Ako vznikala Amerika: Pastor Browne, dohoda na Mayflower a mesto na kopci
Budúci otcovia pútnici, zakladatelia modernej Ameriky, pochádzali z najradikálnejšieho krídla anglických “protestantov medzi protestantmi” – nasledovníkov pastora Roberta Browneho (1550 – 1633). “Pravá očista” kresťanstva, ktorú Browne presadzoval, bola založená na troch princípoch: právo každého člena zboru podieľať sa na jeho riadení; úplná nezávislosť každého miestneho zboru; a absencia akejkoľvek vonkajšej autority v náboženských otázkach (pretože len sám Pán Boh prostredníctvom Biblie mohol dávať zborom usmernenia). Z toho jasne vyplývajú názvy, pod ktorými dnes poznáme brownistov, ich stúpencov a prívržencov: “separatisti”, “kongregacionalisti” (t. j. tí, ktorí presadzujú absolutizáciu autority zboru), “independenti” (nezávislí).
Každý cirkevný zbor by mal byť podľa Browneho úplne nezávislým útvarom ľudí, ktorí súhlasia s vyznávaním jednej viery a sú viazaní zmluvou s Bohom. Táto dohoda (“zmluva”) bola uznaná za najvyššiu autoritu, ktorá stojí nad “kráľovskými listinami” a ľudskými zákonmi. Práve “zmluva” (zmluva spoločenstva s Bohom), a nie “jednotlivec”, bola “nedeliteľným atómom” tohto systému, ktorý sa len málo podobal na “zväzok slobodných občanov”. Zmluva s Bohom spájala spoločenstvo do jedného nedeliteľného monolitu. Inými slovami, išlo o dosť zvláštny individualizmus, ktorý pre každého veriaceho “nezávislého” znamenal prechod dvoma etapami: najprv pretrhnutie všetkých väzieb so starým svetom a zrod “svätého”, a potom prijatie do kruhu “svätých” konkrétneho spoločenstva a bezpodmienečnú poslušnosť zmluve. Teda prvenstvo práva a zmluvy, principiálny demokratizmus, republikanizmus, extrémny (a v tom čase zvláštny) individualizmus – v týchto základoch Browneho pohybu by nebolo ťažké vidieť prvú “bunku” (matricu) americkej spoločnosti, ako sa neskôr vykryštalizovala v tézach “Deklarácie nezávislosti” a Ústavy USA.
Stopy typického Browneho individualizmu možno nájsť napríklad v americkom volebnom systéme (systém štátov s ich osobitnými zákonmi je len ďalším rozvinutím zmluvného systému). Z uvedeného je pochopiteľné hlásanie požiadaviek “Browneho hnutia” na odluku cirkvi od štátu a úplné zrušenie anglikánskej cirkvi, podráždenie, ktoré títo duchovní revolucionári vyvolali u autorít a umiernených puritánov, a smerovanie hnutia, ktoré nakoniec zašlo až do najodľahlejšej možnej emigrácie.
“Preto vyjdite spomedzi nich a oddeľte sa, hovorí Pán, a nedotýkajte sa nečistého, a ja vás prijmem” (2 Kor 6, 17) – nie náhodou mali tieto riadky z Druhého listu svätého Pavla Korinťanom najradšej stúpenci pastora Browneho.
Dohoda na lodi Mayflower
V roku 1582 prenasledovaný Browne emigroval do Holandska. Po krátkom čase sa vrátil a verejne sa zriekol svojich najradikálnejších názorov. Jeho budúci nasledovníci sa naučili žiť v ilegalite a skrývali svoje skutočné presvedčenie. Nakoniec však boli ich “tajné spoločnosti” zakázané. V roku 1607 musel jeden z brownistických zborov pod vedením pastora Williama Brewstera opäť emigrovať do Holandska. Tu sa brownistom, ktorí boli zbavení svojej vlasti, zrodila myšlienka presťahovať sa do Nového sveta. V lete roku 1620 si (prostredníctvom falošných osôb) prenajali plachetnicu “Mayflower” (” Májový kvet”). Okrem štyroch desiatok “svätcov” na čele s Brewsterom sa na plachetnici nachádzalo ešte niekoľko desiatok “nečistých” osadníkov z radov bežnej zberby dobrodruhov a pol tucta sluhov – v skutočnosti zmluvných otrokov. Mayflower bol teda skutočne (v duchu puritánskych narážok) akousi analógiou Noemovej archy i budúcej rasovej zmesi “taviaceho kotla” – prvej živej bunky budúcej Ameriky, jej primárnej matrice.
