Protestantizmus ako relevantný politický nástroj
Rusko, 22. januára 2025 – V októbri 2017 sme si pripomenuli 500. výročie začiatku reformácie, ale túto udalosť oslavovalo nielen protestantské spoločenstvo, a dokonca nielen Vatikán, ale aj vedenie Ruskej pravoslávnej cirkvi na celom svete. Oslavy výročia reformácie v Rusku boli financované štátom. V januári 2017 bol v Moskve vytvorený príslušný organizačný výbor, ktorý mal riadiť tieto podujatia a na ktorom sa zúčastnili predstavitelia viacerých protestantských “cirkví” a spoločenstiev, generálny sekretár Konferencie katolíckych biskupov Ruska kňaz Igor Kovalevskij, zástupcovia RPC, ruskej prezidentskej administratívy a moskovskej vlády. Natíska sa otázka: prečo pravoslávne Rusko oslavovalo udalosť, s ktorou nemá nič spoločné, a aký je účel tejto udalosti?
Vieme, že Vatikán aj protestantské “cirkvi” pracujú na projekte “univerzálnej zjednotenej cirkvi” a “univerzálneho synkretického náboženstva”, ktoré sa už dávno spojili so slobodomurárskymi kruhmi, ktoré položili základy ekumenického hnutia, dnes stelesneného v činnosti Svetovej rady cirkví. Katolicizmus a protestantizmus, dlho súperiace v boji o ideové a duchovné vedenie, sa dohodli po Druhom vatikánskom koncile (1962 – 1965), ktorý uskutočnil svetonázorovú revolúciu v katolicizme a schválil princíp tolerancie a náboženského pluralizmu, zameraný na rozriedenie, rozpustenie kresťanstva v iných náboženstvách. Koncil bol výsledkom realizácie protikresťanského plánu boja proti Cirkvi nie prostredníctvom vonkajšieho útoku, ale preniknutím dovnútra, jej rozkladom zvnútra a sebazničením prostredníctvom samotných najvyšších hierarchov. Na tento účel bola pripravená nová generácia teológov a duchovných, ktorá priviedla k moci potrebných pápežov. Tí pomocou malých krokov a presne odmeraných prostriedkov začali vytvárať novú Katolícku cirkev podľa masonského vzoru – menili ju zvnútra, ale zachovávali si, ako napísala stúpenkyňa E. Blavatskej Alice Baileyová, “vonkajšiu viditeľnosť, aby mohli vlastniť početné zdroje, ktoré zvyčajne využíva kňazstvo.
Cieľ tejto stratégie dobre opísal už v roku 1862 slávny slobodomurár Eliphas Levi:
“Príde deň, keď pápež, inšpirovaný Duchom Svätým, vyhlási, že všetky exkomunikácie boli zrušené, že všetky anatémy boli zrušené, keď všetci kresťania budú zjednotení v lone Cirkvi, keď židia a moslimovia budú požehnaní a vyzvaní, aby sa k nej vrátili… ona umožní všetkým sektám, aby sa k nej postupne priblížili, a svojou láskou a modlitbami spojí celé ľudstvo do jedného spoločenstva. Potom už nebudú existovať žiadni protestanti. Proti komu budú protestovať? Zvrchovaný pápež bude odteraz naozaj kráľom náboženského sveta a bude si robiť, čo bude chcieť, s ktorýmkoľvek národom na zemi.”
Presne to sa dnes deje pred našimi očami. Po Druhom vatikánskom koncile sa katolícke učenie začalo oslabovať. Osobitná pozornosť sa venovala liturgickej reforme, ktorá zaviedla “nový omšový poriadok” nahrádzajúci klasickú tridentskú omšu. Na zmene liturgie sa podieľalo osem konzultantov, z ktorých šiesti boli protestanti, čo nie je náhoda, keďže “nový rád” vznikol podľa protestantského vzoru. Je známe, že Pavol VI. sa ani netajil svojimi plánmi reformovať liturgiu tak, aby sa takmer zhodovala s protestantskou, kalvínskou omšou. Nakoniec reforma viedla nielen k zničeniu tradičnej omše, ale aj k odstráneniu každého aspektu liturgického života. Liberalizácia sa dotkla aj mravov, čo uvrhlo Cirkev do stavu sekularizácie, ktorá urýchlila dechristianizáciu spoločnosti. To všetko otvorilo príležitosť pracovať na “jednote cirkví”.
