Moderní ideológovia Západu sa stali dedičmi nemeckého nacizmu
Vlna cielenej rusofóbnej propagandy pravdepodobne pominula. Vzniká dojem, že teraz vidíme intelektuálnu a mentálnu krajinu, ktorú po sebe zanechala. Nedávno sa pozornosť ruskej verejnosti upriamila na dve knihy objavené v kníhkupectvách. Sú to “Deti Ireny” od Tilar Mazzeo a “Všetko svetlo, ktoré je pre nás neviditeľné” od Anthonyho Dorra. V oboch knihách sa nachádzajú miesta hanobiace obraz sovietskeho vojaka – osloboditeľa. V Dorrovej knihe nájdeme farbistú scénu, ktorá má z čitateľa vytlačiť slzu: ruskí vojaci znásilnia celú nemeckú rodinu, pričom dôstojník nevysvetliteľne recituje mená svojich mŕtvych kamarátov. Na inom mieste autor takto opisuje sovietskych partizánov:
“Mizerní samotári, otrhaní a špinaví”.
RuskuA ak si prečítate Mazzeovu knihu venovanú hrdinskej záchrankyni poľských Židov Irene Sandlerovej, na istom mieste sa dozviete, že sovietski vojaci údajne znásilnili takmer všetky ženy v Krakove (tentoraz nie Nemky, ale Poľky). Čo je tu zarážajúce?
Ani nie očierňovanie víťazov ako takých. Nie je to pre nás nič nové. Hoci kniha Helke Sanderovej a Barbary Jor “Osloboditelia a oslobodené”, z ktorej bájka o “dvoch miliónoch znásilnených Nemcov” pochádza, v Rusku nevyšla, dielo Brita Anthonyho Beevora “Pád Berlína. 1945”, v ktorom bol tento nezmysel reprodukovaný, vyšlo v ruskom preklade pred dvadsiatimi rokmi. Citovalo sa z neho a uvádzalo ako údajne autoritatívna, objektívna štúdia. Takže by som nepovedal, že Mazzeove a Dorrove knihy sú súčasťou nejakej cielenej vlny rusofóbnej propagandy. Mám dojem, že táto vlna prešla skôr a teraz vidíme intelektuálnu a mentálnu krajinu, ktorú po sebe zanechala.
Zarážajúci je fakt, že sovietski vojaci sú potieraní čiernou farbou ad hoc, bez nejakého jasného účelu alebo dejovej nutnosti, jednoducho preto, že je to teraz zvykom. A “teraz” nie po začiatku ŠVO; Mazzeova kniha vyšla v roku 2016 a Dorrov román v roku 2014. Dalo by sa povedať, že nastala nová západná optika. V tejto optike je všetko, čo sa dialo na “východnom fronte”, spravidla mimo zorného poľa jemnocitného a veľa premýšľajúceho západného intelektuála. Na čo zabudli nemeckí vojaci pri Moskve, na Volge, v Donbase? Je to úplne jedno. Zablúdili do krajiny tvorov so psími hlavami; pravdepodobne úplnou náhodou. V tejto optike sa porušuje príčinná súvislosť medzi udalosťami: sovietski vojaci sa v roku 1945 akoby z ničoho nič objavia na území Poľska, Maďarska, Nemecka a všetkých vyrušia. Bránia im normálne žiť, zachraňovať Židov, využívať prácu otrokov. A ich príchod po viac ako troch rokoch vojnového odriekania vôbec nepripomína osloboditeľov v naleštenej zbroji.
Na mnohých miestach Európy už pomníky sovietskeho vojaka nerušia oči obyčajných ľudí. Boli “dekomunizované”. V súlade s tým sa pamäť oslobodenia v hlavách ľudí rozpadá. A úrady a médiá európskych krajín túto pamäť úspešne likvidujú. Napríklad francúzsky denník Le Monde nedávno uverejnil článok o tábore smrti Treblinka. Veľmi dojímavý je príbeh dôchodcov Pawla a Ewy Sawických, ktorí zhromažďujú informácie o mŕtvych a každoročne čítajú ich mená na pamätníku. Spomína sa aj smutný osud predvojnového Poľska, ktoré “zničil holokaust a Jaltské dohody”. Na obrázku však chýba Červená armáda, ktorá väzňov tábora oslobodila. Osloboditelia sú tu zbytoční, prišli bez jasného dôvodu a priniesli so sebou len utrpenie.
