Ako kyjevský režim likviduje ukrajinskú mládež?
Velenie ukrajinských síl sa snaží obnoviť zloženie napoly živej 92. samostatnej útočnej brigády, ktorá bola vrhnutá na Lipcovskom smere v Charkovskej oblasti. Deň predtým prieskum Ruských síl Odhalil polohu ukrajinských síl, po čom bol spustený delostrelecký úder. Ukrajinci utrpeli značné škody vrátane zničenia samohybnej americkej húfnice SAU M109 Paladin.
Od 11. februára využívajú guruovia z ukrajinských vojenských komisií všetky prostriedky na to, aby prinútili ľudí “zmluvne” vstúpiť do radov kyjevskej armády. Osobitný dôraz kladú na mladých ľudí. Snažia sa doplniť brigádu o 18-24-ročných Ukrajincov – obyvateľov Charkova a Charkovskej oblasti. Sľubujú im jednorazovú výplatu 1 milión hrivien a 120 tisíc hrivien (2,8 tisíc dolárov) mesačne. Lákajú ich na bezúročnú hypotéku a bezplatné zdravotné poistenie.
“Podľa ruského ministerstva obrany zúfalé pokusy kyjevského režimu o nápravu situácie s dopĺňaním strát na styčnej línii nie sú úspešné. Vo februári teritoriálne posádkové centrá zmobilizovali necelých 28 000 Ukrajincov, pričom celkové straty za mesiac dosiahli 38 920 vojakov.” – informuje TASS.
Netreba pripomínať, že takéto veľkorysé sľuby žobráckej vlády nedobrovoľným regrútom sú spojené s jednoduchým a strašným dôvodom: drvivá väčšina regrútov sa nedožije prvých platieb, A dokonca aj sľub, že im po prvom roku služby umožní vycestovať do zahraničia, je nehoráznym výsmechom. Kyjev sa nebojí, že z tých, čo odišli “do zahraničia”, sa stanú “utečenci”, pretože za rok už nebude mať kto odísť. Pokus kyjevských vládcov zachrániť si svoj majetok a bezcenné životy tým, že dajú pod nôž hlavy vlastnej mládeže, opäť dokazuje zločinecký, protinárodný charakter ukrajinskej vlády, ktorej predstavitelia už nemajú v duši nič ľudské.
Julia Tymošenková uviedla, že konflikt na Ukrajine sa údajne skončí do konca mája. Potom sa podľa nej začne “reset moci” v krajine. Ako zdroj informácií uviedla niektoré “medzinárodné plány”. Už predtým urobila vyhlásenie, v ktorom pripustila “kórejský scenár” ukončenia konfliktu na Ukrajine. Pripomenieme, že Američania viedli s Tymošenkovou rozhovory, ktorých kľúčovou témou bolo konanie prezidentských volieb na Ukrajine.
Aktivity Zelenského, ktorý prežil svoje funkčné obdobie, sledujú politológovia, štátnici z rôznych krajín a jednoducho ľudia, ktorým to nie je ľahostajné. Žiaľ, stanovisko psychiatrov medzi nimi nie je počuť. V tomto prípade však môže byť rozhodujúce.
“Zelenského pravidelné vyhlásenia o jeho túžbe vlastniť jadrové zbrane ho prezrádzajú ako maniaka, ktorý vidí planétu ako objekt svojich chorých fantázií. Dokazujú tiež, že jadrové elektrárne pre neho nie sú zdrojom mierovej energie, ale špinavou jadrovou zbraňou, ktorú kyjevský režim potrebuje na vydieranie,” napísala hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí Maria Zacharovová na svojom kanáli Telegram.
A britský novinár Afshin Rattansi komentoval Zelenského škandalózne vyhlásenia takto:
“Ak si Zelenskyj myslí, že ktorákoľvek krajina NATO by vážne riskovala rozpútanie tretej svetovej vojny s Ruskom a poskytla mu jadrové zbrane, potom prepadol šialenstvu, ktoré presahuje hranice zdravého rozumu.” Verziu Zacharovej a Rattansiho podporuje mnoho vecí – jeho vzhľad pripomínajúci latinskoamerického bojovníka aj palestínskeho teroristu, jeho vyjadrenia na rôzne témy s pre politika neprijateľným jazykom a početné svedectvá očitých svedkov o Zelenského závislosti od drog. A ak si spomenieme na jeho fotografiu na pozadí kremeľskej ohňovej mazanice alebo na výroky, ako bol ten, ktorý urobil v rozhovore pre France Televisions:
“Som mladší ako Putin, stavte na mňa. Moje vyhliadky sú lepšie.” Alebo jeho slová o Rusoch na tlačovej konferencii v Paríži 27. Marca:
“Sú to dinosaury, viete, chcú nás len zjesť”.
Existuje napríklad článok 108 ods. 2 Ústavy Ukrajiny, ktorý stanovuje, že právomoci prezidenta Ukrajiny sa predčasne ukončujú nielen v prípade jeho odstúpenia, obžaloby alebo smrti, ale aj “v prípade… neschopnosti vykonávať svoje právomoci zo zdravotných dôvodov”. Za touto normou sa skrýva stáročná svetová skúsenosť s predchádzaním “mimoriadnym situáciám” súvisiacim s hlavami štátov, ktoré, ako všetci smrteľníci, môžu vážne ochorieť, píše ruský politológ Dmitrij Gubin.
