© Sputnik /
Aktuality, História,

Očitý svedok bombardovania Drážďan v roku 1945: Bol to vojnový zločin

Nemecko, 14. februára 2020 (zdroj: Sputniknews) – Vo štvrtok uplynulo 75 rokov od zahájenia americko-britského bombardovania Drážďan od 13. do 15. februára 1945. Podľa oficiálnej štatistiky si vyžiadalo životy 25 tisíc civilistov. Christoph Adam je jedným z očitých svedkov tohto bombardovania.


 

Podľa slov deväťdesiatročného muža sa tieto nálety majú považovať za skutočný vojnový zločin a nie za “odvetu” za vojnové zločiny spáchané nacistickým Nemeckom. Od terajšieho vedenia krajiny požaduje odzbrojenie.

 

Christoph Adam s matkou a bratom Gerhardom v roku 1943 na lavičke na Dürerovom námestí
© FOTO: DR. CHRISTOPH ADAM (PRIVAT)

 

V roku 1945 mal Christoph Adam 14 rokov. Spolu s rodičmi a trojročným bratom býval v drážďanskej štvrti Johannstadt na námestí Dürerplatz 25. V noci na 14. februára začali lietadla Veľkej Británie a USA bombardovanie mesta. 15. februára videl na vlastné oči poslednú vlnu tohto bombardovania. V interview prehovoril o tom, čo zažil v týchto dňoch a ako hodnotí tieto udalosti.

 

Vysídlenci v Drážďanoch
Ráno som ako obvykle bol v škole, potom som stretol na Hlavnej stanici, pretože som bol členom organizácie, ktorá im pomáhala. Na stanicu prichádzali stále ďalšie vlaky s vysídlencami z východu, spravidla z Východného Pruska a Sliezska. V štábe na stanici sme dostali adresy, kam sme mali utečencov ubytovať, ale zvyčajne bývali vysídlenci u známych a príbuzných. Išli sme tam spravidla električkou. Mal som školský cestovný lístok. Posledný vysídlenci, ktorých som stihol ubytovať, sa vydali do štvrti Klein-Schachwitz na nábreží Labe.

 

© FOTO: DR. CHRISTOPH ADAM (PRIVAT)
Mesačný lístok na električku s obrázkom (1944/45). súkromný dokument

 

Fašiangy a sirény
Potom sme oslávili doma, rovnako ako každý rok, fašiangy. Obliekli sme si kostýmy poľovníkov a Indiánov. Náš dom na Dürerplatz bol ozdobený farebnými papierovými lampióny a hadmi. Večer sme išli spať, ale v noci zazneli sirény. Utekali sme do pivnice. V Drážďanoch sme nemali špeciálne kryty, preto sme sa schovávali do pivníc. Bolo nás v baraku asi 60 ľudí.

 

Zo všetkých strán sme počuli hrozný hluk: bombardéry leteli nad našou štvrťou a ich motory hrozne hučali, toto sme nezažili nikdy. Takmer súčasne zasvišťali padajúce bomby, granáty, zazneli nevídane hlučné výbuchy. V pivnici bolo cítiť spáleninu a v susednom dome sa čiastočne zrútil múr. Pred niekoľkými rokmi boli naše dva domy spojené murivom z obyčajných tehál. Po ňom sa k nám prikradlo ďalších asi 40 ľudí. Múry sa otriasali, zo stropu padala omietka, všade sa ozýval krik a stonanie.

 

V karnevalových kostýmoch s Lindou a Siegfriedom v roku 1942 na Dürerovom námestí © FOTO: DR. CHRISTOPH ADAM (PRIVAT)

 

Horiace budovy
Museli sme rýchlo opustiť pivnica a utekať na Dürerplatz, ktorý bol asi dvakrát väčší než Staré trhové námestie. Tam ale všade horelo. Dodnes si pamätám na ten obraz: budovy celé v plameňoch. Boli tam hasiči, ktorí ale nič nedokázali. Dokonca nehľadiac na to, že vďaka ruským vojnovým zajatcom, ktorí vykopali požiarnu nádrž, mali dosť vody. Ale nešlo to. Pokúsili sme sa opustiť námestie, avšak ulice už boli čiastočne zablokované troskami zbúraných domov.