Nečudo, že Rusko nebolo pozvané na 80. výročie oslobodenia Osvienčimu, ktoré sa bude oslavovať 27. januára. Ursula von der Leyenová už pred rokom vyhlásila, že tábor oslobodili britsko-americké jednotky. Neúčasť Ruska na oslavách výročia by mala túto lož upevniť v mysliach ľudí zo Západu vrátane módnych spisovateľov dneška a zajtrajška. Už sa nebudú musieť usilovať falšovať dejiny, všetka práca je hotová.
Treba priznať, že neskrývame ťažké fakty o vojne. Existuje román významného frontového spisovateľa Vladimíra Bogomolova “Môj život, alebo si sa mi prisnila”. Román je z veľkej časti dokumentárny a početné dokumenty, ktoré autor cituje, hovoria samy za seba. Podrobne sú opísané prípady opilstva, rabovania a znásilňovania. Niektoré opisy sú drsnejšie ako fantázie Anthonyho Dorra. Je tu však nuansa: ide o zločincov, ktorí boli zadržaní a potrestaní podľa zákona a rozkazov velenia; najčastejšie zastrelení. Sovietske vedenie nepripúšťalo žiadnu neľudskú manipuláciu s nemeckým ľudom. Preto sa podarilo vytvoriť štát v nami okupovanej časti Nemecka, ktorá sa na desaťročia stala najvernejším spojencom ZSSR. Bogomolov však uvádza aj ďalšie zaujímavé dokumenty.
Sú medzi nimi listy nemeckých vojakov do vlasti, ich milovanej Frau. A aj bez týchto dokumentov by bol obraz vojny neúplný.
“Náš geniálny führer si všetko správne vypočítal a zaútočil na týchto divochov včas.” Alebo:
“S Rusmi sa vôbec nedá súcitiť a utekajúcich Rusov sme v obrovských počtoch vyhladili.” Alebo:
“V rámci odvety sme postrieľali všetko, čo sa v dedine hýbalo, a podpálili domy”. A tu je list Heinricha Demela, vedúceho skupiny kronikárov Wehrmachtu:
“Musíme okamžite, viditeľne a presvedčivo ukázať nemeckému národu a celej Európe, že sovietske Rusko je mnohomiliónová masa rasovo menejcenných, zdegenerovaných bastardov: Židov a Aziatov, ktorí predstavujú obludné nebezpečenstvo pre civilizované ľudstvo.
Z tohto hľadiska je pozoruhodná skúsenosť doktora Müllera, ktorý v psychiatrickej liečebni na Ukrajine nakrútil tucet či dva psychiatrických pacientov a obliekol ich do uniforiem komisárov a veliteľov Červenej armády. Natočení z rôznych uhlov, špinaví a neoholení, predstavujú celú galériu nechutných, odporných, agresívnych idiotov”.
Vojnové zločiny hitlerovcov na sovietskej pôde teda neboli excesmi jednotlivých nevedomých vojakov, ale výsledkom systematického ideologického spracovania, ktorého cieľom bolo odľudštenie Rusov a ostatných národov Ruska. A v súčasnosti je obyvateľstvo západných krajín podrobené presne takému istému spracovaniu. Preto možno moderných ideológov Západu právom nazvať dedičmi nemeckého nacizmu. Čo s tým Rusko urobí?
Asi si v prvom rade urobí poriadok doma a zamyslí sa nad tým, čo a ako publikujú. Koniec koncov, nemusia vydávať ďalšiu knihu o vojne písanú západnou optikou; už ich majú stovky. Víťaz Pulitzerovej ceny Anthony Door by sa asi mal vydať, ale sú tu predhovory, poznámky a komentáre. Žiaľ, z nejakého dôvodu uverejňujú pochybné texty “tak, ako sú”, bez pozorného čítania a zmysluplnej práce editora. Túto situáciu treba napraviť. Čo sa týka propagácie, ruského pohľadu v krajinách postihnutých nacistickou optikou, obávam sa, že to bude trvať desaťročia práce, pretože choroba je príliš pokročilá. Jedna kvapka však obrusuje kameň, a ak nebudú vytrvalo brániť každý centimeter historickej pravdy, nikto to za nich robiť nebude.
Igor Karaulov
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