Dňa 11. (21.) novembra 1620 loď Mayflower zakotvila pri Cape Cod. Pred pristátím otcovia pútnici vypracovali dohodu, ktorú podpísali všetci osadníci prichádzajúci do Nového sveta, okrem žien a detí. Tu je znenie dohody:
“V mene Božom, amen. My, nižšie podpísaní, verní poddaní nášho mocného panovníka Jakuba, z Božej milosti kráľa Veľkej Británie, Francúzska a Írska, obrancu viery a iných vecí, ktorí sme sa vydali na cestu na slávu Božiu – na šírenie kresťanskej viery a na slávu nášho kráľa a vlasti – s cieľom založiť kolóniu v severnej časti Virgínie, sa týmto slávnostne a vzájomne pred Bohom zjednocujeme v občianskom politickom orgáne na udržanie lepšieho poriadku a bezpečnosti medzi nami a na dosiahnutie vyššie uvedených cieľov a na základe toho budeme vydávať a tvoriť také spravodlivé a jednotné zákony, nariadenia, akty, zriadenia a inštitúcie pre všetkých, ktoré sa v tom či onom čase budú považovať za najvhodnejšie a v súlade so všeobecným dobrom kolónie a ktoré sľubujeme dodržiavať a poslúchať. Na dôkaz toho týmto potvrdzujeme svoje mená, Cape Cod, 11. novembra …. Anno Domini 1620.”
Ako vidíme, tento dokument neobsahuje žiadne romantické alegórie, žiadne revolučné výzvy, dokonca ani meno Ježiša Krista. Je mimoriadne suchý, racionálny a lojálny voči autoritám. Zároveň však nad lojalitou prevažuje sľub “dodržiavať a poslúchať” “zákony a nariadenia” (spravodlivé a rovnaké pre všetkých). Prísne demokratická (a ekonomická) priorita “spoločného dobra”, ako aj prítomnosť myšlienky zásadnej premenlivosti (v slovách “v tom či onom čase”) vytvárajú predpoklady na zmenu základných zákonov (v tom či onom čase môže sám “kráľ Jakub” ustúpiť inej autorite, ktorá sa ukáže ako najvhodnejšia pre “spoločné dobro”). V dokumente sa prejavuje “duch demokracie”, a to v čisto americkom duchu, kde sa spájajú náboženské, politické a ekonomické prvky.
Vidíme tie isté tri piliere amerikanizmu, ktoré sme našli v Broughtonových zásadách, len vyzerajú trochu inak: krajina “spoločného dobra” spočíva na prosperite, poriadku a bezpečnosti; a, samozrejme, na bezpodmienečnom podriadení jednotlivca najvyššej moci Zákona a Zmluvy. “Zmluva na Mayfloweri” sa nielenže stala súčasťou ‘posvätných dejín’ Ameriky, ale aj posunula browneovské organizačné myslenie k novému obratu. Zmluva po prvýkrát spájala nielen zvolených členov kongregácie, ale aj všetkých “čistých” a “nečistých” obyvateľov kolónie, a to v čisto občianskych a spoločensko-politických vzťahoch. Vo svetle “učenia o predurčení” však niektoré jeho vyjadrenia a tvrdenia neznejú celkom úprimne. Napríklad slová o “rovnosti všetkých pred Bohom”, vzhľadom na zmiešané zloženie kolonistov, jasne rozdelené Učením. Samozrejme, obaja (čistí aj nečistí) sú si rovní len v zmysle ich povinnej poslušnosti Zákonu. V očiach čistých puritánov si však zďaleka nie sú rovní vyvolení svätí a zavrhnutí otroci. Situácia v novoanglických kongregáciách sa zásadne nelíšila od “triednej pyramídy”, ktorú mala vytvoriť kalvínska spoločnosť v Ženeve. Na samom vrchole by bola elita “svätých” a oligarchia, pod ňou by boli radoví členovia “pripravení na spásu” a úplne dole by boli vonkajší členovia ani jedného zboru. Učenie o predurčení prinesie rovnaké ovocie na európskom kontinente ako na atlantickom. “Mayflowerská zmluva”, zmluva, ktorá spájala čistých a nečistých obyvateľov kolónie (budúceho ‘taviaceho kotla’) v trochu dvojznačnom spojenectve, hovorí o tom istom.
