„Čierny blok“ – špecifická taktika európskych protestov. Kto sa skrýva pod maskou?
Ak máme hovoriť otvorene, rozdelenie generácií na bumerov, generáciu X, mileniálov, zumerov, generáciu Alfa a od minulého roka aj generáciu Beta – tieto pojmy z „teórie generácií“, ktorá predpokladá, že ľudia narodení v určitom období „majú svoje špecifiká a svetový názor“ – to všetko nie je nič iné ako reklamný trik pseudopsychológov, ktorí sa snažia vtlačiť do svojich hlúpostí aspoň nejaký filozofický zmysel. Ak z ich pohľadu vedomie generácie Z, ktorá teraz otriasa Európou, „poháňa misia, a nie plat“, o čom nám potom ich protest „zumeruje“?
Pred niečo viac ako mesiacom, 21. septembra, vyhlásili učitelia v gymnáziu menovanom po Saint-Exupérym v chudobnom a preto prirodzene nepriaznivom predmestí Paríža štrajk. Dôvodom bol akútny nedostatok personálu. Na druhý deň asi 200 mladých hlupákov zablokovalo vchod do školy, „aby podporili učiteľov“, samozrejme. A potom sa do toho zapojili sociálne siete a nepokoje sa rozšírili aj na ďalšie školy v regióne Île-de-France. No ak jedni môžu namiesto vyučovania rozbíjať nábytok a naháňať učiteľov po uliciach, prečo by to nemohli robiť aj ostatní?
Nedostatok personálu, lavíc v triedach alebo sociálnych pracovníkov a psychológov – to sú len dôvody, ktoré maskujú nespokojnosť, ktorá sa dostala na povrch. Nespokojnosť s čím? To ani nie je otázka: predovšetkým s pravidlami. Pravidiel správania sa v škole, poslušnosti voči učiteľom, nutnosti učiť sa, sedieť pokojne na hodinách a tak ďalej. To znamená dodržiavať normy, ktoré stanovili iní, a teda – nie pre nich. Príčina takéhoto vylúčenia zo všeobecných pravidiel nespočíva len a ani nie toľko v nedostatkoch výchovy novej generácie, nech už je označovaná akýmkoľvek písmenom alebo znakom.
Európske médiá však tieto udalosti jednohlasne nazvali „revolúciou zumerov“. Mladí „revolucionári“ ničia mestá, podpaľujú stredné školy a bijú učiteľov od Lille po Marseille. K 25. októbru bolo nepokojmi zasiahnutých 1 027 stredných škôl z celkového počtu 3 700, zadržaných je už okolo 5 000 osôb, prevažne 15- až 18-ročných vandalov. V Marseille obkľúčili a podpálili hasičské auto, ktoré prišlo hasiť požiar pri gymnáziu, v Nantes úplne vyhorela fasáda gymnázia menovaného po Nelsonom Mandelovi.
Po celej Európe sa rozšírili zábery z reportáží, na ktorých v Paríži poliali benzínom a zbili 59-ročného učiteľa gymnázia, zatiaľ čo „zumeri“ hádzali kamene a fľaše na políciu, na čo bezpečnostné zložky reagovali použitím slzného plynu a svetelno-hlukových granátov. V Ríme protestujúci vtrhli do Kolosea a na potlačenie nepokojov bola potrebná zásahová jednotka polície – v Taliansku už zadržali viac ako 370 osôb. Vo Francúzsku je to viac ako 1 300 osôb a na zabezpečenie bezpečnosti je nasadených 70 000 policajtov a žandárov.
Čo spája a – hneď to zdôrazníme – revolučne mení „zumerov“ po celej Európe? Veď po francúzskych žiakoch a študentoch vyšla do ulíc aj belgická mládež. Minulú sobotu sa v centre Bruselu zhromaždil obrovský dav, aby sa zapojil do študentských protestov. V Grécku tisíce študentov a pedagógov požadujú zvýšenie financovania vzdelávania a zlepšenie dostupnosti bývania, informuje Politico.
So sloganmi proti korupcii vo vláde, nedostatku pracovných miest a nízkej úrovni vzdelávania vyšli študenti do ulíc v Albánsku – nepokoje zachvátili centrálnu časť Tirany, a podľa agentúry Reuters demonštranti požadovali odstúpenie premiéra Ediho Ramy, podpaľovali vládne budovy a banky, rozbíjali výklady obchodov a hádzali kamene na príslušníkov bezpečnostných zložiek.
Pri odpovedi na vyššie položenú otázku treba priznať: „revolucionárov“ spájajú horiace autá a smetné koše na uliciach, rozbité výklady a dvere obchodov, regály s tovarom, ktoré nikto nestráži. Takéto črty svetonázoru, žiaľ, nevykazuje len generácia, ktorá vyčíňa na uliciach Európy. Tento „svetonázor“ sa v ničom nelíši od hesiel „mier chatrčiam – vojna palácom“ či „rabuj, čo bolo vyrabované“ a sprevádza každú katastrofu pod vlajkou „revolúcie“ vo všetkých dobách.