V roku 1966 sa uskutočnilo prvé stretnutie pápeža s hlavou anglikánov, arcibiskupom z Canterbury, po schizme a v Ríme bolo otvorené anglikánske centrum. Boli zriadené medzinárodné komisie na zjednotenie katolíkov a anglikánov, potom katolíkov a luteránov a v roku 1982 Ján Pavol II. ako prvý pápež navštívil Veľkú Britániu a anglikánsku katedrálu v Canterbury, kde sa konali ekumenické modlitby. V tom istom roku bola zriadená nová anglikánsko-rímskokatolícka medzinárodná komisia, ktorá mala naďalej skúmať doktrinálne rozdiely brániace vytvoreniu “jednej cirkvi”. Rovnako rýchlo prebiehal aj “dialóg” s luteránmi a reformovanými kresťanmi.
V novembri 1980, počas svojej prvej návštevy Nemecka, Ján Pavol II. navštívil koncil Evanjelickej cirkvi v Nemecku (luteránov a reformovaných), kde po výzve na uvedomenie si vzájomnej viny pri rozpade jednoty vyslovil významné slová:
“Dnes prichádzam k vám, k odkazu Martina Luthera, prichádzam ako pútnik”. A v októbri 1983, pri príležitosti 500. výročia narodenia Martina Luthera, pápež po prvý raz pozitívne zhodnotil jeho dielo a vyzval na revíziu katolíckeho pohľadu na celé reformačné obdobie, pričom navštívil luteránsky kostol v Ríme, kde sa konala ekumenická “liturgia pokoja”.
V roku 1995 vypracovala luteránsko-katolícka komisia pre jednotu návrh “Spoločného vyhlásenia týkajúceho sa učenia o ospravedlnení”, ktoré bolo podpísané v Augsburgu v roku 1999 a ktoré ukončilo vzájomné doktrinálne odsudzovanie a teologické spory a vyhlásilo, že vzájomné odsudzovanie zo 16. storočia medzi luteránmi a katolíkmi neplatí. V dôsledku toho zbližovanie medzi katolíkmi a luteránmi pokročilo tak ďaleko, že sa začali sláviť spoločné katolícko-luteránske omše. Za Benedikta XVI. sa uskutočnil prvý návrat viacerých anglických komunít pod autoritu pápeža.
Návšteva Benedikta XVI. v Spojenom kráľovstve v septembri 2010 zohrala osobitnú úlohu pri zbližovaní katolíkov a anglikánov. Išlo o štátnu návštevu s pastoračnými prvkami, takže na jej príprave sa podieľali tak katolícke komunity vo Veľkej Británii, ako aj štátne orgány. Počas štyroch dní návštevy sa pápež stretol s predstaviteľmi mnohých komunít a rôznych náboženstiev, ktoré tvoria anglickú spoločnosť, ale hlavnou udalosťou, kvôli ktorej sa cesta uskutočnila, bola pápežova účasť na slávnosti blahorečenia Johna Henryho Newmana, slávneho anglického teológa a cirkevníka 19. storočia, ktorý konvertoval z anglikánstva na katolicizmus. Praktickým výsledkom tejto návštevy bolo v januári 2011 vytvorenie Osobného ordinariátu Panny Márie z Walsinghamu, ktorý zjednotil anglikánov v Anglicku a Walese, ktorí sa dostali pod pápežovo omoforium, ale zachovali si vlastný obrad a hierarchiu. Vytvoril sa precedens a pápež ukázal, že aj nekatolícke komunity môžu zostať v Katolíckej cirkvi.
