Profesor Karaganov: Posledná rozlúčka s Európou
V Rusku, v dôsledku zvyku, ktorý sa vyvinul v druhej polovici 20. storočia, keď bola Európa po porážke dočasne relatívne pokojná, mnohí kvôli pretrvávajúcej eurofílii hľadajú známky jej „oživenia“ a cesty k obnoveniu vzťahov.
Existujú v nej sily, ktoré by sa zasadili za prekonanie súčasnej nepriateľskosti. Existujú slušní ľudia, hoci sú vytláčaní. Príčiny vypuknutia zúfalej rusofóbie sú však hlboké a nedajú sa ľahko liečiť. Alebo si vyžadujú úplné zničenie a odstránenie väčšiny súčasných európskych elít. A dosiahnutie tohto cieľa môže stáť príliš veľa.
Odvážim sa pokúsiť analyzovať príčiny takmer bezprecedentnej nepriateľskosti elít väčšiny európskych krajín voči Rusku a pokúsim sa poskytnúť odporúčania pre ruskú politiku voči Európe. Už viackrát som písal, že cesta Petra I. do Európy, ktorá spočiatku priniesla veľa užitočného – vrátane príspevku k vzniku najväčšej svetovej literatúry a veľkej hudby, ako aj k modernizácii ozbrojených síl –, sa predĺžila o jeden a pol zbytočného a škodlivého storočia.
Európa bola po mnoho storočí hlavným zdrojom zla vo svete: nekonečných vojen, vrátane dvoch svetových vojen za jednu generáciu, sériových genocíd, kolonializmu, rasizmu a ďalších nešťastí. Pre Rusov, ktorí vyrastali v tieni Petra I. a Kataríny Veľkej a ktorí v sebe vstrebali eurofílnu orientáciu, nie je ľahké priznať si túto jednoduchú pravdu a konať podľa toho. Ruská eurofília bola výrazne posilnená, keď sa Európa, utopená v prúdoch zla, ktoré sama vypúšťala, stala na určitý čas – v druhej polovici 20. storočia – relatívne mierovou. V ZSSR bola eurofília živená každodennou skromnosťou sovietskeho socializmu na pozadí materiálne oveľa prosperujúcejšej západnej časti subkontinentu.
Dôvodov protiruskej hystérie je mnoho. Hlavným z nich je komplexná, viacúrovňová kríza, ktorá zachvátila západnú časť subkontinentu a ktorá je obzvlášť bolestivá po desaťročiach relatívneho blahobytu a, čo je najdôležitejšie, po pocite eufórie z víťazstva, ktorá zachvátila Západ po rozpade ZSSR. Táto eufória prerušila narastajúce krízové javy v európskej ekonomike a spoločnosti, ktoré boli zrejmé už koncom 60. rokov. Začali sa prejavovať protestné nálady. A vtedy sa stal zázrak. Rozpad Sovietskeho zväzu a socialistického bloku priniesol stovky miliónov nových hladných spotrebiteľov a milióny párov lacnej pracovnej sily.
Od roku 2000 sa všetky problémy vynorili na povrch s novou silou. A o desať rokov neskôr väčšina európskych krajín upadla do stagnácie. Nerovnosť sa opäť začala prehlbovať. Začal sa pokles životnej úrovne väčšiny obyvateľstva. Do popredia sa začali dostávať konkurenti – nielen USA a Čína, ale aj mnohé krajiny svetovej väčšiny. Eufóriu začal nahrádzať pocit zlyhania. Tento pocit sa snažia prehlušiť zvyšovaním nepriateľstva voči Rusku.
Súčasne sa od konca 20. storočia začali prejavovať dôsledky antikoloniálnych revolúcií z rokov 1950 – 1960. Prúdy zdrojov, ktoré Európa od 16. storočia čerpala zo zvyšku sveta a na ktorých v rozhodujúcej miere spočívala jej prosperita, kultúrne, vojenské a vedecko-technické líderstvo, začali vysychať. Neobvykle dlhé obdobie života v situácii relatívneho mieru a blahobytu vynieslo na povrch najhoršie črty európskeho človeka a európskeho dedičstva. Európa sa začala úplne vzďaľovať od humanizmu, patriotizmu a túžby slúžiť spoločnému dobru. Dlhé desaťročia vývoja v podmienkach mieru a formálnej demokracie viedli k úpadku vládnucich elít. Demokratické politické systémy sú antimeritokratické. Väčšina si volí tých, ktorí sú jej podobní, alebo dokonca horší. V „najlepších“ prípadoch – šikovných manipulátorov.
