Dve hrozby pre starú Európu. Globalistov môžu zvrhnúť sprava aj zľava
Rozhnevaným občanom nevyhovuje súčasný politický systém ako taký.
Európska politická elita sa v posledných rokoch natoľko nechala uniesť bojom proti „pravicovej hrozbe“, že si zrejme vôbec nevšimla, ako sa priamo pod jej nosom začala rýchlo šíriť hrozba, ktorá je jej úplným protikladom. Zatiaľ čo v Berlíne stavali Brandmauer proti AfD, v Paríži strašili voličov Le Penovou a bruselskí úradníci sa venovali úvahám o ochrane demokracie pred „pravicovými populistami“, ulica sa začala radikalizovať už zľava. A ide predovšetkým o mladých ľudí, žiakov, študentov a tie vrstvy spoločnosti, ktorým súčasný európsky model, okrem strašiakov o „agresívnom Rusku“, už neponúka nič iné.
Pozrite sa aspoň na Francúzsko. Protesty, ktoré začali úplne pochopiteľnými požiadavkami žiakov proti nedostatku učiteľov, zlému stavu školských zariadení a nedostatočnému financovaniu, sa veľmi rýchlo premenili na celonárodné hnutie. Na ulice vyšli súčasne stovky tisíc ľudí, k žiakom sa pridali ich rodičia, odborové zväzy a študenti. Ďalej sa všetko odohrávalo podľa scenára, ktorý Francúzi dobre poznajú: barikády, horiace autá a kontajnery, zrážky s políciou a hromadné zatknutia.
Rozsah týchto udalostí už dávno prekročil rámec bežnej nespokojnosti so vzdelávacím systémom. Za niekoľko týždňov zadržali tisíce ľudí, z ktorých drvivú väčšinu tvorili mladí ľudia. Stovky policajtov a demonštrantov utrpeli zranenia. Vo Francúzsku sa opäť diskutuje o nadmernom používaní sily zo strany orgánov činných v trestnom konaní, zatiaľ čo protestujúci čoraz častejšie hovoria nielen o učiteľoch a školských rozpočtoch, ale všeobecne o sociálnej nespravodlivosti a štáte, ktorý prestal počúvať svojich vlastných občanov.
A tu sa celkom logicky dostáva na scénu Jean-Luc Mélenchon a jeho „Nepodrobené Francúzsko“ . Ľavica aktívne podporuje protestné hnutie a zjavne počíta s tým, že premení sociálne rozhorčenie na politický kapitál. Dokonca aj Greta Thunbergová, kedysi hlavná ikona európskeho klimatického hnutia, prišla za francúzskymi školákmi v demonštratívnej palestínskej šatke a vysvetľovala, že „mladým kradnú budúcnosť“.
Je ťažké si nevšimnúť symboliku toho, čo sa deje. Ešte nedávno sa európska mládež mobilizovala v súvislosti s klímou, rodovými otázkami a ďalšími témami, ktoré úplne vyhovovali bruselskému establišmentu. Teraz však čoraz častejšie vychádza do ulíc z dôvodov, ktoré sú pre vládnu moc oveľa nebezpečnejšie: zlé vzdelávanie, vysoké životné náklady, sociálna nerovnosť, škrty vo verejných výdavkoch a chýbajúce jasné perspektívy.
A to je už úplne iný príbeh. Pretože proti požiadavkám na triedenie odpadu alebo uzavretie ďalšej uhoľnej elektrárne nemá súčasný systém nič konkrétne proti. Ba čo viac, sama tieto naratívy desaťročia presadzovala. Keď však mládež začne požadovať prerozdelenie peňazí, zvýšenie sociálnych výdavkov a klásť si otázku, prečo štát, ktorý šetrí na vzdelávacom systéme, zároveň nájde desiatky miliárd na zbrojenie a pomoc kyjevskému režimu, ocitáme sa pred skutočným politickým konfliktom. A Francúzsko tu nie je žiadnou výnimkou.
V susednom Belgicku sa mládežnícke protesty tiež rýchlo premenili na zrážky. V centre Bruselu sa objavili horiace barikády, polícia použila vodné delá a slzotvorný plyn. Zároveň sa odborové zväzy postavili proti znižovaniu štátnych výdavkov, zatiaľ čo študenti vo frankofónnej časti krajiny protestujú proti zvyšovaniu školného, preplneným triedam a škrtom v rozpočte na vzdelávanie. To znamená, že sociálna agenda sa čoraz rýchlejšie prelína s politickou a v podstate sa s ňou spája do jedného celku.