 

Pohltenie ohňom
Chceli sme sa doraziť do Veľkej záhrady (Großer Garten) a utekali sme na bývalú ulici Fürstenstraße. Na námestí Fürstenplatz, teraz Fetscherplatz, sme sa dostali do naozajstnej ohnivej búrky. Bola tak silná, že sa celá naša rodina jednoducho ocitla na zemi. Dlho sme tam ležali. Myslím, že sila vetra dosahovala 150 km za hodinu. Jedna z priečnych ulíc zohrala úlohu “komína” a vytvorila obrovský ťah smerom k centru mesta, takže sme sa jednoducho nedokázali udržať na nohách. Ako mi potom rozprával jeden priateľ, v centre predstavovala rýchlosť vetra viac ako 200 km za hodinu a ľudia tam doslova lietali vo vzduchu v horizontálnej polohe: videl jednu ženu s kočíkom a raneného muža s barlami, ktorých to doslova zatiahlo do plameňov.

 

Mokré prikrývky
Stĺpy plameňov dosahovali výšku 500 metrov, Drážďany horeli niekoľko dní. Potom sme si pomohli vstať, podopierali sme sa rukami a utekali ďalej. Urazili sme asi 300 metrov a začal druhý útok. Bolo to už 14. februára. Tento útok sme prežili priamo na ulici. Sirény už nekvíleli, bomby jednoducho padali, všade bol hrozný hluk. Ľahli sme na zem pod strom na ulici a zrazu vedľa mňa, meter alebo pol, dopadla zápalná bomba. Otec nás stihol všetkých schovať pod mokrý uterák (ktorý mal z domu, pozn. Red.). Vznikli v ňom diery veľké ako päsť, takže miestami to pálilo. Úplne bezmocní sme tak ležali asi 45 minút. Každých 5-10 metrov niečo horelo. Celá ulica sa premenila v jeden plameň.

 

Priatelia mi potom oznámili, že v Johannstadte boli budovy, uhasené po prvom bombardovaní, cieľavedome podrobené bombardovaniu opätovnému.

Preto tam zostali len trosky. Počas troch vĺn bombardovania bol na mesto zhodený asi jeden milión bômb, hlavne tých zápalných. Našťastie sme všetci zostali nažive a dorazili sme do Veľkej záhrady. Tam som si ľahol pod strom a prebudil som sa až ďalší deň.

 

Potom sa nám podarilo dôjsť k príbuzným, do domu, v ktorom doteraz bývam. V ich pivnici sme prežili tretiu vlnu bombardovania. Moji rodičia sa rozhodli opustiť mesto so mnou a trojročným bračekom. Vojenské nákladné autá, ktorá dopravovali utečencov, nás vzali so sebou a vydali sme sa smerom na Freital. Dostali sme sa nakoniec do ubytovne pre utečencov v Altenbergu, kde sme zostali do konca vojny.

 

Z guľometov na utekajúcich ľudí
Počul som, že po bombardovaní, nie prvým, keď ľudia ešte zostali v pivniciach, ale po druhom, keď sa niektorí odvážili ísť von, na nich strieľali z guľometov, bol to naozajstný hon. Osobne som to ale nevidel.

Nemecký generál, ktorý mal velenie v Drážďanoch, o tom tiež rozprával. Druhé bombardovanie ho zastihlo pod mostom Marienbrücke a podľa jeho slov bola v nížine na brehu Labe rozpútaná paľba z guľometov na obyvateľov Drážďan, ktorí sa snažili zachrániť útekom. To isté som počul od niekoľkých priateľov. Dodnes tam žijú. Požiadal som ich, aby o tom napísali, ale nechcú.

 

“… tiež sa ocitnete v hrobe.” Počet obetí
Jeden môj kamarát zverejnil počet obetí obyvateľov Drážďan, napočítal 35 500 obetí. Po vojne venoval celý svoj život zberu týchto informácií. Mal leták, ktorý zhodili vojaci západných spojencov, s nápisom “Len počkajte, tiež sa ocitnete v hrobe.”