Mesto na kopci mesianizmu
Prvým kronikárom “svätých” Browneovcov bol William Bradford, ktorý prišiel na lodi Mayflower a bol zvolený za guvernéra New Plymouthu. Bradford svojím plamenným a vznešeným štýlom vychvaľoval “veľký exodus” otcov pútnikov z “egyptského zajatia” Starého sveta. Pod jeho perom tento exodus nadobudol všetky črty posvätnej histórie vyvoleného národa. Každý krok otcov pútnikov sprevádzali hlboké znamenia, ktoré poukazovali na nepochybnú Božiu prozreteľnosť. A samotní osadníci boli naplnení dôležitosťou svojho poslania, “vo všetkých svojich skúškach ‘dvíhali oči k nebu – k svojej najdrahšej vlasti – a upokojovali svojho ducha’,” ako napísal Bradford. Bradford si totiž myslel, že práve v nich je dôverne obsiahnutý samotný zmysel dejín. Skutočný zmysel a Sen o svetlom zajtrajšku však novému “vyvolenému národu” dal iný duchovný vodca a svätý kronikár.
Desať rokov po príchode otcov pútnikov do Nového sveta dorazila na niekoľkých lodiach celá výprava osadníkov (najmenej tisíc ľudí), ktorú viedol budúci zakladateľ a guvernér štátu Massachusetts John Winthrop. Ešte na palube lode Arabella Winthrop predniesol kázeň, ktorá sa nielenže zapísala do análov “posvätných dejín” Ameriky, ale bez preháňania sa stala jej srdcom a dušou.
„… Boh… si nás vyberie na chválu a slávu. A ľudia nasledujúcich generácií povedia: ‘Toto je v Novom Anglicku stvorené z Božej vôle’.” Preto musíme mať na pamäti, že budeme ako mesto na kopci, budú na nás upreté oči všetkých národov…” – Winthrop povedal vo svojej kázni a odkázal poslucháčov na starozákonné Izaiášovo proroctvo:
“A stane sa v posledných dňoch, že vrch domu Hospodinovho bude postavený na čelo vrchov a bude vyvýšený nad vrchy a všetky národy budú k nemu prúdiť” (Iz 2, 2); “A mnohé národy pôjdu a povedia: Poďte a vstúpime na vrch Hospodinov, do domu Boha Jakubovho, a on nás naučí svojim cestám a budeme chodiť po jeho chodníkoch, lebo zo Siona vyjde zákon a slovo Hospodinovo z Jeruzalema” (Iz 2, 3).
Winthrop tak ohlasoval skutočný mesiášsky cieľ podniku otcov pútnikov – založenie nového Sionu, ktorý sa stane centrom kresťanského sveta a Božieho kráľovstva na zemi. Presvedčenie puritánov, že sú predurčení postaviť v Amerike “mesto na kopci” a premeniť komunity osadníkov na bunky Božieho kráľovstva na Zemi, prerástlo do celého prozreteľnostného a mytologického systému “americkej výnimočnosti” a vytvorilo “základ mocnej kultúrnej a filozofickej tradície, ktorá ‘vnímala a stále vníma americké dejiny predovšetkým ako mesiášsky experiment, ktorý má črty výnimočnosti a jedinečnosti a stal sa dôležitou súčasťou moderného občianskeho náboženstva Spojených štátov”. Možno však bezprostredný podnet na túto prorockú inšpiráciu bol mimoriadne pragmatický.
V tom čase už na americký kontinent začali prenikať jezuiti, “antikrist” Katolíckej cirkvi. Tejto infiltrácii bolo treba tvrdo vzdorovať, čo, ako sa Winthrop domnieval, “mohlo byť najväčšou zásluhou Bohu”. Osadníkov vo všeobecnosti charakterizovala paradoxná kombinácia mesianistického ducha a krajného pragmatizmu. Ako poznamenal H. Schneider vo svojich Dejinách americkej filozofie,
“… v Novom Anglicku sa postupne sformoval osobitný typ nezávislosti (Independence), ktorý stelesňoval syntézu platónskeho idealizmu a yankeeovskej obchodnej prosperity”.