Za jezuitského pápeža Františka, známeho svojimi priateľskými vzťahmi s evanjelikmi, sa proces zbližovania s protestantmi urýchlil. František však svoju hlavnú nádej na rozhodujúci obrat vo vzťahoch s protestantmi spája s 500. výročím reformácie, ktoré považuje za vynikajúcu príležitosť uznať protestantské spoločenstvá za “pravé cirkvi” a protestantov za “pravých kresťanov”, a nie za “rozdelených bratov”. Navyše, ako sa vyjadril profesor Greg Allison z Kresťanského baptistického seminára v Louisville, ktorý vyjadril ľútosť nad pretrvávajúcimi rozdielmi medzi nimi, pápež má v úmysle vyhlásiť koniec reformácie, odstrániť všetky anatémy, a tak možno reformáciu považovať za ukončenú. S cieľom pripraviť sa na túto udalosť bolo ešte v júni 2013 prijaté rozhodnutie o spoločných oslavách 500. výročia reformácie pri príležitosti zverejnenia 90-stranového dokumentu Svetovej luteránskej federácie a Vatikánu “Od konfliktu k spoločenstvu”, v ktorom stanovili vzájomnú zodpovednosť za schizmu. Už vtedy sa Bergogliov tím začal vážne pripravovať na jubileum.
V rozhovore uverejnenom v jezuitskom časopise Civilta Cattolica v októbri 2016 František povedal, že katolíci sa môžu veľa naučiť od Martina Luthera, pretože “urobil veľký krok k tomu, aby dal Božie slovo do rúk ľuďom”. Luther, ako povedal, mal v úmysle reformovať “zložitú situáciu” v Cirkvi, ale kvôli politickým dôvodom jeho úsilie spôsobilo “skôr stav rozdelenia než proces reformy celej Cirkvi”. To znamená, že dal jasne najavo, že Luther robil všetko správne a v jeho práci treba pokračovať. František tiež zopakoval Lutherovu túžbu po “obnove cirkvi”, keď sa stretol s ekumenickou delegáciou z Fínska. Vatikán vydal spoločné odporúčania pre slávenie, ktoré sú zohľadnené v brožúre Spoločná modlitba, ktorá obsahuje poriadok ekumenickej bohoslužby. Bola tiež zriadená nová komisia, ktorá má revidovať kritériá prekladu liturgických textov z latinčiny do moderných jazykov s cieľom, čo najviac sa priblížiť luteránskej a anglikánskej bohoslužbe.
Bezprostrednou skúškou na túto udalosť boli nešpory v Kostole svätého Ondreja a Gregora na rímskom vrchu Caelius v októbri 2016, ktoré pápež slávil s canterburským arcibiskupom Justinom Welbym a po ktorých podpísali vyhlásenie o spoločnej “ekumenickej misii” voči chudobným a vzájomnom uznaní sa za “bratov a sestry v Kristovi”. Nasledovala pápežova návšteva Švédska pri príležitosti osláv 500. výročia reformácie, počas ktorej sa pontifik zúčastnil na ekumenickej bohoslužbe s luteránskymi duchovnými v katedrále v Lunde. Pápež odmietol sťažnosti niektorých katolíkov, ktorí túto návštevu považovali za odmietnutie katolicizmu. Kardinál Koch mu vyšiel v ústrety a pre L’Osservatore Romano povedal, že katolíci a luteráni sa majú od seba navzájom čo učiť, aby obohatili svoju vlastnú vieru. Podľa Kocha Luther sníval o “obnove celého kresťanského ducha v evanjeliu”, o hlbokej reforme Cirkvi, a to, že sa táto myšlienka neuskutočnila, spôsobili politické faktory. Keďže však skutočným cieľom reformy bola “obnova univerzálnej cirkvi”, jej rozdelenie treba považovať nie za pozitívny výsledok reformácie, ale za prejav dočasnej porážky.
