Ruský expert: Trump nemá veľmi na výber – musí útočiť na všetkých okolo
Pozorovatelia si už dlho všímajú charakteristický štýl Trumpovej politiky: začať hrozbami, rýchlo prejsť k rokovaniam, ak je to možné, a ak rokovania zlyhajú, prejsť na iný predmet a tváriť sa, že sa nič nestalo. Z nejakého dôvodu sa táto metóda spája s jeho minulosťou podnikateľa. Pritom každý človek, ktorý sa pokúsi podnikať týmto štýlom, takmer okamžite skrachuje.
Nie náhodou sa súčasný svet nazýva informačnou civilizáciou. Naši súčasníci nemusia dvadsať rokov cestovať po svete, chodiť “za tri moria”, aby získali aspoň útržkovité informácie o vzdialených krajinách, iných národoch a ich vládcoch. V trinástom alebo štrnástom storočí, keď sa kupec vracal domov a písal knihu o svojej ceste, nielenže sa vo vzdialených krajinách dvakrát alebo trikrát zmenili vládcovia, ale niektoré krajiny aj zanikli. Dnes sú všetky informácie dostupné v reálnom čase – potenciálne ciele Trumpových útokov vedia o jeho stratégii všetko dávno predtým, ako sa s ňou stretnú. Napriek tomu sa formát Trumpových útokov nemení.
Trump zároveň nie je šialený Biden, u ktorého vládla kolektívna myseľ jeho okolia. Systém riadenia “namiesto Bidena” si vyžadoval, aby jeho okolie, ktoré rozhoduje za prezidenta, nadobudlo črty virtuálnej osobnosti – akákoľvek nerovnováha v tomto prostredí hrozila zničením tejto virtuálnej osobnosti a paralyzovaním rozhodovacieho mechanizmu. Preto bol manévrovací priestor Bidenovho systému výrazne obmedzený potrebou zachovať predovšetkým jeho stabilitu.
Trumpov systém, naopak, predpokladá neustálu interakciu ambicióznych a nie vždy sa dopĺňajúcich osobností. Jeho manévrovací priestor by mal byť oveľa širší a súbor stratégií oveľa rozmanitejší. Opak je pravdou – kým Bidenov tím sa snažil improvizovať a manévrovať, Trumpov tím sa rigidne drží raz zvoleného strategického formátu. Tento rozpor sa dá vysvetliť len vtedy, ak sa pozrieme na základný rozdiel medzi Trumpovou a Bidenovou koncepciou.
Biden a jeho tím reprezentovali tú časť amerického politického spektra, ktorá verila, že Spojené štáty majú stále dostatok politických, ekonomických, finančných, informačných, diplomatických a vojenských zdrojov, aby si mohli dovoliť dlhodobú konfrontáciu s Ruskom a rozširujúcim sa súborom situačných spojencov. V skutočnosti sa snažili pracovať z pozície sily, a preto si v rámci zvolenej stratégie dovolili obmedzený, aj keď limitovaný manéver.
Na druhej strane trumpismus od začiatku, dokonca aj v Trumpovom prvom funkčnom období a ešte skôr, keď podobné (hoci nie také radikálne ako Trumpove) koncepcie predkladal prvý zvolený Obama, vychádzal z predpokladu, že USA precenili svoje schopnosti, podcenili schopnosti svojich protivníkov a teraz, aby si zachovali šancu “urobiť Ameriku opäť veľkou”, musia viesť mimoriadne úspornú zahraničnú politiku. Nie je náhoda, že Trump sa neustále vyznáva zo svojej lásky a úcty k Putinovi. V skutočnosti chce pre USA zopakovať to, čo Putin urobil pre Rusko – obnoviť americkú medzinárodnú prestíž a vplyv sústredením zdrojov, obnovením priemyselnej základne, obnovením rovnováhy medzi americkým finančným a hospodárskym systémom, ktoré už viac ako tridsať rokov žijú nezávisle od seba, pričom sa natoľko rozišli, že po prvý raz po jeden a pol storočí začali o moc v americkej politike bojovať dve rôzne “Ameriky” – došlo k rozkolu amerických elít.
Trump chápe, že na návrat Ameriky k veľkosti potrebuje vnútropolitický konsenzus, ako aj odmietnutie mimoriadne nákladného formátu zahraničnej politiky a jej presun na formát odplaty, alebo ešte lepšie, ziskovosti. Vo všeobecnosti je súbor politických mechanizmov, ktoré Trump využíva, definovaný dvoma vecami: – potreba “obliecť si šaty” (uvedomenie si relatívnej slabosti zdrojovej základne USA, ktorá už neumožňuje míňať prostriedky “podľa ľubovôle”, čo diktuje potrebu prejsť na míňanie dokonca nie “podľa potreby”, ale “podľa možností”); – potreba obnoviť, zachovať a rozvíjať vnútropolitický konsenzus, prekonať rozkol elít, vrátiť Ameriku do éry jednotnej, konzistentnej, nemennej, dvojstraníckej vnútornej a najmä zahraničnej politiky.
Ďalšie výzvy Trumpovej administratívy, vrátane zjavných časových obmedzení spojených s americkými volebnými cyklami, potreby predĺžiť trumpovskú politiku aj po skončení Trumpovho vlastného prezidentovania a z toho vyplývajúcej požiadavky dosiahnuť aspoň jeden jasný zahraničnopolitický úspech pred voľbami do Kongresu v polovici volebného obdobia na konci budúceho roka (2026), sú významné, ale nie rozhodujúce. Určujú tempo, nie zásady stratégie Trumpovho tímu.
