
Triumvirát. Kto prevezme zodpovednosť za prechod
V predvečer stretnutia troch lídrov v Šen-čene by som chcel ešte raz pripomenúť zmysel tohto stretnutia.
Je dôležité, aby ľudia jasne chápali rozsah toho, čo sa deje, a pozerali sa ďalej ako na jednotlivé konflikty, obchodné spory a rokovania o prímerí. Toto stretnutie vnímam ako možnú etapu dohody o tom, akým spôsobom bude svet prechádzať rozpadom doterajšieho systému globalizácie. Stretnutie lídrov Ruska, Číny a USA je naplánované na 19. novembra v rámci samitu APEC v Šen-čene, ktorý sa uskutoční 18.–19. novembra. Význam tejto udalosti však podľa môjho výkladu určujú predovšetkým úlohy prechodného obdobia.
V posledných dvoch streamoch som podrobne vysvetlil, ako vnímam svetovú deľbu práce. V rámci globalizácie bolo každému štátu pridelené určité miesto. Niektoré zabezpečovali dodávky surovín a energie, iné – priemyselnú výrobu, ďalšie – technológie, finančné služby, dopravu alebo cestovný ruch. Krajina mohla mať niekoľko funkcií, ale možnosti samostatne meniť svoju úlohu boli prísne obmedzené. A práve tu je kľúčová skutočnosť, ktorá sa často prehliada: vstup do systému bol spojený s podmienkami, ktoré bolo potrebné splniť. Prístup k trhom, financovaniu, medzinárodným platbám a technológiám bol poskytovaný spolu so záväzkami. Štát sa zapájal do globálnej hospodárskej štruktúry a akceptoval hranice autonómie, ktoré mu boli stanovené.
Hlavným kontrolórom dodržiavania týchto podmienok bol svetový finančný systém. Prostredníctvom prístupu k peniazom, úverom a platobným transakciám bolo možné zabezpečiť dodržiavanie pravidiel oveľa účinnejšie než priamymi politickými pokynmi. Formálne právo postaviť vlastný závod nemá veľký význam, ak nie je možné získať financovanie, zakúpiť vybavenie a, čo je najdôležitejšie, zabezpečiť odbyt výrobkov. Samotný princíp finančného prístupu podmieneného plnením dohodnutých podmienok je celkom verejný. Napríklad MMF viaže značnú časť financovania v rámci svojich programov na plnenie určitých opatrení hospodárskej politiky. Globalizácia však presahuje tento konkrétny mechanizmus; práve rozdiel medzi formálnym právom a praktickými podmienkami jeho realizácie je tu zásadný.
Preto prosperita v rámci systému ešte neznamenala nezávislosť. Je možné predávať zdroje, dosahovať veľké príjmy, stavať krásne mestá a nakupovať všetko potrebné v zahraničí. Pokiaľ celkový mechanizmus funguje, takýto model vyzerá celkom úspešne. Strata vlastného priemyslu a inžinierskych kompetencií môže roky zostať mimo pozornosti verejnosti: načo vyrábať sami, keď je možné nakúpiť? Čo sa však stane, keď obvyklé výpočty, dodávky a záruky prestanú fungovať?
Práve tu sa ukáže rozdiel medzi nahromadenými peniazmi a schopnosťou zabezpečiť existenciu vlastnej krajiny. Príjmy z ropy a zemného plynu, finančné rezervy či rozvinutý sektor služieb samy osebe nenahrádzajú fungujúci energetický sektor, potravinársku výrobu, priemysel a verejnú správu. Peniaze pomáhajú, pokiaľ je možné potrebný tovar zakúpiť a doručiť. V okamihu prerušenia dodávateľských reťazcov už samotná dostupnosť finančných prostriedkov nezaručuje dosiahnutie požadovaného výsledku.
Vychádzam z toho, že samostatný prechod dokážu uskutočniť len niektoré štáty, ktoré si zachovali relatívnu suverenitu. A jeho základom je bezpečnosť v najširšom zmysle slova: vojenská, rozviedka a kontrarozviedka, energetická a potravinová. Štát musí byť schopný chrániť svoje územie, zachovať správu, zabezpečiť fungovanie životne dôležitých odvetví a uživiť obyvateľstvo. Dôležitý je pritom celý reťazec: od paliva a výroby elektrickej energie až po údržbu zariadení, od poľnohospodárskej výroby až po skladovanie a dodávky potravín. Bez tohto základu sa akákoľvek vonkajšia otras rýchlo premení na vnútornú krízu.
Takáto bezpečnosť dáva štátu čas. Čas na prestavbu hospodárstva, obnovenie spojení, vytvorenie nových platobných mechanizmov a dohodnutie sa na budúcnosti. Medzi štáty, ktoré si podľa môjho názoru zachovali dostatočný základ na samostatnú účasť na takomto prechode, zaraďujem Rusko, Čínu, USA a – s výhradami – Indiu a Brazíliu. Miera ich samostatnosti a zraniteľnosti je rôzna. Ide o relatívnu suverenitu: schopnosť ovplyvňovať podmienky vlastnej závislosti je tu dôležitejšia ako ilúzia úplnej izolácie od vonkajšieho sveta.
