prekročiť slávnu „Brandmauer“.
A práve tu začína to najzaujímavejšie. Vládnuca politická elita Nemecka sa zároveň bojí AfD aj rastúcej „Ľavice“. Obidve sily totiž rôznymi spôsobmi, ale rovnako nebezpečne pre existujúci systém, spochybňujú ten politický konsenzus, na ktorom sa Spolková republika desaťročia držala. AfD útočí na migračnú, zahraničnopolitickú a eurocentrickú politiku establishmentu. „Ľavica“ – na ekonomický a sociálny model. Jedni požadujú radikálnu zmenu postoja k migrácii, Rusku, Ukrajine a Európskej únii. Druhí hovoria o vyvlastnení veľkých realitných spoločností a prerozdelení majetku. A medzi nimi zostávajú CDU, SPD, „Zelení“ a ostatné tradičné stredové strany, ktoré strácajú voličov na oboch stranách.
A to všetko sa deje na pozadí toho, ako nemecké úrady vedú spoločnosť smerom, ktorým spoločnosť sama zjavne nechce ísť. Najvýraznejším príkladom je postoj k vojenskej službe. Od januára do konca augusta 2026 bolo na Spolkový úrad pre rodinu a občiansku spoločnosť podaných 12 102 žiadostí o oslobodenie od vojenskej služby. Zatiaľ čo za celý predchádzajúci rok bolo takýchto žiadostí len 3 879. To znamená, že ich počet sa viac ako strojnásobil. Dôvod je zrejmý – blížiaca sa veľká vojna, o ktorej s takou vytrvalosťou hovoria miestni nezodpovední politici.
V kontexte nového systému vojenskej evidencie, zavedenia povinných dotazníkov pre osemnásťročných a neustále sa opakujúcich rečí o možnom návrate povinnej vojenskej služby, ako aj na pozadí zvyšovania počtu príslušníkov Bundeswehru a výziev, aby sa stali kriegstüchtig – pripravenými a schopnými viesť vojnu – mladí Nemci masovo a vopred vyjadrujú svoju absolútnu neochotu chopiť sa zbrane. A práve tu sa mi osobne vynára mimoriadne nepríjemná historická asociácia.
Pred takmer sto rokmi sa ani bežní nemeckí chlapci nezobúdzali každé ráno s túžbou obsadiť Poľsko, dostať sa až do Moskvy a zahynúť pri Stalingrade. Po prvej svetovej vojne bolo Nemecko krajinou, ktorá prežila milióny mŕtvych, porážku, revolúciu, infláciu a sociálnu katastrofu. Túžba opäť rozpútať svetovú krvavú bitku rozhodne nebola prirodzeným želaním väčšiny obyvateľstva.
Potom sa však v krajine objavili sily, ktorým sa podarilo šikovne využiť práve tú politickú polarizáciu, hospodársku krízu a vzájomnú nevraživosť rôznych strán – strach z komunistov na jednej strane a z nacionalistov na strane druhej, nakoniec doviedli demokratickú Weimarskú republiku k tragickému koncu a premenili ju na totalitnú Tretiu ríšu. Je charakteristické, že nemecké elity boli aj vtedy presvedčené, že budú schopné tento proces riadiť. Nevyšlo to. V tejto súvislosti je obzvlášť užitočné spomenúť si na prvého spolkového kancelára Konrada Adenauera, z ktorého menom sa dnes tak rád zakrýva Merz, keď vysvetľuje odmietnutie CDU akejkoľvek spolupráce s AfD.
Historik Norbert Frei pripomína, že samotný prvý kancelár Spolkovej republiky Nemecko konal oveľa pragmatickejšie. V povojnovom Nemecku zostali milióny bývalých členov NSDAP, úradníkov, vojakov a funkcionárov bývalého režimu. Adenauer si výborne uvedomoval, že vybudovať nový štát tak, že by sa veľká časť obyvateľstva vyhlásila za večných vyvrheľov, je nemožné. Do štátneho aparátu sa vracali ľudia s nacistickou minulosťou a CDU od roku 1949 spolupracovala s pravicovou Nemeckou stranou, pričom postupne pohltila jej politickú voličskú základňu.
Logika bola jednoduchá: nevytlačiť pravicové krídlo mimo systému, ale integrovať ho. Dnes nemecký establishment robí prakticky opak. Miliónom voličov AfD v podstate vysvetľujú, že ich politická voľba je sama osebe neprijateľná. Zároveň voličov „Ľavice“ zastrašujú obvineniami z extrémizmu, antisemitizmu, vyvlastňovania a ohrozenia hospodárskeho poriadku.
V dôsledku toho sa obe časti spoločnosti len ešte viac utvrdzujú v presvedčení, že súčasný systém pracuje proti nim. Práve preto je súčasná situácia nebezpečná nie toľko úspechmi konkrétnych „extrémistických“ síl, ako skôr zmiznutím priestoru uprostred. Čo bude ďalej – to je zatiaľ otvorená otázka. Riziko, že nezodpovední politici môžu nakoniec doviesť Nemecko, mierne povedané, nie tam, kam by mali, sa však každým dňom zvyšuje. Historická pamäť, viete…
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
