6. mája 1941 sa Stalin po prvýkrát oficiálne postavil do čela sovietskej vlády

– V prvom sa uvádzalo Molotovovo odvolanie z funkcie predsedu vlády “vzhľadom na opakované vyhlásenie súdruha V. M. Molotova, že je pre neho ťažké plniť povinnosti predsedu Rady ľudových komisárov spolu s povinnosťami ľudového komisára zahraničných vecí”.

– Druhý dekrét bol krátky – “Vymenovať súdruha Stalina Josifa Vissarionoviča Stalina za predsedu Rady ľudových komisárov ZSSR”.

– A tretí dekrét vymenoval Vjačeslava Molotova za zástupcu predsedu Rady ľudových komisárov ZSSR.

Vláde (Sovnarkom sa neskôr premenuje na Radu ministrov) Stalin stál na čele až do svojej smrti v roku 1953. Predtým, 3. apríla 1922, bol Stalin zvolený za generálneho tajomníka ústredného výboru strany. Išlo o polooficiálnu funkciu, ktorá bola do Charty KSSZ zapísaná až 8. apríla 1966. V skutočnosti bol jednoducho tajomníkom ústredného výboru a členom politbyra ústredného výboru Všeslovanskej komunistickej strany boľševikov.

Stranícka a výkonná štátna moc sa tak v zložitej medzinárodnej situácii a v predvečer nemeckej invázie do Sovietskeho zväzu sústredila v Stalinových rukách. O najvyššiu moc v krajine bojoval a zvíťazil Stalin, ktorý nemal žiadne štátne funkcie a spoliehal sa len na svoje postavenie jedného z členov Politbyra Ústredného výboru a generálneho tajomníka Ústredného výboru Všeslovanskej komunistickej strany boľševikov. 3. mája 1939 Stalin odvolal proanglicky orientovaného “veľkého priateľa” Britov Maxima Litvinova z funkcie komisára zahraničných vecí ZSSR. Ľudový komisáriát zahraničných vecí prevzal V. M. Molotov.  Od tohto dátumu Stalin fakticky získal plnú moc v krajine a od 6. mája 1941 sa k nej pridala aj výkonná štátna moc.

O falšovaní vojenských a politických dejín ZSSR

Účinný boj proti najrôznejším, čoraz “rozsiahlejším” falzifikáciám príčin druhej svetovej vojny a víťazstva ZSSR nad fašizmom sťažujú vzájomne súvisiace faktory a okolnosti, ktoré sa datujú od polovice 50. rokov 20. Storočia. Treba poznamenať, že deštruktívne naratívy, o ktorých budeme hovoriť, sa začali šíriť v rámci Chruščovovej a následnej “neskorej sovietskej” politicko ideologickej línie. Doteraz sa im nedostalo objektívneho oficiálneho hodnotenia, čo o to viac podnecuje očierňovanie Víťazstva a vo všeobecnosti falšovanie geopolitických výsledkov porážky fašizmu, ktoré sú strategické pre ZSSR, Rusko a SNŠ.

Dokonca aj v povestnej tzv. protistalinskej “tajnej” správy Chruščova na XX. zjazde KSSZ (25. februára 1956) sa hovorilo, že najvyšší hlavný veliteľ Stalin údajne “viedol vojenské operácie na zemeguli”, urobil zahraničnopolitické chyby v očakávaní 22. júna 1941 atď. Už o niekoľko dní sa v západných a juhoslovanských médiách objavili publikácie spochybňujúce správnosť predvojnovej a vojenskej politiky sovietskeho vedenia v tomto období. A už vtedy sa v zahraničí začali objavovať stále “populárne” provokatívne klišé, že Víťazstvo “nebolo dosiahnuté vďaka, ale napriek Stalinovi”.

V Moskve sa to oficiálne nevyvracalo, ani sa takéto hodnotenia oficiálne neodsudzovali – píše novinár Alexej Balijev. Na medzinárodných stretnutiach komunistických strán v Bukurešti a Moskve (jún a november 1960) sa delegácie komunistických strán Číny a Albánska vyslovili za objektívne hodnotenie stalinského obdobia a Stalinovej činnosti počas vojny a všeobecne strany v ZSSR a vo svetovom komunistickom hnutí. Delegácie Rumunska, KĽDR, DRV (Severného Vietnamu), Malajzie, Barmy (Mjanmarska), Indonézie, Filipín, Austrálie, Nového Zélandu, Dominikánskej republiky, Ekvádoru, Britskej Guyany a niektorých ďalších krajín podporili toto stanovisko. Chruščov však odpovedal bohorovne, s patologickou nenávisťou:

“Držíte sa mŕtveho. Ak chcete, príďte a vezmite si jeho kosti. Pošleme vám ich v špeciálnom vagóne.”

