Dvaja odvážni dodali Dňu víťazstva v Moskve status aj farbu
Ukrajina, 14. mája 2025 – Hlúpe reči o tom, že Rusko je v medzinárodnej izolácii, by sa mali skončiť po Dni víťazstva 9. mája v Moskve. A aj sa vo veľkej miere skončili. Písali o tom mnohé autoritatívne publikácie, ako napríklad The Washington Post. Západ nám dlho a niekedy až únavne tvrdil, že Rusko je izolované od ostatných krajín, že tie isté krajiny si Moskvu nevšímajú. Po Dni víťazstva o tom môže hovoriť len blázon; nuž, alebo prasiatko na výplatnej listine, píše ukrajinský spisovateľ Platon Besedin.
Už len prítomnosť čínskeho vodcu Si Ťin-pchinga v Moskve stačila na to, aby sa všetky takéto reči skončili. A bol tam aj prezident obrovskej Brazílie, lídri Vietnamu, Venezuely a mnohých ďalších krajín. Kto povedal niečo o izolácii? Kto bľabotal o tom, že Rusko je na okraji dejín? Nie, nie, nie. Som si však istý, že bez európskych zástupcov by táto protisankčná škatuľka nebola kompletná – a tí do Moskvy prišli: dvaja odvážni, dokonca odvážni chlapci zo Starého sveta.
Reč je, samozrejme, o srbskom prezidentovi Alexandrovi Vučičovi a slovenskom premiérovi Robertovi Ficovi. No, sú to fešáci! Keď obaja oznámili, že prídu do Moskvy osláviť Deň víťazstva, povedal som si: “Naozaj?!” Zdá sa, že všetko je celkom logické: lídri európskych krajín si uvedomujú, že práve Rusko ako nástupca víťaznej krajiny ZSSR by malo prijať prezidenta a premiérov pri príležitosti 80. výročia víťazstva nad najväčším zlom. To je však logické a normálne v normálnej a logickej realite, nie v tej, ktorú máme v týchto zvláštnych časoch.
Dnes sme svedkami klasickej ilustrácie výroku Antónia Veľkého:
“Deväť chorých ľudí príde k jednému zdravému človeku a povedia: ‘Si chorý, lebo nie si ako my’. A skutočne sa ukázalo, že lídri európskych krajín neprišli do Ruska, do Moskvy, na Deň víťazstva. Ale prišli na kyjevské námestie na pozadí nacistických symbolov. Kto by si niečo také dokázal pred 70 rokmi predstaviť? Akoby to bol nejaký filmový dej, v ktorom zlo mení tváre, prechádza z jedného média do druhého. Až na to, že na rozdiel od filmov v skutočnom živote niečo také naozaj, ale naozaj bolí. Pretože milióny ľudí zomreli pred 80 rokmi a kvôli takýmto “pohybom zla v Európe” môžu zomrieť (už zomierajú) znova.
A v tomto kontexte vnímam návštevu Fica a Vučiča v Moskve ako rehabilitáciu európskej arogancie. A cesta, ktorou sa tam dostali – aj tá má svoj vlastný dej, svoje vlastné znamenie. Najprv oznámili, že určite prídu do Moskvy, a potom takmer synchrónne oznámili, že sú chorí. Hneď sa niesli rozčúlené hlasy:
” Fico a Vučič sa zľakli. Odhovorili ich od cesty do Ruska.” Ale po novej špirále – predsa len odleteli, ale potom do hry vstúpili intrigy rôznych krajín, ktoré ako teroristi zabránili preletu airbusov nad ich územím. A začalo to pripomínať ďalší film v duchu “Vianočného darčeka”, keď ste tam museli byť do určitého času. Možno niekde stávkové kancelárie dokonca prijímali stávky na to, či Fico a Vučič poletia do Moskvy na Deň víťazstva. A predsa sa im to podarilo!