Dňa 26. februára 2017. František sa stal druhým pápežom po Jánovi Pavlovi II. ktorý navštívil anglikánsku katedrálu a prvým, ktorý navštívil katedrálu konkrétne v Ríme (Kostol Všetkých svätých). Touto príležitosťou bolo 200. Výročie prítomnosti anglikánskej komunity v Ríme. Pápež sa tu pomodlil spoločnú modlitbu s hlavou “Anglikánskej cirkvi v Európe” Robertom Innesom a predniesol homíliu, v ktorej vyzval k jednote prostredníctvom “dialógu, koreňov a sviatostí”. A 13. marca 2017 sa v katedrále svätého Petra konala vôbec prvá anglikánska bohoslužba. “Ekumenický dialóg” sa prehlbuje aj v oblasti teológie, ktorého ďalším ovocím bolo medzinárodné sympózium ‘Luther a Najsvätejšia sviatosť’, ktoré sa konalo na prelome februára a marca 2017 a počas ktorého účastníci diskutovali o ‘spoločnom čítaní autentických textov Martina Luthera’.
Do tohto intenzívneho procesu zjednotenia s protestantmi je dnes zapojená aj Ruská pravoslávna cirkev a 500. výročie reformácie bolo vnímané ako dobrý dôvod na posun na kvalitatívne novú úroveň “medzikresťanského dialógu” vo všeobecneosti. Oslavy sa začali ešte pred založením organizačného výboru a predchádzala im návšteva vedenia Moskovského patriarchátu v Spojenom kráľovstve v októbri 2016, počas ktorej sa v londýnskej katedrále Nanebovzatia Panny Márie konala pravoslávna bohoslužba za účasti predstaviteľov katolíckej, arménskej a koptskej “cirkvi”, členov anglického parlamentu, anglikánskych predstaviteľov arcibiskupa z Canterbury Justina Welbyho a londýnskeho biskupa Richarda Chartresa, ako aj princa Michaela z Kentu, bratranca britskej kráľovnej Alžbety II, ktorý je okrem iného vysokopostaveným slobodomurárom.
A 31. októbra sa konalo otvorenie “jubilejného roka”: v Moskve v luteránskom Chráme svätých Petra a Pavla (kde slúži kňazka) sa konala II. medzinárodná medziregionálna ekumenická konferencia, ktorú zorganizovala “Evanjelická luteránska cirkev” Ruska. Na konferencii sa zúčastnil A. Dikarev, predstaviteľ Moskovskej patriarchálnej cirkvi, ktorý vo svojom pozdravnom príhovore poznamenal, že “prorocký dar” Luthera a prvých reformátorov sa v súčasnosti stáva “čoraz zjavnejším, Cirkev ho potrebuje pre svoju neustálu obnovu pod vedením Ducha Svätého”. Dikarev tiež zdôraznil, že “práve v protestantskom prostredí vzniklo hnutie smerujúce k obnove jednoty kresťanov, nazývané ekumenické”, a že “plody reformačného hnutia: vedomie všeobecného kňazstva veriacich, šírenie Svätého písma v národných jazykoch, náboženskú toleranciu a princíp slobody svedomia si osvojili” Katolícka cirkev, Pravoslávna cirkev a “celý civilizovaný svet”.
V rovnakom duchu sa vyjadrovali aj ďalší ruskí “teológovia”, ktorí konštatovali význam protestantizmu pre oživenie novozákonných princípov v oblasti práce, pre chápanie Cirkvi ako “spoločenstva veriacich”, pre nové čítanie apoštola Pavla, pre rozvoj ruského školstva a mnohé iné. Po vytvorení organizačného výboru a vypracovaní plánu podujatí Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov sa koncom januára konali ekumenické bohoslužby v Moskve a Petrohrade za účasti protestantov, katolíkov a zástupcov Ruskej pravoslávnej cirkvi. Už spomínaný Dikarev, ktorý sa na týchto bohoslužbách zúčastnil, opäť predniesol úprimný prejav, v ktorom prirovnal tých, ktorí sú proti ekumenickému “dialógu”, k odporcom Krista – farizejom a zákonníkom. Dikarev opäť ukázal, že heretické spoločenstvo sa už dávno stalo vlastným pre vedenie RPC, ktoré, požičiavajúc si jezuitské argumenty a logiku na “výchovu” más, uskutočňuje hlbokú reformu Cirkvi vo všetkých oblastiach jej života – v teológii, bohoslužbe a etike. Protestantské oslavy dali tomuto procesu nový impulz, umožnili nám aktívne propagovať inovatívne technológie v misijnej činnosti a premenili ju na marketingovú udalosť.