 

Osobne som tieto letáky nevidel, ale moji priatelia ich majú. Za vojny bolo nebezpečné mať také veci pri sebe. V porovnaní s celkovým počtom vojnových obetí nemalo možno veľký význam, či vtedy zahynulo 25 alebo 30 tisíc ľudí, ale aj ten jeden mŕtvy je veľa! Nepomôže nám diskusia o tom, či počas bombardovania zahynulo dokonca 500 tisíc ľudí, alebo menej. Musíme povedať: chceme žiť inak, chceme mier! Spočítal som raz, že takýto útok prišiel spolu s prípravou na jednu miliardu, a to všetko kvôli nezmyselnému vyhladzovaniu ľudí.

 

Stratégia “Šialená pomsta”
Naši predkovia rozpútali vojnu, ale z historického hľadiska nebol tento konkrétny útok potrebný. Rusi už dorazili do Drážďan bližšie ako na 100 kilometrov. Sovietska armáda už bojovala u Hörlitz. My, obyvatelia Drážďan, sme sa stali nečakane svedkami pekelného bombardovania, namiereného proti bezbranným a nevyzbrojeným civilistom. Bolo to strategicky naplánované, ale z vojenského hľadiska nezmyselné inferno, Nebol to útok na vojenské objekty, navyše bolo známe, že v Drážďanoch nemajú kryty, mali sme len pivnice. Velenie letectva spojencov to vedelo. A keď po prvom bombardovaní nasledovalo druhé, a potom tretí, a to v situácii, keď ľudia boli na ulici alebo v parkoch, bol to podľa mňa zločin.

Stratégia šialenej pomsty nejakého vojenského veliteľa bola dôvodom pre plánovité pekelnbé ombardovanie utečencov, ktorí zaplnili ulice Drážďan, a ktoré vystavilo mučivej smrti tisíce civilistov, bola to odplata. Churchill nenávidel Nemecko, pretože Nemci vybombardovali Сoventry a prvý ostreľovali Anglicku raketami. Vtedy na to nikto nemyslel, vrátane toho, kto ich skonštruoval, ten, kto neskôr vyvinul tiež kozmické rakety.

Po mnohých rokoch som sa prechádzal po uliciach nášho už obnoveného mesta spolu s jedným anglickým letcom bombardéru a mal som dojem, že mal výčitky svedomia za vojnu, ktorú vtedy zvádzali z pomsty. Stlačili sme si priateľsky ruky.

 

Nie odplata za šialenstvo
Nechce sa mi myslieť, že to, čo sa stalo v Drážďanoch, bola “odplata”. Nemôžem si to myslieť. Je to šialenstvo. Máme sa starať o budúcnosť. Moje myšlienky patria budúcnosti. Musíme niečo urobiť, pričom nie preto a len symbolicky, že v Európe vládne už 75 rokov po druhej svetovej vojne mier.

 

Odpustiť si navzájom vojnové zločiny
Bol to vojnový zločin, a bolo ich veľa. Nemôžem z toho viniť Angličanov pretože Nemci tiež ostreľovali raketami Londýn, čo bolo tiež šialenstvo. Máme s tým skoncovať. A pracovať na tom majú všetci, starí i mladí.

Musíme prestať počítať, kto koho a koľko ostreľoval a odpustiť si to. Mladí ľudia majú pomáhať starším v prekonaní nepriateľstva medzi národmi. Aby sa to, čo som zažil spolu s ďalšími obyvateľmi Drážďan, nikdy neopakovalo.

Prajeme si mier: odzbrojenie v Nemecku

Zdieľajte článok

Najčítanejšie




Odporúčame

Varovanie

Vážení čitatelia - diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Viac o povinnostiach diskutéra sa dozviete v pravidlách portálu, ktoré si je každý diskutér povinný naštudovať a ktoré nájdete tu. Publikovaním príspevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidlá preštudovali a porozumeli im.

Vstupujete na článok s obsahom určeným pre osoby staršie ako 18 rokov.

Potvrdzujem že mám nad 18 rokov
Nemám nad 18 rokov