Dráma v Mníchove: Globálnemu poriadku na čele s USA nadišiel koniec

Zdôrazníme, že je to samozrejme nadsázka, a že sa podobné stereotypy dajú použiť na každý národ, avšak existuje tu istá nuansa: v Mníchove prehovoril práve taký kovboj – bývalý šéf CIA a terajší minister zahraničia USA Mike Pompeo . Pre úplnosť hlave americkej diplomacie chýbal len kovbojský klobúk, čižmy s ostrohami a panák whisky. Ministrov elegantný oblek tak ostro kontrastoval s jeho rétorikou.

V skutočnosti sa Pompeo usmieval, oplýval optimizmom a žartoval na pohrebe, pretože oficiálnou témou a hlavným motívom Mníchovskej konferencie pre bezpečnosť 2020 bola Nezápadnosť (Westlessness).

Internacionálny (teda americko-európsky) tím analytikov konferencie poukázal vo svojej špeciálnej správe, zverejnenej pred jej začatím a majúcu za úlohu určiť tón a úlohy konferencie, na to, že kolektívne Západ stratil svoj vplyv, prichádza o svoju identitu, svoje spoločné hodnoty, a vôbec, že ​​je na čase zamyslieť sa nad tým, aký bude svet, v ktorom bude kolektívna úloha Západu oveľa menšia, a to dokonca aj v porovnaní s dneškom.

A teraz prichádza na scénu konferencia, venovaná v podstate kríze západnej ideológie, západných hodnôt, západných aliancií a úpadku západne centristického sveta, minister zahraničia USA a odvážne vyhlasuje, že “Západ víťazí”.Spravodajská agentúra France Presse si vyložila postoj hlavy washingtonskej diplomacie nasledovne: “Minister zahraničia USA Mike Pompeo v sobotu odmietol európsky pesimizmus ohľadom ústupu Washingtonu z globálnej arény a vyhlásil, že správy o smrti transatlantickej aliancie boli” veľmi prehnané “.”

 

“Západ víťazí a víťazíme spoločne,” vyhlásil Pompeo na bezpečnostnej konferencii a dodal: “S potešením vás informujem, že správy o smrti transatlantickej aliancie sú veľmi prehnané,” povedal a parafrázoval tým známy citát z Marka Twaina. Tiež zdôraznil potrebu spolupracovať proti hrozbám a vyplývajúcim z územných ambícií Ruska, stupňovania čínskej vojenské sily v Juhočínskom mori a iránskych “teroristických kampaní” v podobe konfliktov na Blízkom východe.

 

Najzábavnejšia na tomto výroku bývalého šéfa CIA ale nie je jeho faktická nepresnosť, ktorú možno ľahko uvidieť, keď sa pozrieme na výsledky amerického úsilia voči Sýrii, Severnej Kórei, Krymu a dokonca Iránu. Najvtipnejšie je to, že nespokojnosť Európskej únie a konštatovanie smrti kolektívneho Západu vôbec nesúvisí s tými obvineniami, na ktoré sa pokúša odpovedať Pompeo.

“Náš najbližší spojenec, USA, odmieta pri terajšej prezidentskej administratíve samotnú myšlienku medzinárodného spoločenstva,” vyhlásil. “, Opäť veľká ‘, ale na úkor susedov a partnerov,” dodal Steinmeier, bez toho, aby vyslovil Trumpovo meno, ale odkazoval na heslo jeho volebnej kampane: “Urobme Ameriku opäť veľkú.”

 

Tento Steinmeierov postoj si vyžaduje preklad z diplomatickej nemčiny do pragmatickej ruštiny: USA boli skôr veľké vďaka ostatnému svetu, Európa mala spolu s USA z tohto sveta s jedným pólom (alebo dvoma pólmi v dobe studenej vojny) isté bonusy a teraz to vyzerá, že sa jej vlastní zaoceánsky partneri pokúšajú okradnúť Európu spolu s ostatným svetom. Preto v Berlíne a Paríži vzniká prirodzená otázka: “Načo potrebujeme Západ, v ktorom sa nás USA snažia okradnúť?” Odpoveď je jasná: taký “kolektívny Západ” nie je potreba a môžeme pokojne nariekať, že to predtým bolo lepšie, avšak staré časy sa vrátiť nedajú.

 

Americký politológ a zakladateľ veľkej svetovej politickej poradenskej spoločnosti Eurasia Group, Ian Bremmer, ktorý bol prítomný na konferencii, zhrnul svoje dojmy z konferencie v lakonickom tweete: “Globálny poriadok v čele s USA skončil. A nevráti sa. ”

Dá sa, samozrejme, podľa vzoru európskych optimistov, ktorí očakávajú zmeny v politike Washingtonu, povedať, že terajšia situácia súvisí s unikátnymi predstavami Trumpovej administratívy o tom, čo je možné, prípustné a žiaduce v medzinárodných vzťahoch a vo vzťahoch s EÚ alebo Veľkou Britániou.