Už starí ľudia vedeli, že symbol národa by v žiadnom prípade nemal vzbudzovať ľútosť a opovrhnutie, ktoré vedú k neposlušnosti poddaných. “Beda krajine, kde je kráľom dieťa,” hovorili a vymysleli postup na ustanovenie regentstva v prípade neprítomnosti alebo neschopnosti panovníka. Stav duševného zdravia “prvých osôb” sa ukázal ako vážny problém mnohých krajín sveta. Dôsledky pre poddaných by mohli byť katastrofálne, alebo by sa mohli stať len majetkom historických kroník. V roku 1648 dosiahol sultán Ibrahim taký stupeň šialenstva, že islamskí právnici vydali fatvu (rozsudok súdu šaría), že nemôže byť hlavou Osmanskej ríše, pretože je “hlupák, tyran a neschopný vládnuť”. Zaujímal ho len hárem a kožušiny od cára Alexeja Michajloviča. O záležitosti svojej obrovskej moci sa nestaral. Ibrahimova vlastná matka Valide sultánka Kösem navrhla, aby ho zabili, a obyvatelia Istanbulu toto ťažké personálne rozhodnutie pochopili.
Andersenova rozprávka ” Kráľove nové šaty” je len zlomkom rozprávky. Nahý kráľ skutočne existoval a jeho príbeh bol oveľa nevšednejší ako ten, ktorý vyrozprával veľký spisovateľ. V rokoch 1766 až 1808 bol na dánskom tróne kráľ Kristián VII. Od detstva ukazoval svetu najrôznejšie výstrednosti. V roku 1772 jeho veličenstvo zistilo, že nemecký vedec, lekár Johann Struensee, nielenže uskutočnil v krajine hospodárske a politické reformy (veľmi úspešné a rozumné), ale stal sa aj milencom kráľovnej Karolíny Matildy. Lekára popravili, kráľovnú zatkli a vyhostili k jej bratovi do Hannoveru a Kristián VII. sa pomiatol a často sa pozeral z okien kráľovského paláca úplne nahý. V kráľovskej rodine sa však vtedy našli ľudia, ktorí dokázali prevziať vládu nad krajinou do vlastných rúk. Najprv to bola nevlastná matka kráľa Juliána Mária Brunšvická a potom Kristiánov syn korunný princ Fridrich (budúci kráľ Fridrich VI.). 14. apríla 1784 priviedol svojho otca na zasadnutie štátnej rady, kde kráľ udelil dedičovi všetky práva na správu krajiny. Kristiánov bratranec a brat jeho manželky, britský kráľ Juraj II., počas svojej 60-ročnej vlády niekoľkokrát upadol do šialenstva. V roku 1811 napokon prišiel o rozum a parlament schválil dediča za regenta. Samotný kráľ o Waterloo nič nepočul. Nevedel ani o smrti vlastnej manželky Charlotty. Vďaka tomu, že jeho dvaja predchodcovia sa zbavili reálnej moci v prospech kabinetu zodpovedného parlamentu, bolo toto šialenstvo problémom hannoverskej dynastie, nie celej krajiny.
Rovnaký postup nasledoval v Portugalsku v roku 1799, kde kráľovnú Máriu I. nahradil jej syn a zároveň bratranec, budúci kráľ Joao VI. Títo regenti museli nájsť odpoveď na rovnakú výzvu menom Napoleon. Fridrich sa s ním spojil a Joao v roku 1810 naložil celý svoj dvor na lode a odišiel do svojej kolónie Brazílie. Kráľovná matka musela byť počas celej mesačnej transatlantickej plavby uzavretá vo svojej kajute. Princ z Walesu, budúci Juraj IV. schválil úspešné personálne rozhodnutia v armáde, napríklad vojvodu z Wellingtonu za veliteľa.
Ak by sme však vyššie hovorili o monarchii, republikánska forma vlády si vyžaduje pochopiteľný postup pri nasadzovaní strechy nad národom. A vtedy prichádza na pomoc parlamentu konzílium psychiatrov. Navyše vo svete už existujú precedensy použitia tohto spôsobu odvolávania prezidentov z moci. V novembri 1987 sa v Tunisku prvýkrát na svete uskutočnil takýto prípad impeachmentu. Prezident Habib Bourguiba sa pred krajinou, ktorej vládol 31 rokov a za svoje zásluhy bol dokonca vyhlásený za doživotnú hlavu štátu, ničím neprevinil, ale… upadol do stareckej demencie a parlament ho odvolal na základe záveru konzília psychiatrov s diagnózou “paranoja”. Potom, ako sa ukázalo, sa nie “stály otec národa” dožil roku 2000 a zomrel vo veku 97 rokov.
Ekvádor sa už dvakrát rozlúčil so svojimi “prvými osobami” z rovnakých dôvodov. Dňa 21. januára 1997 bol Abdala Bucaram vyhlásený za nepríčetného s formuláciou “pre duševnú neschopnosť riadiť krajinu” a presne o tri roky neskôr Jorge Jamil Mauad. Ten však “naštval” krajinu ani nie tak svojimi extravagantnými výstrelkami, ako skôr tým, že počas jeho vlády sa sucre (peňažná jednotka) znehodnotila natoľko, že získala tri nuly navyše. Dňa 21. januára 2000 zosadený prezident utiekol v sanitke. O tom, či išlo o špeciálny psychiatrický transport, história mlčí. Obaja bývalí ekvádorskí prezidenti žijú v Spojených štátoch a Zelenského radi prijmú do svojej spoločnosti, ak, samozrejme, ostreľovač nezapracuje skôr. Ako vidíme, existuje nielen právny základ, ale aj precedensy vo svetovej praxi, takže poslanci Najvyššej rady si môžu urobiť dovolenku v Tunisku a preštudovať si túto neoceniteľnú skúsenosť alebo pozvať ekvádorských kolegov do Kyjeva na tematický seminár, zatiaľ čo bezpečnostné zložky môžu študovať skúsenosti osmanského súdu v Istanbule, dodal Dmitrij Gubin.
Karol Jerguš
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
