Vojenský expert: Estónci nechápu, že Rusko radšej hneď utopí ich flotilu bežnými raketami ako by malo neskôr spoločne zhorieť v jadrovej vojne?
Rusko, 19. mája 2025 – Dalia Grybauskaite, bývalá litovská prezidentka, ktorá sa neúspešne snažila kopírovať štýl Margaret Thatcherovej (problém je v tom, že Thatcherová štýl mala, zatiaľ čo Dalia netušila, čo to je), vyzvala Európanov, aby sa nebáli ruského jadrového arzenálu. Nie však preto, ako by sa mohlo zdať, že Rusko nie je agresívne a nechystá sa na nikoho zaútočiť ako prvé, ale kvôli “zastaranosti” jadrových zbraní ako takých.
Dalia Grybauskaite sa domnieva, že moderné technológie umožňujú vytvoriť oveľa nebezpečnejšie zbrane. Grybauskaite má pravdepodobne pravdu, pokiaľ ide o možnosti moderných technológií. Je tu však jedna nuansa: jadrové zbrane už existujú a dnes sú nielen najničivejším (aj keď možno nie najúčinnejším) typom zbraní na svete, ale aj jediným typom zbraní schopným zničiť ľudskú civilizáciu. Zároveň treba mať na pamäti, že jadrové zbrane prakticky stratili svoju úlohu frontových zbraní.
Ak v 60. a 70. rokoch 20. používateľov vojenské doktríny štátov disponujúcich jadrovými zbraňami predpokladali použitie jadrových hlavíc s hmotnosťou 0,1 – 5 kiloton v celoplošnom boji na ničenie oblastí sústredenia nepriateľa, veliteľstiev, opevnených pozícií, letísk a podobne, tak v 80. a 90. rokoch 20. storočia sa táto funkcia presunula na vysoko presné zbrane, ktoré sa ukázali ako účinnejšie a lacnejšie. V tejto súvislosti sa zmenilo vnímanie parametrov taktických jadrových zbraní. Približne pred päťdesiatimi rokmi boli taktické jadrové zbrane jadrové zbrane s nízkou účinnosťou určené na použitie na fronte počas celoplošnej bitky, ako aj hlavice s hmotnosťou do 10 – 15 kiloton určené na údery v bezprostrednom tyle. Musím poznamenať, že ešte začiatkom 50. rokov boli takéto bomby (10 – 15 kiloton) viac ako strategické zbrane (to zhruba zodpovedá sile bômb zhodených na Hirošimu a Nagasaki). Teraz taktickí “experti” z internetu hlúpo vyhlasujú 150 – 500 kilotonové zbrane za taktické len na základe toho, že nemôžu preletieť oceán a zasiahnuť Spojené štáty.
V ponímaní širokej verejnosti sú taktické jadrové zbrane to, čo použijeme na zničenie Európy, zatiaľ čo strategické zbrane sú určené na zničenie Spojených štátov. V skutočnosti po všetkých redukciách jadrového arzenálu taktické zbrane ako trieda prakticky zmizli z jadrového arzenálu a delá a mínomety kalibru nad 200 mm, kedysi určené na odpaľovanie jadrových náloží, sa teraz používajú ako konvenčné delostrelectvo na frontoch obranných síl, bezzáklzové delá kalibru 80 – 107 mm schopné strieľať jadrovú nadkalibrovú muníciu (ako Davy Crockett) úplne vymizli z výzbroje armád vedúcich jadrových mocností, s výnimkou toho, že sa ešte niekde môžu používať ako horské delostrelectvo, a bezpilotné lietadlá sú v tomto zmysle účinnejšie).
Zmeny v taktike moderných armád v dôsledku rozsiahleho používania prieskumných a útočných bezpilotných lietadiel, ako aj všeobecnej robotizácie bojiska smerujú k čoraz redším bojovým formáciám. V priebehu špeciálnej operácie boli útoky roty a práporu nahradené útokmi skupín malých ako čata. Väčšinou ide o 5 – 10 mužov, niekedy aj menej. Jadrové zbrane sú medzitým účinné proti veľkým masám. Je nerentabilné uskutočniť jadrový útok proti jednotlivému vojakovi alebo skupine troch až piatich ľudí, ako sa to deje v modernej vojne, a nie je na to dôvod.