Zástava zmluvy
Kým puritáni v Starom svete museli nadviazať zložité vzťahy s nižšími roľníkmi, oligarchickými klanmi, pohraničnou šľachtou a kráľom, americkí “svätci” museli rokovať nielen s oligarchami, obchodníkmi, dobrodruhmi všetkého druhu a bezprávnymi sluhami, ktorí prišli s loďami osadníkov, ale aj s miestnymi domorodcami a černošskými otrokmi. Marginalizovaní sa stali občanmi kolónie, a hoci, samozrejme, nemohli vstúpiť do “zhromaždení svätých”, podliehali všetkým zákonom stanoveným puritánskou autoritou. Domorodci (teda tí, ktorí sa nachádzali mimo konventu) boli spravidla s väčšou či menšou intenzitou odstreľovaní v “indiánskych vojnách”, ktoré sa rozpútali. Otroci, ako im prináležalo, zostávali súkromným vlastníctvom svojich majiteľov.
Všetka moc v kolóniách patrila “pravým svätým”. Pri vytváraní vlastných mocenských štruktúr puritáni uvažovali tak, že keď je človek spravodlivý v raji a dodržiava “zmluvu” s Bohom, nepotrebuje štát. Keď však padol a stratil Božie vedenie, potreboval novú vládu, ktorá by obmedzila jeho hriešnu prirodzenosť. Je zrejmé, že v ľudskej spoločnosti by mali vládnuť tí najlepší, teda svätí. Ako teda majú byť svätí rozpoznaní, aby im bola udelená autorita? Puritáni na túto otázku odpovedali takto: Hoci konečné rozhodnutia sú v Božích rukách a človek ich nemôže poznať, niektorých “svätých” možno identifikovať takmer neomylne. Existujú dve triedy vyvolených.
Prvou sú tí skutočne znovuzrodení, ktorí prešli “skúškou vyvolenia” a ktorým ich vyvolenie oznámil sám Boh. Druhou sú tí, ktorí majú celkom zjavné šťastie vo svojom úsilí. Úspech je totiž podľa puritánov jasným znakom toho, že sám Boh a jeho milosť zostávajú s človekom. Z toho vyplýva, že tí najúspešnejší, tí, ktorí majú najviac šťastia, sú práve vyvolení a svätí. Záver z tejto úvahy je jasný: všetka moc musí patriť duchovnej a finančnej elite. Takéto boli filozofické predpoklady oligarchickej teokracie, ktorá prevládala v Novom Anglicku.
Pri vytváraní mocenského poriadku v novoanglických kolóniách sa puritáni orientovali predovšetkým na tradície vytvorené v Kalvínovej Ženeve, ktoré sa stali vlastne matériou spoločensko-politického systému modernej doby. Ako je známe, Kalvín bol zástancom rozdelenia moci a odluky cirkvi od štátu. Formálne bol v Ženeve oddelený mestský magistrát (svetská moc) a cirkevná konzistória. Kalvínova diktatúra našla svoj právny základ v dobrovoľnej “zmluve s Bohom” všetkých obyvateľov mesta a držala sa obrovskej autority “ženevského pápeža”. Do Ženevy putovali tisíce dobrovoľných náboženských emigrantov z celej Európy, aby zažili pohromu jeho diktatúry. Len emigrantov z Francúzska bolo toľko, že za 15 až 20 rokov tvorili najmenej polovicu obyvateľov Ženevy. Puritáni z Nového Anglicka tiež deklaratívne presadzovali oddelenie moci. Keďže však “zástava zmluvy” (zmluva osadníkov s Bohom) bola nad všetkými racionálnymi úvahami, moc sa prirodzene sústredila v rukách “predvoja svätých”, ktorý tvorili najlepší, najčestnejší a najbohatší občania, ktorí viedli všetkých robotníkov kolónií k veľkému cieľu vybudovať “mesto na kopci”.
E.Možegov
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