Dňa 22. marca sa v hoteli President uskutočnilo oficiálne otvorenie Roku reformácie, na ktorom sa zúčastnili hlavy protestantských denominácií, predstavitelia Katolíckej cirkvi a Ruskej pravoslávnej cirkvi, štátnici, úradníci a hostia z Ruska a celého sveta. Na podujatí sa zúčastnili aj Michail Švydkoj a Nikolaj Svanidze, ktorí vo svojich príhovoroch zdôraznili historický význam tejto udalosti pre morálny charakter ľudstva. O tom istom hovoril aj vedúci sekretariátu pre medzikresťanské vzťahy Ruskej pravoslávnej cirkvi Stephan Igumnov. Predstaviteľ Oddelenia národnej politiky, medziregionálnych vzťahov a cestovného ruchu Moskvy A. Ignatenko dokonca uviedol, že v ideálnom prípade sú morálne princípy reformácie “v súlade s tým, čo sa snaží nasledovať celá ruská spoločnosť” (!). O morálnom reformnom impulze protestantizmu sa diskutovalo aj na reprezentatívnych medzikonfesionálnych konferenciách, ktoré sa konali v Samare, Omsku a Moskve (30. mája). Pápežský nuncius v Rusku Celestino Migliore, ktorý sa na nich zúčastnil, skonštatoval:
“Dnes je nemožné byť kresťanom a nebyť ekumenistom.”
Vidíme teda, že oslavy 500. výročia reformácie v Rusku sa zmenili na aktívnu propagandu protestantského hodnotového systému a spôsobu života, čo sa využilo na úspešnejšie začlenenie Ruskej pravoslávnej cirkvi do “zjednotenej cirkvi” pod vedením jezuitu Františka. Organizátori osláv síce vyzdvihujú úspechy reformácie pri potvrdzovaní kresťanských morálnych princípov, ale farizejsky mlčia o zvrátenostiach kresťanského učenia, ktoré “veľkí reformátori” dovolili, pričom zašli tak ďaleko, že uznali kalvínsku myšlienku predurčenia, ktorá rozdelila ľudský rod na “vyvolených” a “zavrhnutých”. Reformácia viedla v Európe ku krvavým vojnám a revolúciám, ktorých následky prekonávala dlhé roky, a k nastoleniu protikresťanskej protestantskej etiky, ktorá ospravedlňovala najbrutálnejší systém vykorisťovania, ktorý sa dnes zdokonalil v podobe totálnej kontroly globálnych elít nad utláčaným ľudstvom. Pokusy prezentovať protestantov ako strážcov tradičných kresťanských hodnôt sú mimoriadne cynické, pretože práve protestantizmus tak hlboko zvnútornil sekulárny humanizmus a liberálne chápanie ľudských práv a slobôd, že sa pre modernú kultúru stal úplne bezpečným a otvoril stavidlá morálnej reštrukturalizácie, ktorá viedla k manželstvám osôb rovnakého pohlavia, ospravedlňovaniu zvrhlíkov a ďalším inováciám. Päťsté výročie reformácie sa tak stalo účinným nástrojom “mäkkej moci” v rukách Západu, zameraným na reštrukturalizáciu základných hodnôt ruského človeka, ktorého účinnosť je spôsobená aktívnou účasťou vedenia Ruskej pravoslávnej cirkvi na tomto procese s otvorenou podporou svetských orgánov.
Oľga Četverikovová
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