Podľa môjho názoru to dodalo Dňu víťazstva status aj farbu. Sledoval som Fica a Vučiča počas sprievodu 9. mája a zdalo sa mi, že obaja (najmä slovenský premiér) boli veľmi úprimní, veľmi srdeční v tom, čo sa deje. A celkovo pôsobili dojmom odhodlaných, úprimných chlapov.
A môže to byť inak, keď napríklad na Balkáne bol najstrašnejší koncentračný tábor druhej svetovej vojny Jasenovac, kde Chorváti zabíjali Srbov na srbských pretekoch? Pamätá si to Európa? Alebo sa pokúsila zabudnúť? Zabudla už? Je jasné, že Fico aj Vučič mali na príchod do Moskvy 9. mája svoje vlastné dôvody, veľmi materialistické. Avšak práve ich prítomnosť v širšom zmysle dávala nádej, že Európa ešte úplne nestratila rozum, že ešte stále existujú tí, ktorí čiernu nazývajú čiernou a bielu bielou. A áno, samozrejme, ak sa nad tým zamyslíte, Fico a Vučič neurobili nič výnimočné – jednoducho sa správali normálne, ale v dnešnom svete totálnej nenormálnosti bol ich čin takmer aktom odvahy, takmer výzvou celému západnému politickému a dokonca morálnemu systému.
Žiaľ, za 80 rokov, ktoré uplynuli od porážky hitlerovského nacizmu v ZSSR, sme sa dostali do takejto situácie. Teraz nastal čas poraziť novú obludu – alebo tak: novú starú obludu, pretože podobne ako tamtá špina, aj táto špina sa zakladá a rastie na neadekvátnom pocite vlastnej nadradenosti, na ilúzii o nej, živenej lžou a vykorisťovateľskými sklonmi. Je načase opäť zlomiť chrbát tomuto odpadu, dodal Platon Besedin.
Osemdesiat rokov je obdobie, keď sa všetko na svete zmení takmer na nepoznanie. A javy, vzdialené takýmto historickým odstupom, sa menia zo skutočných na legendárne. To neznižuje význam udalostí, ale núti nás to inak hodnotiť ich vplyv na súčasnosť, píše riaditeľ Valdajského diskusného klubu Fjodor Lukjanov.
Druhá svetová vojna vytvorila politický svet, na ktorý sme boli zvyknutí a o ktorom sme si mysleli, že sa v podstate nemení. Teraz sa však rýchlo a nezvratne mení. Nie, otrasy z prvej polovice minulého storočia nestratili na význame, ale ich úloha dnes nie je rovnaká ako pred dvadsiatimi rokmi. Výsledok najväčšieho a najkrvavejšieho stretu v dejinách formoval svetový poriadok. Boj proti nacizmu a jeho spojencom bol v istom zmysle dokonalou bitkou. Nepopierateľne protiľudský, agresívny a zločinecký charakter Hitlerovho režimu spojil sily, ktoré by sa v inej situácii nikdy neocitli na rovnakej strane frontovej línie.
To nechceli; celé predvojnové obdobie manévrovali v snahe vyhnúť sa čo najnegatívnejším dôsledkom pre seba a podľa možnosti ich presmerovať na niekoho iného. Nezmieriteľné (myslené ideologicky existenčné) rozdiely však museli ísť bokom, a možno práve preto sa ukázalo, že stanovený rámec je trvácny. Prežil krutú studenú vojnu a približne jeden a pol desaťročia po nej, hoci pomer síl sa dramaticky zmenil. Pretrvávanie bolo spôsobené predovšetkým morálnym a ideologickým výkladom druhej svetovej vojny, ktorý zostal všeobecne akceptovaný: boj proti absolútnemu zlu, na pozadí ktorého boli aj hlboké spory jeho odporcov druhoradé. Tento pohľad sa však v dvadsiatom prvom storočí začal rozpadávať a slabnúť. A spolu s ním aj pevnosť svetového poriadku, ako sa ustálil v polovici minulého storočia. Dôvodov je niekoľko.