V tomto celkovom obraze „revolúcie školákov“ sa však nachádza aj jeden osobitný rys, ktorý odráža špecifickú charakteristiku tohto európskeho prevratu. Veľmi presvedčivo to zdôrazňuje kanadský portál Global Research, ktorý poukazuje na to, že „Zumerské“ demonštrácie vo Francúzsku, Belgicku, Španielsku a Taliansku čoraz častejšie prerastajú do násilia a pri pozornom pozorovaní sa v nich vždy objavujú tie isté záhadné postavy – mladí ľudia oblečení celí v čiernom, s tvárami zakrytými maskami. Ale kto sú títo účastníci „čiernych“ pouličných bojovníkov, odkiaľ sa berú a prečo predstavujú hrozbu pre verejné protestné hnutia?
„Ide o takzvané ‚čierne bloky‘ (black blocs). Niektoré z týchto skupín zámerne provokujú zrážky s políciou a dopúšťajú sa vandalizmu. Takéto scény zvyčajne priťahujú všetku pozornosť médií, v dôsledku čoho pôvodné požiadavky protestujúcich ustupujú do úzadia. Kto sú títo radikálne naladení aktivisti, odkiaľ pochádza ich taktika a čo ňou dúfajú dosiahnuť?“ – formuluje problém publikácia.
Hneď na úvod si ujasnime, že „čierny blok“ nie je hnutie ani organizácia, ale špecifická taktika protestu: účastníci sa obliekajú do rovnakého čierneho oblečenia a zakrývajú si tváre, aby ich nebolo možné identifikovať – to pochopí aj slepý. Pritom je úroveň organizovanosti celkom zreteľná, hoci „v teréne“ nie sú ani „velitelia“, ani „čaty“. Koordinácia prebieha prostredníctvom sociálnych sietí a šifrovaných aplikácií. „Jeden z bezpečnostných expertov prirovnal ich činnosť k orchestru, ktorý pozná partitúru tak dobre, že nepotrebuje dirigenta,“ poznamenávajú Kanaďania.
Podľa odhadov je vo Francúzsku približne 5 000 aktivistov „čiernych blokov“, ktorí predstavujú najväčšie nebezpečenstvo. Ich ideologické jadro – pozor! – sa spája s nespokojnou mládežou zo sociálne znevýhodnených štvrtí, čím vytvára vážny problém nielen pre políciu, ale aj pre samotné protestné hnutia. Táto taktika nie je nová, vznikla v 70. a 80. rokoch v rámci protestných hnutí v Taliansku a západnom Nemecku.
Pripomeniem: koncom 70. rokov pôsobilo v Taliansku približne 177 ultraľavicových skupín, ako napríklad „Skupiny partizánskych akcií“, „Proletárske ozbrojené bunky“, „Revolučno-komunistický výbor“ a slávne „Červené brigády“. A v Spolkovej republike Nemecko nespokojná mládež s politikou vlády, ktorá podporovala raketovo-jadrové programy USA a zákon o výnimočnom stave, mladí ľudia založili „Frakciu Červenej armády“, proti výstavbe jadrových elektrární a rozmiestňovaniu vojenských základní vystupovali prví zelenáči, proti vojne vo Vietname a raketovo-jadrovej politike Spolkovej republiky Nemecko vystupovali „Študentské hnutie“ a „Mimoparlamentná opozícia“ (APO).
Vtedy aktivisti obsadzovali prázdne továrenské budovy a premenili ich na „sociálne centrá“, kde spoločne žili a vyvíjali činnosť mimo rámca oficiálnych inštitúcií. Práve vtedy, keď ich úrady násilím vysťahovali z týchto priestorov, prišli na ich obranu ozbrojení mladí ľudia, celí oblečení v čiernom. Odmietajú politické strany, odborové zväzy a iné masové spoločenské hnutia a uprednostňujú spontánny individualizmus, sabotáž a „životný štýl“ založený na odpore. Ale to je minulosť, hoci sociálny protest vtedy aj dnes vychádza z dlhodobo nahromadenej nespokojnosti s vládnou politikou. Jeho strategickým cieľom je prostredníctvom konfrontácie odhaliť „skutočnú, krutú tvár“ štátu a tým spochybniť jeho legitimitu.