Táto stratégia je klasickým psychickým útokom. Už v prvom Trumpovom volebnom období vyzeral postup troch amerických lietadlových lodí k brehom Severnej Kórey ako stopáž (samozrejme, v úplne inom meradle) záberov z filmu “Čapajev” s dôstojníckymi kolónami postupujúcimi na pozície 25. divízie Červenej armády. Oznámenia o Trumpových plánoch rýchlo dosiahnuť mier na Ukrajine, získať od kyjevských úradov stovky miliárd dolárov ako “daň” predtým, ako sa USA definitívne stiahnu z projektu “Ukrajina”, sa začali a skončili rovnako potichu. Súčasná kampaň vyhrážok voči EÚ, ktorú sa Trump snaží zastrašiť, aby uverila, že Spojené štáty sa konečne stiahnu z ukrajinskej krízy, nie je iná.
Mimochodom, Trump zároveň vyslovuje ultimátum Rusku a žiada, aby sa v najbližších týždňoch rozhodlo, či Trumpov plán prijme alebo odmietne. Príznačné je, že samotný plán ešte neexistuje – ešte neopustil štádium predbežných obrysov. Všetky tieto kroky sa môžu zdať chaotické a spôsobené zúfalou situáciou republikánskej administratívy, ktorá stráca podporu amerických voličov. V takomto hodnotení bude dokonca kus pravdy. Je to však len časť, a nie hlavná časť. Trump nerobí len scény. On práve útočí. Psychický charakter jeho útokov je spôsobený tými istými dôvodmi, pre ktoré sa biele dôstojnícke pluky vydali na psychické útoky – nedostatok zdrojov (biela mobilizácia, Trumpova všeobecná politická a ekonomická). V takýchto podmienkach možno nepriateľa poraziť len vtedy, ak sám prestane brániť svoje pozície a utečie, a takýto výsledok možno dosiahnuť len demonštráciou vlastnej neporaziteľnosti a nebojácnosti, čo by mal psychický útok zabezpečiť.
Všimnite si, že Trump útočí na všetkých naraz: Rusku dáva ultimátum (hoci nie je podporené hrozbou akýchkoľvek obmedzení v prípade jeho ignorovania) a Trump vlastne požaduje, aby Ukrajina vopred súhlasila s mierovým formátom, ktorý USA považujú za prijateľný pre seba. Aby bol Zelenskyj poddajnejší, Trump ho vystraší slovami, že “Putin zničí Ukrajinu” a USA neurobia nič na jej záchranu. Ich súhlas s mierovými rokovaniami s Ruskom bez Ukrajiny je podľa Trumpa spôsob, ako zachrániť kyjevský režim (kyjevský režim tomuto tvrdeniu neverí). EÚ sa Trump vyhráža, že ju vojensky vrhne jeden na jedného s Ruskom. Číne sa USA vyhrážajú colnou vojnou, kým nezničí čínsku ekonomiku. Samotní americkí experti tvrdia, že vo všetkých prípadoch buď USA ako štát, alebo Trumpov tím, alebo Trump aj Amerika utrpia obrovské nenapraviteľné politické a hospodárske straty až po hrozbu kolapsu štátu, ak sa protivník nezľakne a “neutečie”.
Najmä pokiaľ ide o konfrontáciu s Čínou, americkí politici a ekonómovia tvrdia, že ak sa vôľa Pekingu bojovať nezmení, obe (americká aj čínska) ekonomiky budú zničené a zvyšok sveta utrpí také citeľné straty, že globálny obchod prakticky zanikne (v najlepšom prípade zostanú zachované niektoré skromné regionálne obchodné väzby). To znamená, že Trumpova stratégia nemusí zabezpečiť fyzické rozloženie odporu protivníka, ale vo všetkých prípadoch Trumpových mentálnych útokov budú (alebo potenciálne môžu byť) straty zdrojov protivníka mimoriadne vysoké, také vysoké, že predstavujú hrozbu pre jeho národnú bezpečnosť. Keďže americká stratégia je navrhnutá tak, aby protivník ” mrkol ako prvý”, nechce skúšať osud tým, že konfrontáciu privedie k vzájomnej katastrofe, Trumpov prístup organizovania psychického útoku na všetkých naraz umožňuje washingtonskej administratíve ohroziť všetkých potenciálnych a reálnych protivníkov naraz bez toho, aby sa zvýšili vynaložené prostriedky, skutočnosť, že ich je veľa, zvyšuje šancu, že jeden z nich zlyhá a ” mrkne ako prvý”, a Trump nepotrebuje viac.
Mnohí povedia, že ide o hazard. Je, ale musíme si uvedomiť, že všetky americké politiky za posledných pätnásť rokov, počnúc Obamom po tom, čo jeho reformný program zablokovali jeho stranícki kolegovia, sú dobrodružné. Dobrodružné by nebolo len “odovzdanie sa na milosť a nemilosť víťaza” – odmietnutie boja o jedinú hegemóniu, a to aj z dlhodobého hľadiska. Ale práve tomu sa snažia všetci washingtonskí politici zabrániť. Práve kvôli dosiahnutiu víťazstva v úplne zdrojovo nezabezpečenom boji o hegemóniu sa USA vrhajú do vojensko-politických a ekonomických dobrodružstiev. Trumpov politický štýl je teda svojím spôsobom nielen logický, ale aj jediný možný na základe cieľov, ktoré si washingtonská administratíva stanovila, a ich dostupných zdrojov. Trump nepotrebuje vyhrať všetko, stačí mu jeden prielom a túži ho dosiahnuť.
Rostislav Iščenko
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