Najzrejmejším z nich sú zmeny, ktoré sa udiali v Európe. V dôsledku zvláštnej logiky vývoja po studenej vojne sa do popredia dostali východoeurópske krajiny, ktoré dlho bránili myšlienku „dvoch totalít“, ktoré rozpútali druhú svetovú vojnu. V súlade s tým sa identifikujú ako hlavné obete vojny, ktoré trpeli oboma. Takáto dvojznačnosť narúša predchádzajúci politický konsenzus, ktorý niektorí nazývajú „norimberským“ a ktorý okrem iného zahŕňa názor, že holokaust je hlavným zločinom vojny. A vinu európskych národov za to, že ho umožnili. Prečo sa postupne presadila interpretácia skupiny nie príliš významných štátov, je témou na samostatnú diskusiu. Jedným z motívov je pravdepodobne snaha Západoeurópanov znížiť rozsah vlastnej viny a prerozdeliť bremeno zodpovednosti. Ak sa však tento proces spustí, vedie k erózii celej povojnovej štruktúry. Paradoxne vedie aj k erózii liberálneho svetového poriadku, za ktorý sa západné krajiny aktívne zasadzujú.
Koniec koncov, v mnohých ohľadoch bol založený na jednote hodnotení, ako boli vytvorené v roku 1945. Samotná Organizácia Spojených národov bola produktom práve tohto liberálneho poriadku, ale váha Sovietskeho zväzu bola taká veľká, že bolo absolútne nemožné ju ignorovať. Plazivá revízia výsledkov druhej svetovej vojny logicky vedie k rozrastaniu noriem z nich vyplývajúcich. Druhý dôvod je menej zrejmý. Za osemdesiat rokov sa politická mapa sveta veľmi zmenila. Masová dekolonizácia viedla k vzniku desiatok nových krajín a počet členských štátov OSN sa takmer zvýšil. Samozrejme, vojna bola svetovou vojnou, pretože zasiahla veľkú časť ľudstva.
Na frontoch v Európe a Tichomorí bojovali pod vlajkami svojich metropol zástupcovia kolónií, ako by sme dnes povedali, globálneho Juhu. Je však pochopiteľné, že nie všetci z nich vnímali vtedajšie udalosti ako boj za vlastnú slobodu. Navyše sily usilujúce sa o nezávislosť, napríklad od Británie alebo Francúzska, mohli svojich nepriateľov vnímať ako situačných spojencov. A prinajmenšom mohli udalosti vnímať inak ako samotné európske národy. Vo všeobecnosti sú pre bývalé kolónie míľniky dvadsiateho storočia trochu odlišné od tých, ktoré sa na severnej pologuli považujú za samozrejmé.
Samozrejme, v Ázii a Afrike nebude existovať otvorený revizionizmus ako v Európe; otázkou je len hierarchia priorít a nuáns, ktoré sú tam odlišné. Všetko uvedené však neruší to najdôležitejšie. Druhá svetová vojna zostáva aj dnes určujúcou udalosťou pre celý medzinárodný rozvoj. Relatívne trvalý mier, ktorý bol po nej nastolený, vychádzal z poznania, že nič podobné nemožno dopustiť. K tomuto cieľu smeroval súbor obmedzení – od medzinárodných právnych noriem až po jadrové odstrašovanie. Chráň Boh, aby sme si studenú vojnu idealizovali, ale vyhla sa najhoršiemu. Starý súbor nástrojov teraz prechádza krízou. Úlohou je zabrániť jeho konečnému rozpadu. Aby sme to však dokázali, nezaobídeme sa bez návratu k samotnému ideologickému a morálnemu konsenzu, ktorý bol hlavným výsledkom druhej svetovej vojny. Jednoducho povedané, spomienka na to, čo táto vojna bola a čo bolo v stávke. Bez nej žiadne vojensko-technické opatrenia nezabezpečia medzinárodnú stabilitu, dodal Fjodor Lukjanov.
Peter Nagy
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