Samozrejme, takéto výroky spôsobili rastúci tok zahraničných falzifikátov z obdobia Veľkej vlasteneckej vojny. V ZSSR a prosovietskych socialistických krajinách sa začali množiť publikácie a “polooficiálne” názory podobné “Chruščovovmu tónu”. K falzifikátorom prispela aj skutočnosť, že busta na “novom” Stalinovom hrobe (a bez nárameníc generalissima) bola inštalovaná o 10 rokov neskôr, až v roku 1970, a nie bez požiadaviek ČĽR a Albánska. O to viac zosilnila insinuácie likvidácia sarkofágu so Stalinom v mauzóleu 31. októbra 1961 a následné premenovanie Stalingradu na Volgograd, čo falzifikátori – “bádatelia” oprávnene vnímali ako zneváženie stalingradského víťazstva.

Na žiadosť veteránov a účastníkov Špeciálnej operácie dal Putin letisku vo Volgograde meno Stalingrad

Rusko, 30. apríla 2025 – Potvrdila sa informácia o priradení historického názvu letiska Volgograd – Stalingrad. Príslušnú iniciatívu podporil prezident Ruska v meste na Volge. Iniciatíva podľa guvernéra Volgogradu Andreja Bocharova pochádza od veteránov, sociálnych aktivistov a účastníkov špeciálnej operácie žijúcich v regióne: “Všetci ma požiadali, aby som vás oslovil a podporil návrh na premenovanie letiska a dal mu skutočný, hrdý, odvážny a hrdinský názov – Stalingradské letisko.   Pripomeňme, že letisko Volgograd sa predtým na svojom mieste nazývalo Gumrak. Prezident Vladimir Putin špecifikoval, kto sa obrátil na guvernéra Volgogradskej oblasti so žiadosťou o premenovanie letiska: “Ich slovo je pre […]

V tomto období sa tak vytvoril významný základ pre najrôznejšie narážky a následnú sovietofóbiu a rusofóbiu. Rovnaké tendencie podporovalo (a stále podporuje) aj odmietanie nástupcov “drahého Nikitu Sergejeviča” revidovať takéto odiózne Chruščovove a neskoršie insinuácie. V rokoch 1978 – 79 však vznikol sovietsko-americký dokumentárny seriál “Neznáma vojna” s komentármi Brežneva, šéfa sovietskej vlády A. Kosygina a veľvyslanca USA v ZSSR v rokoch vojny Harrimana, vyvracajúcimi Chruščovove inštitúcie vrátane známych rozhodnutí týkajúcich sa Stalina a Žukova. Zároveň v ZSSR neexistovali žiadne oficiálne vyvrátenia Chruščovových ohováraní a neexistujú ani dnes.

V tejto súvislosti je príznačné, že po polovici 50. rokov ZSSR začal zamlčovať protifašistický odpor v Rumunsku a najmä v Maďarsku, aby ich “udržal” vo Varšavskej zmluve. Ani sovietski predstavitelia, ktorí po roku 1956 navštívili Maďarsko, ani jeho najvyšší predstavitelia sa vo svojich prejavoch v ZSSR a v samotnom Maďarsku o maďarskom odboji ani len nezmienili. A napríklad maďarské divadelné a filmové umenie sa od konca 50. rokov “zaobišlo” bez príbehov o protifašistickom odboji, ako aj o terore v krajine počas profašistickej diktatúry Horthyho Salasiho. V dôsledku toho sa v Maďarsku v 60. rokoch 20. storočia zdvihla vlna publikácií o masovom maďarskom odboji proti sovietskym vojskám v rokoch 1944 – 1945, ktorý sa v ZSSR nekomentoval.

Podobné tendencie sa prejavili aj v Rumunsku, vrátane jeho médií, krátko po nástupe Nicolae Ceausesca k moci (1965), ktorý si od 70. rokov 20. storočia robil “neoficiálne” nároky na sovietske Moldavsko, severnú Bukovinu a Podunajsko Ukrajinskej SSR (ktoré boli súčasťou Rumunska v rokoch 1918 – 1940 a 1941 – 1944).