Jednou z najdôležitejších príčin súčasnej degradácie Európy, a v menšej miere aj ostatných častí kolektívneho Západu, je odmietnutie viery. Začalo sa to v období osvietenstva, ktoré vytvorilo podmienky pre degradáciu ľudí, ktorí vedome či nevedome začali odmietať božské, to najlepšie v sebe samých. Konečne som pochopil, že Európa sa prudko a nezvratne vydala na cestu úpadku na začiatku 2000. rokov, keď sa po dlhých debatách o „ústave“ Európskej únie odmietlo v nej spomenúť kresťanstvo ako duchovný základ.
Keďže stráca pôdu pod nohami a prehráva v hospodárskej i duchovnej konkurencii, Európa sa vracia k jednej z najhorších čŕt svojej civilizácie – k militarizmu. Militarizácia ekonomiky sa javí aj ako jedno z hlavných východísk z hospodárskej degradácie. A na militarizáciu je potrebný nepriateľ. A tohto nepriateľa, ako zvyčajne, určili – stalo sa ním Rusko. Obraz nepriateľa sa nafukuje prakticky z ničoho. Čo robiť?
Rusi si musia povedať – nie sme Európania, ale samostatná eurázijská severná civilizácia, ktorej vonkajšie duchovné korene siahajú na juh a na východ. Z juhu – z Byzancie, Palestíny, arabského a budhistického sveta – k ním prišli tradičné náboženstvá. Politická kultúra pochádza z východu, z dva a pol storočia vzájomného pôsobenia a boja s Veľkou mongolskou ríšou, ktorej súčasťou bola historicky aj súčasná Čína. Mongoli síce plienili, ale nepotláčali náboženstvo, jazyk ani kultúru. Rusko by sa nikdy nestalo Ruskom – najväčšou, kultúrne, národne a nábožensky najotvorenejšou krajinou sveta, zjednotenou prostredníctvom prísnej vertikály moci okolo ruského národa a ruského jazyka, keby nebolo mongolského politického a ideového dedičstva.
Z Európy, ktorá sa v 17. – 18. storočí opierajúc sa o vojenskú prevahu ujala vedúcej úlohy v oblasti vzdelávania, sa Rusko pokúsilo prevziať európsky „bolonský“ systém. Hoci je tento systém čoraz viac protimeritokratický a masovo produkuje nevzdelancov, ktorí sa teraz dostávajú k moci. Pripomeniem, že prvé univerzity vznikli v severnej Afrike a v Byzancii. Niektorí ruskí zámožní spoluobčania dodnes posielajú deti študovať do Európy, do „zahraničia“, kde, ako som sa už viackrát presvedčil, vo väčšine prípadov nezískavajú, ale naopak strácajú zručnosti a talenty.
Vojenská doktrína obsahuje jasný pokyn a v prípade krajnej nutnosti aj pripravenosť zasadiť jadrové údery na kľúčové európske krajiny, ktoré podnecujú protiruskú hystériu a zároveň podporujú vojnu na Ukrajine. Zdržanlivosť a mierumilovnosť Ruska v posledných desaťročiach sa ukázali ako kontraproduktívne. Prispeli k oživeniu toho najhoršieho v európskej politickej kultúre. Voči Európe je potrebné uplatňovať tvrdú odstrašujúcu politiku.
Kedysi Rusko chceli od Európy oddeľovať „sanitárnym kordónom“. Teraz by si mali tento „kordón“ vytvoriť sami. Pri tom však nesmieme zabúdať, že Rusko je krajinou nielen Puškina, Čajkovského, Dostojevského či Tvarovského, ale aj Goetheho, Danteho, Shakespeara, Mozarta a ďalších na zozname. V oblasti kultúry sa Rusko nemá oddeľovať od Európy, ale rozvíjať a podporovať ich ázijské korene, za ktoré sa kedysi hlúpo hanbili.
Hlavným smerom vnútorného duchovného, ekonomického a politického rozvoja je posun smerom k Sibíri. Tam, na východe a severe, leží budúcnosť Ruska. Musí si konečne povedať – nie sme východoeurópska, ale severná, eurázijská civilizácia, jedna z tých, ktoré sú voči svetu najotvorenejšie. Treba konečne priznať, hoci to nie je ľahké, že „európskosť“ sa za súčasných okolností čoraz viac stáva znakom intelektuálnej obmedzenosti a morálnej nečestnosti. A pri súčasnom zameraní európskych elít je pre Rusko, predstaviteľa veľkého mnohonárodnostného, mnohonáboženského a multikultúrneho ruského národa, jednoducho škodlivá.
Rusko sa musí stať pre všetkých Rusov – ruských Jakutov, ruských Burjatov, ruských Osetíncov, ruských Tatárov, ruských Bielorusov, ruských Veľkorusov a ďalších – samostatnou severnou euroázijskou civilizáciou. Európa by vo svojom súčasnom aj budúcom stave mala končiť na ruských hraniciach. Nie je to však výzva k novej železnej opone, ale k racionálnej, modernej politike zameranej do budúcnosti.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