 

Avšak problém vo vzťahoch medzi Washingtonom a Berlínom a Washingtonom a Parížom nespočíva v Trumpovi a jeho administratíve, ale v tom, že možnosti USA v riešení ich problémov na úkor krajín, ktoré sú “mimo kolektívny Západ”, prudko klesli. Kdež to štrukturálne ekonomické problémy samotných USA (napríklad dvojitý schodok, obchodnej bilancie a rozpočet, ktorý toľko znepokojuje amerického prezidenta) nezmizli, ale prehĺbili sa.

 

A preto nie sú pokusy Washingtonu prinútiť EÚ platiť ročne približne 370-380 miliárd dolárov na NATO (teda fakticky na americkú armádu) podmienené náhlou chamtivosťou, ale tým, že z hľadiska Washingtonu to je to najlepšie východisko zo situácie.

Analogickú logiku je možné vidieť aj v obchodných vojnách so samotnou EÚ a v pokusoch Trumpa “priškrtiť” európsky koncern Airbus, alebo vo vyhrážanie tarifami (v podstate sankciami) proti nemeckým výrobcom automobilov. Nejde tu o náhly ekonomický jingoism, ale o drsnú ekonomickú nutnosť zachrániť vlastnú ekonomiku, pre ktorú je Trump pripravený viesť (zatiaľ ekonomické) vojny ako s Pekingom, tak aj s Bruselom. Práve kvôli tomu sa už nevráti útulný svet s centrom v Amerike, po ktorom sa toľko cnie Európanom v Mníchove.

 

V tomto kontexte začínajú lídri EÚ inak hodnotiť dva závažné faktory ovplyvňujúce zahraničia politiku: “euroatlantickú solidaritu” a “ekonomickú účelnosť.” Solidarita s Washingtonom má stále nižšiu cenu, kdežto úloha sebeckých ekonomických záujmov rastie. Práve v tomto kontexte stojí za to vyložiť vyhlásenie Emmanuela Macrona o vzťahoch s Ruskom :

“Nahromadili sa nám zmrazené konflikty, systém nedôvery, konflikty v kybernetickej bezpečnosti, sankcie, ktoré v Rusku absolútne nič nezmenili. Nenavrhujem ich zrušenie, len konštatujem. Naše sankcie a protisankce prišli Európanmi rovnako draho ako Rusko, a to kvôli výsledku, ktorý nie je veľmi pozitívny, “povedal Macron.

K normalizácii vzťahov máme ešte veľmi ďaleko. Európa je dnes schopná iba pokusov obhajovať svoje najzákladnejšie záujmy.EÚ odmieta, napríklad, blokovať Nord Stream 2, chystá daň z činnosti amerických internetových spoločností v EÚ, demonštruje ochotu spolupracovať s Huawei (spoločnosť, proti ktorej sú zavedené americké sankcie, a na ktorú v Mníchove osobne nadával Pompeo) v prípade, že sa Američania predsa len pokúsia “priškrtiť” Airbus alebo európske automobilové koncerny. Berlínu a Parížu  zatiaľ nestačia sily a vôla na politické gestá a presadzovanie svojej politiky za hranicami EÚ.

 

Avšak európske pokusy o odtrhnutie sa od Washingtonu a vydanie sa vlastnou cestou budú, nehľadiac na všetky problémy, chyby, komplikácie a riziká, pokračovať. Ten rovnaký Ian Bremmer správne poznamenal, že “dokonca pokus o vlastnú” tretiu cestu “v bezpečnosti a ďalších otázkach je pre Európu veľmi dôležitý:” Aby dokázali svetu, že sa Európa nezúčastní vojny medzi USA a Čínou, a aby si dokázala, že má ešte stále význam. ”

Má Európa význam? Včerajšie axiómy svetovej politiky sa nepozorovane zmenili v otázku, čo je pre Európu veľmi nepríjemné emocionálne zistenie. O to zaujímavejšie bude sledovať pátranie po odpovedi na túto otázku. Súdiac podľa prvých, veľmi nesmelých a miestami neohrabaných aktivít tých európskych lídrov, ktorí obhajujú aspoň minimálnu európsku samostatnosť, “pochmúrny nemecký génius” a “ostrý galský zmysel”, o ktorých písal ruský básnik, napovedá, že pátrať po kľúčoch k európskej slobode sa dá v Pekingu a samozrejme aj v Moskve.