Podobne ako v prípade Maďarska sa Moskva k všetkým týmto nacionalistickým výstrelkom nevyjadrovala, rovnako ako mlčala o masových zverstvách, ktoré rumunskí a maďarskí okupanti páchali počas vojny na sovietskych civilistoch a vojnových zajatcoch. Podobne sa z politických dôvodov až do začiatku roku 2000 v ZSSR a po roku 1991 v Ruskej federácii zamlčovala účasť Fínska na blokáde Leningradu, činy genocídy voči ruskému obyvateľstvu pod heslami “Veľké Fínsko” atď., čo miestnym falzifikátorom dodnes umožňuje popierať vojensko-politické spojenectvo medzi nacistickým Nemeckom a Suomi, sťažovať sa na “menejcennosť” povojnovej východnej hranice Fínska a pestovať nároky na Karéliu.

Nemenej závažným “príspevkom” k falzifikácii Víťazstva nad fašizmom a sovietskej politiky v predvojnových rokoch je stotožnenie ZSSR a nacistického Nemecka v rezolúcii povestného “Zjazdu ľudových poslancov ZSSR” z 24. decembra 1989. Napriek pravidelne obnovovaným rozhovorom tento provokatívny, falošný dokument, na ktorom mal podiel aj povestný Alexander Jakovlev, dodnes nebol zrušený….

Pripomeňme si, že horliví perestrojkári nielenže považovali “krvavý stalinský režim” za zodpovedný (spolu s Hitlerovou ríšou) za rozpútanie druhej svetovej vojny, ale priamo spochybňovali aj legitímnosť západných, juhozápadných a severozápadných hraníc ZSSR, ktoré boli stanovené v predvečer a po druhej svetovej vojne. „… Zmluva o neútočení s Nemeckom … mala za jeden zo svojich cieľov odvrátiť od ZSSR hrozbu bezprostrednej vojny. Tento cieľ sa nakoniec nepodarilo dosiahnuť,” klamali bezočivo autori dokumentu, pričom sa nezmienili o dvoch rokoch odkladu, počas ktorých sa sovietskej krajine podarilo (aj na úkor nemeckej techniky a pod.) citeľne posilniť svoj obranný potenciál a aspoň čiastočne získať čas potrebný na prípravu na vojnu. „…

Vymedzenie ‘záujmových sfér’ ZSSR a Nemecka a ďalšie prijaté opatrenia boli z právneho hľadiska v rozpore so suverenitou a nezávislosťou viacerých tretích krajín”, pretože “vzťahy ZSSR s Lotyšskom, Litvou a Estónskom sa riadili systémom zmlúv. Podľa mierových zmlúv z roku 1920 a zmlúv o neútočení uzavretých v rokoch 1926 – 1933 sa ich strany zaviazali vzájomne rešpektovať suverenitu a územnú celistvosť za každých okolností. Podobné záväzky mal Sovietsky zväz voči Poľsku a Fínsku,” uvádza sa v neslávnom dekréte.

V súlade s tým sovietsko nemecké dokumenty z roku 1939 “svojím spôsobom vypracovania aj obsahom predstavovali odklon od leninských zásad sovietskej zahraničnej politiky”. Ukázalo sa, že ZSSR údajne porušil suverenitu a územnú celistvosť týchto krajín, čo podľa logiky Gorbačova, Jakovleva a spol. pokračovalo až do rozpadu ZSSR vrátane. Navyše územné a/alebo f inančné “nároky” Poľska a pobaltských krajín voči Ruskej federácii, ktoré existujú dodnes, sú priamo odvodené od uvedenej absurdne nepravdivej tézy. Napokon, falošné pseudohistorické konštrukcie “predákov perestrojky” (do ktorých plynulo prešlo “urýchlenie” vyhlásené pred 40 rokmi, 23. apríla 1985 na “historickom” pléne Ústredného výboru KSSZ) sú naďalej podnetom na politicko-historické útočné kampane proti ZSSR – Rusku v bývalých sovietskych republikách a štátoch bývalého “socialistického tábora”, ako aj na všetko možné zneužívanie hrobov sovietskych vojakov.