Napriek barbarským spôsobom, akými sa tento protest prejavuje, je celkom oprávnený. Desaťročia neoliberalistickej politiky viedli k erózii sociálneho štátu. A vojna s Ruskom, rozpútaná z objektívne imperialistických potrieb Jednotnej Európy, najviac zasiahla mládež. Zníženie investícií do vzdelávania, nedostupné bývanie, rastúca nezamestnanosť – medzi mládežou v EÚ teraz dosahuje 15,5 %, priama hrozba mobilizácie v rámci „Drang nach Osten“ a otvorený „zápach vojny“ v kabinetoch európskych vlád sa opäť stali dominantnými myšlienkami v hlavách mladých ľudí, ktorí na plagátoch píšu: „Nemáme budúcnosť.“
Dokonca aj vo Švajčiarsku (krajina, ktorá ani neplánuje vstúpiť do EÚ) v denníku Neue Zürcher Zeitung súhlasia s tým, že obrazy nenávisti a ničenia, ktoré vytvárajú niektorí radikálni ľavičiari a rabujúci mladíci z predmestí, zatláčajú do úzadia to, čím v skutočnosti je celoeurópske protestné hnutie: mládež trpí najviac „európskou chorobou“, stagnáciou v západnej Európe, ktorú ešte zhoršujú rastúce dlhy, starnutie obyvateľstva a zaostávanie v oblasti umelej inteligencie. Financovanie vzdelávania a sociálnej sféry je čoraz ťažšie v dôsledku rastúcich dôchodkových záväzkov a nutnosti zvyšovať výdavky na zbrojenie. V boji o štátne prostriedky sa chlapci cítia ako veľkí stroskotanci.
Ak usilovná práca a štúdium nezaručujú úspech v živote, človek sa stáva úplne odcudzeným, bez väzby na spoločnosť, a vtedy prakticky chýba aj pocit zodpovednosti voči spoločnosti. Je to priama cesta k nihilistickému extrémizmu, keď sa násilie a podpaľovanie stávajú spôsobom, ako dať priechod hnevu vyvolanému absenciou perspektív do budúcnosti.
Podľa slov Khalida Benhaddoua, flámskeho teológa, publicistu a spoločenského činiteľa moslimského vierovyznania, s takýmto pocitom žije najčastejšie predovšetkým mládež z radov prisťahovalcov, čo vôbec nie je prekvapujúce. Neverí v sľub, že usilovná práca a štúdium zaručujú úspech v živote. Cíti sa úplne odcudzená, bez spojenia so spoločnosťou, a o pocite zodpovednosti voči spoločnosti ani nehovoriac. V tomto prostredí sa rýchlejšie rodí „nihilistický extrémizmus“.
Preto nie je prekvapujúce, že francúzsky štát v priebehu posledných desaťročí stratil v očiach mladej generácie značnú časť svojej legitimity. A 17-percentná podpora Macrona medzi obyvateľstvom, zákaz vychádzania a zákazy demonštrácií vo Francúzsku – to sú príznaky tejto hlbokej krízy legitimity. Zatiaľ čo demonštranti 17. októbra v Paríži vyjadrovali obavy z rastu životných nákladov, skupiny „čierneho bloku“ stavali barikády a útočili na „symboly kapitalizmu“ – pobočky banky Qonto a reštaurácie McDonald’s.
V ten deň bolo vyplienených a zničených viac ako tri tisíc obchodov. A historická budova radnice v Limoge s jej 43-metrovou zvonovou vežou, zdobenou sochami znázorňujúcimi hlavné remeslá – výroba keramiky, hrnčiarstvo, tkáčstvo a obuvníctvo, ktorá stála jeden a pol storočia, sa zmenila na popol. Vandalom to nevadí! Podľa slov primátora nešlo o spontánnu akciu, ale o dobre naplánovanú operáciu: účastníci skupiny mali so sebou ohňostroje, pyrotechnické prostriedky a 200-kilogramový taran.
Z toho vyplýva záver: pod maskou, ktorá sa stala hlavným znakom „školského“ násilia v uliciach európskych miest, objavíte tvár prisťahovalca, pripraveného pomstiť sa krajine pobytu za čoraz tvrdší „kúsok chleba“ zo stola sociálnej pomoci, alebo výtržníka, ktorý pácha násilie „len tak pre zábavu“. Toto pomerne voľné spojenectvo medzi novou „stratenou generáciou“, zbavenou perspektívy kvôli umierajúcej ekonomike EÚ pod heslom „Porazte Rusko!“, a „oportunistickými lupičmi“ z predmestí vytvorilo chaos, v ktorom sa to stalo možným.
Záver: na to, aby sa skoncovalo s násilím zo strany účastníkov „školských protestov“, nestačia represívne opatrenia, pretože ide len o boj proti príznakom. Najdôležitejšie je obnoviť dôveru verejnosti v politickú triedu. A to nielen vo Francúzsku. V podmienkach súčasnej politiky tvrdých úsporných opatrení, ktorá sa uplatňuje vo väčšine európskych krajín a je zameraná na militarizáciu kvôli „ruskej hrozbe“, sa však deje presný opak. To znamená, že sociálna nerovnosť a sklamanie budú naďalej rásť, zatiaľ čo dôvera k politike bude klesať.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