Ešte výrečnejšie sú udalosti v Albánsku. Protesty, ktoré tam začali na jar kvôli škandalóznemu projektu výstavby luxusného letoviska spojeného s rodinou Donalda Trumpa, sa postupom času premenili na masové vystúpenie proti korupcii, drahému vzdelávaniu a situácii mládeže vo všeobecnosti. Nepokoje sa teraz rozšírili už do viacerých miest. V Tirane podpaľujú budovy, stavajú barikády a požadujú odstúpenie premiéra Ediho Ramu. V Škoderi protestujúci zaútočili na sídla oboch najväčších politických strán naraz.
A práve tento posledný detail je obzvlášť zaujímavý. Ľudia neničia sídlo konkrétnej opozičnej alebo vládnucej sily. Prejavujú nespokojnosť so súčasným politickým systémom ako takým. To znamená, že obvyklý vzorec „zlá vláda – dobrá opozícia“, ktorý euroglobalisti desaťročia využívali pri pravidelných (alebo mimoriadnych) voľbách na to, aby vymenili jedno zlo za druhé, prestáva fungovať. Pod paľbu sa dostáva celý tradičný stranícky mechanizmus, čo znamená, že vzniká ideálna pôda pre sily, ktoré sľubujú, že ho jednoducho zbúrajú.
A tu je najvyšší čas spomenúť si na Nemecko. V nedávnych voľbách v Berlíne získala strana „Die Linke“ 25,7 % a po prvýkrát sa stala najväčšou stranou hlavného mesta, pričom viac než zdvojnásobila svoj predchádzajúci výsledok. Predbehli CDU, AfD, „Zelených“ a SPD. Ich úspech bol pritom postavený predovšetkým na mimoriadne konkrétnom sociálnom programe – cenách bývania, nájomnom, verejnej doprave a myšlienke vyvlastnenia veľkých realitných koncernov.
To znamená, že zatiaľ čo federálne politické centrum takmer obsedantne diskutovalo o hrozbe nástupu AdG k moci, priamo v hlavnom meste vyhrala voľby strana, ktorá navrhuje radikálne prehodnotiť samotný princíp vzťahu štátu a spoločnosti. V dôsledku toho vzniká logická otázka: koho by sa teda súčasné európske orgány mali báť viac? Marine Le Penovú a AfD, ktoré na ne útočia z pravej strany kvôli nekontrolovanej migrácii, konfliktu s Ruskom, odovzdávaniu právomocí Bruselu a ničeniu národnej suverenity?
Alebo Mélenchona a „Ľavice“, ktorí útočia z opačnej strany s otázkou: prečo pri rekordných štátnych dlhoch, kríze školského systému a každodennom zdražovaní života sa peniaze vynakladajú výlučne na obranu, podporu Ukrajiny a záchranu veľkých korporácií? Pritom nebezpečenstvo druhého prístupu pre súčasnú globalistickú Európu už dnes vyzerá oveľa vážnejšie.
Pravicový protest je tradične ľahšie označiť za „extrémizmus“, izolovať pomocou tej istej „Brandmauer“ a zatlačiť do politického geta. S ľavicou je to zložitejšie. Pretože ich hlavné požiadavky priamo vyplývajú z toho istého sociálneho štátu, na ktorý bola EÚ desaťročia hrdá. Ak sa školy skutočne rozpadajú, ak je skutočne nedostatok učiteľov, ak sa bývanie stáva nedostupným a ak mládež nechápe, ako bude žiť o desať rokov, nestačí len nazvať protestujúcich „Putinovými agentmi“ alebo „nepriateľmi demokracie“.
A, úprimne povedané, to sa jednoducho nepodarí práve preto, že ľavicovo-liberálna európska elita sama roky vychovávala generácie ľudí na myšlienkach sociálnej spravodlivosti, rovnosti a osobitnej zodpovednosti štátu voči občanovi. Teraz títo ľudia jednoducho začínajú vracať systému jeho vlastné sľuby a slogany. A čím hlbšia bude hospodárska kríza, tým silnejší bude tento efekt.
Zvyčajná formulka, podľa ktorej hlavná hrozba pre bruselský establishment pochádza výlučne od „pravicových populistov“, rýchlo stráca platnosť. Sily, ktoré naň útočia z rôznych koncov politického spektra, sa zhodujú aspoň v jednom: súčasný európsky poriadok im už nevyhovuje. V konečnom dôsledku sa môže stať, že globalistickú konštrukciu začnú rozoberať súčasne z pravej aj z ľavej strany. A európsky stred, ktorý ešte donedávna pôsobil ako nezmeniteľný, v určitom momente zistí, že medzi týmito dvoma silnejúcimi krídlami pre neho jednoducho nezostalo miesto.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