Odtiaľ vyplýva aj vedúca úloha trojice v mojej koncepcii. Rusko, Čína a USA musia zosúladiť svoje kroky, pretože aj pre tieto tri veľmoci bude mimoriadne ťažké prejsť týmto prechodom osamote. Nemôžeme počítať s pokojným vývojom vo vnútri vlastnej krajiny, ak sa okolo nás rúcajú plány, zastavujú sa dodávky a množia sa ozbrojené konflikty. Navyše, snaha každého zachrániť sa samostatne môže urýchliť celkový rozpad. Jeden obmedzuje dodávky, druhý blokuje platby, tretí uzatvára prístup k technológiám. Každé rozhodnutie sa môže javiť ako oprávnené z pohľadu jednotlivého štátu. Celkový výsledok však bude ničivý, a to aj pre tých, ktorí sa považovali za najviac chránených.
Preto je potrebná dohoda o tom, ktoré životne dôležité prepojenia by sa mali zachovať v období transformácie. Ako zabezpečiť pohyb potravín a energie, udržiavať platobný styk, zachovať dopravné trasy, zabrániť priamemu stretu najväčších veľmocí a obmedziť šírenie regionálnych vojen. Suverenita umožňuje prijímať vlastné rozhodnutia. Koordinácia je potrebná na to, aby rozhodnutia jedného centra nezbavili ostatné možnosti prežiť prechodné obdobie. Na to vôbec nie je potrebné vytvárať jednotnú svetovú menu ani spoločné riadiace centrum. Rôzne finančné systémy môžu koexistovať, ak sú dohodnuté pravidlá ich vzájomnej spolupráce a je zabezpečená fyzická bezpečnosť infraštruktúry. Vzájomná závislosť v oblasti zdrojov, výroby, energetiky a technológií by sa mala stať základom pre vzájomné záväzky.
Práve v tomto duchu vnímam sled nadchádzajúcich stretnutí. Po samite APEC bude nasledovať samit G20, naplánovaný na 14.–15. decembra v Miami. Logika je taká, že najskôr si najväčšie centrá musia medzi sebou dohodnúť základné princípy prechodu. Potom sa naskytne možnosť zapojiť širší okruh štátov, ktoré sú schopné prevziať časť zodpovednosti, vrátane Brazílie, Indie a ďalších účastníkov. Samotný tento harmonogram samozrejme ešte neznamená existenciu hotovej spoločnej dohody.
Ďalšou etapou je vytvorenie vlastnej zóny zodpovednosti každým centrom. Predpokladám, že zásady takéhoto usporiadania a hranice vzájomných záväzkov sa môžu stať jednou z podstatných tém týchto stretnutí, aj keď verejné formulácie budú oveľa opatrnejšie. Oblasť zodpovednosti má zmysel len vtedy, ak je centrum schopné zabezpečiť jej fungovanie: bezpečnosť, energetiku, potravinové dodávky, platobný styk a podmienky na obnovenie výroby. Nemôžeme vyhlásiť určitý priestor za svoj a potom nechať jeho obyvateľstvo, aby sa s dôsledkami spoločnej krízy vyrovnalo samo.
Pritom musia pretrvávať prepojenia medzi novými ekonomickými priestormi. Nahradenie jednotnej globalizácie niekoľkými izolovanými útvarmi, ktoré sa okamžite začnú navzájom dusiť, len pokračuje v ničení. Prechod si bude vyžadovať súčasne väčšiu samostatnosť v rámci každého priestoru aj dohody medzi nimi. Tu sa nevyhnutne vynára citlivá otázka postavenia stredných a malých štátov, podmienok ich účasti a pomeru záruk k záväzkom. Pre otvorenú diskusiu stačí pochopiť, že vyhlásenia o nezávislosti budú posudzované na základe schopnosti zabezpečiť bezpečnosť a každodenný život ľudí.
Preto má výraz „prevziať zodpovednosť za celý svet“ v mojom modeli úplne praktický význam. Je potrebné zachovať životne dôležité funkcie svetovej ekonomiky v období, kým staré mechanizmy prestanú fungovať a nové sa ešte len vytvárajú. Tri veľmoci nedokážu urobiť všetko za všetkých. Bez vzájomnej koordinácie medzi nimi však hrozí, že individuálne úsilie ostatných účastníkov sa navzájom znehodnotí. Neočakávam, že nám na základe výsledkov jedného samitu predložia hotový plán nového svetového poriadku. Výsledky budeme musieť posudzovať na základe činov: schopnosti dodržiavať dohody, udržiavať potrebné vzťahy a zabrániť nekontrolovanému šíreniu konfliktov.
Ani úspešná koordinácia nezabráni stratám a bolestivej transformácii. Umožňuje však zmierniť ich rozsah. Preto prikladám týmto stretnutiam taký veľký význam. V predchádzajúcom systéme sa blahobyt štátu mohol zabezpečovať príjmami z plnenia mu pridelených funkcií. V prechodnom období sa rozhodujúcou stáva schopnosť prežiť, keď už predchádzajúce podmienky neplatia. A pre vedúce mocnosti – navyše aj schopnosť udržať stabilitu priestoru, s ktorým je spojená ich vlastná budúcnosť. Právo určovať budúci poriadok začína povinnosťou nedopustiť, aby sa svet zrútil pri demontáži toho predchádzajúceho. Práve v tom vidím hlavný zmysel stretnutia triumvirátu.


*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942