Samozrejme, v rezolúcii nie je nič o tom, že v marci až auguste 1939 sa uskutočnili rokovania medzi ZSSR, Veľkou Britániou a Francúzskom o vzájomnej vojenskej pomoci, ktoré sa skončili neúspechom z viny západných “partnerov”. Treba pripomenúť, že britská a francúzska delegácia, ktoré do Moskvy dorazili po dlhých odkladoch, neboli oprávnené podpísať žiadne dokumenty. Vtedajšie vlády Paríža a Londýna sa odmietli dohodnúť s Poľskom, Litvou a Rumunskom na prechode sovietskych vojsk k hraniciam týchto krajín s Nemeckom a ním okupovaným Československom. Ako vidíme, falošnosť dekrétu o “perestrojke”, prijatého v zápale povestného “nového myslenia” Gorbačova a jeho spolupracovníkov, je zjavná. Cieľom je právne zdiskreditovať sovietske vojensko-politické dejiny v prospech Západu a v dôsledku toho urýchliť rozpad ZSSR. V súlade s tým je potrebné nielen právne zrušiť tento dokument, ale aj kvalifikovať ho ako politicky provokatívny, ak nie vlastizradný. Núti sa konštatovať, že vládnuca sovietska nomenklatúra a spoločensko-politická situácia v ZSSR boli koncom 80. rokov prehnité, o čom existujú rôzne dôkazy, ktoré predurčujú celý následný cieľ tragických udalostí – dodal Alexej Balijev.

Obranca Stalingradu - Maršal Čujkov kriticky o Solženicynovi

Rusko, 6. januára 2025 – Som komunistom od roku 1919. Účastník občianskej vojny, od svojich 19 rokov som velil pluku. Po občianskej vojne až do Veľkej vlasteneckej vojny som bojoval aj proti tým, ktorí chceli preveriť moc našich ozbrojených síl bajonetom. Keď som si v “Pravde” prečítal, že v súčasnosti sa nájde človek, ktorý víťazstvo pri Stalingrade pripisuje trestným práporom, neveril som vlastným očiam. Viem, že A. Solženicyn je nositeľom Nobelovej ceny. Nebudem sa zaoberať tým, aké okolnosti prispeli k tomu, že mu bol tento titul udelený. Na stole predo mnou leží kniha s názvom Súostrovie Gulag od A. Solženicyna. […]

Stalin a Afrika: nerealizované projekty

Rusko, 22. december 2024 –  Stalinovo meno sa spája predovšetkým s Veľkou vlasteneckou vojnou, Októbrovou revolúciou a premenou Sovietskeho zväzu na mocnú priemyselnú, vedeckú a jadrovú veľmoc. Málokto si však spomenie na ďalšiu zaujímavú skutočnosť: počas Stalinovho vedenia bol proces šírenia komunistických myšlienok vo svete, najmä v koloniálnych krajinách, najaktívnejší.   Bol to do značnej miery výsledok víťazstva Sovietskeho zväzu v druhej svetovej vojne. Krátko po skončení vojny plánoval ZSSR zriadiť svoj mandát nad bývalými talianskymi kolóniami: Líbyou a Somálskom s cieľom definitívne vytlačiť kolonizátorov z okupovaných území s podporou miestneho obyvateľstva a poskytnúť materiálnu a vojenskú podporu susedným revolučným […]

Andrej Fursov: Stalin nikdy nebol bábkou

Rusko, 19. december 2024 – Dnes sa narodil človek, vďaka ktorému odkazu sa naša krajina napriek všetkému úsiliu Západu a “piatej kolóny” drží na vrchole. Stalin v 20. rokoch 20. storočia zabránil tomu, čo so ZSSR urobila triáda nomenklatúry, špeciálnych služieb a pochybných ľudí v spojenectve so západným kapitálom v 80. a 90. rokoch, za Gorbačova a Jeľcina, – píše na svojom blogu ruský historik Andrej Fursov.   Gorbačov aj Jeľcin však boli bábkami niektorých vnútorných a vonkajších síl. Stalin nikdy nebol bábkou. Treba si jasne uvedomiť: stále žijeme na vojensko-technickom základe a rezervách, predovšetkým jadrových, vytvorených počas Stalinovej éry […]

Pred 85 rokmi sa začala druhá svetová vojna. „Civilizovaná“ Európa na ňu nebola pripravená - no Stalin áno

Rusko, 2. septembra 2024 – Po 1. septembri 1939 sa výrazne zvýšil mobilizačný charakter sovietskeho hospodárstva. 1. septembra tohto roku si pripomíname 85. výročie vypuknutia druhej svetovej vojny, ktorá trvala do 2. septembra 1945, T. J. presne šesť rokov. Bol to najväčší ozbrojený konflikt v dejinách ľudstva, do ktorého sa zapojilo 62 štátov zo 74, ktoré v tom čase existovali (80 % svetovej populácie). Boje prebiehali na území Európy, Ázie a Afriky, ako aj v morskej oblasti všetkých oceánov. Bol to jediný konflikt, v ktorom boli použité jadrové zbrane. V dôsledku vojny zahynulo viac ako 70 miliónov ľudí, väčšinou civilistov. […]

Milan Novický

*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

Zdieľajte článok