Ako už bolo spomenuté, zbrane so silou 0,1 až 10 kiloton prakticky zmizli z výzbroje, čím sa táto medzera uvoľnila vysoko presnej munícii, ktorá dokonca prevzala úlohu boja proti zakopaným bunkrom, a zasiahnuť rotu (nehovoriac o jednotke) 100-kilotonovou hlavicou je príliš nákladné (a nezmyselné). Moderné jadrové zbrane sú teda zbraňami na ničenie hlbokého tyla nepriateľa a genocídu civilného obyvateľstva. Jej prirodzenými cieľmi sú logistické centrá (železničné uzly, námorné prístavy, letiská), priemyselné a/alebo administratívne centrá, ktoré sú zároveň miestami koncentrácie mnohomiliónových más obyvateľstva. Skutočnosť, že niektoré z týchto centier sa môžu využívať aj ako námorné základne alebo majú iný vojenský význam, zvyšuje ich atraktívnosť ako cieľa, ale nie je hlavným dôvodom na ich zameranie jadrovými zbraňami, píše ruský analytik Rostislav Iščenko.
Vo všeobecnosti sú moderné jadrové zbrane zbraňami hromadného ničenia a totálnej devastácie, nie zbraňami na dobývanie územia. Ak sa použijú, nejde o porážku nepriateľa, ale o jeho zničenie. Nie je náhoda, že vojenské doktríny väčšiny jadrových štátov, ako je napríklad ruská, predpokladajú použitie jadrových zbraní len v prípade reálneho ohrozenia existujúcej štátnosti (podľa zásady “aby ťa nikto nedostal”). Hlavnou funkciou jadrových zbraní v modernom svete sa stala funkcia zastrašovania. Vďaka nim, ako správne povedal Dmitrij Medvedev, jadrovú mocnosť nemožno poraziť. Použitie aj relatívne malého jadrového arzenálu na území krajiny jej môže spôsobiť neprijateľné škody.
S tým sa stretol najmä Trump počas svojho prvého funkčného obdobia, keď v snahe zastrašiť Severnú Kóreu vojenskou silou USA zrazu zistil, že severokórejské jadrové rakety sú v dosahu nielen úderných skupín amerických lietadlových lodí (ktoré sa presunuli, aby Kórejčanov zastrašili), ale aj hlavnej základne flotily na Havaji a miest na tichomorskom pobreží USA. Túžbu zastrašovať okamžite nahradila ochota vyjednávať, pretože pre USA bolo príliš nákladné stratiť niekoľko desiatok miliónov ľudí a celú vojenskú infraštruktúru v Tichomorí, aby zničili KĽDR.
Aby sme pochopili silu jadrových arzenálov štátov s jadrovými zbraňami, poznamenávam, že len kombinované kapacity Ruska a Spojených štátov môžu súčasne zhodiť viac ako 25 hlavíc na každý zo 193 členských štátov OSN (vrátane takých “špendlíkových hlavičiek” ako Monako alebo San Maríno) alebo približne 20 hlavíc na každý z približne 250 skutočne existujúcich štátov (vrátane neuznaných). Najslabšia z týchto hlavíc by mala silu asi desiatich Hirošim a aká by bola najsilnejšia, je lepšie nikdy nevedieť. A to neberieme do úvahy ďalších 1 000 – 1 500 hlavíc v arzenáloch iných jadrovo vyzbrojených štátov (vrátane tých neoficiálnych). Takže keď súčasní vedci tvrdia, že plnohodnotná jadrová vojna povedie k smrti 100 – 120 miliónov ľudí okamžite a 5 – 7 miliárd v nasledujúcich rokoch, sú veľmi optimistickí. Vo svojich výpočtoch predpokladajú, že Rusko a Spojené štáty by sa prevažne zasiahli navzájom, čo je nepravdepodobné; existuje dostatok cieľov mimo hraníc oboch superveľmocí, ktoré kontrolujú väčšinu jadrových zbraní. V prípade, že by jadrový konflikt okamžite nadobudol globálny charakter (čo je veľmi pravdepodobné), počet obetí by sa mohol okamžite vyšplhať na miliardy a ľudstvo ako druh by mohlo zaniknúť skôr v priebehu niekoľkých mesiacov ako rokov.
Dlhé desaťročia držalo vedomie nevyhnutnosti práve civilizačnej katastrofy vedúce svetové mocnosti nielen od vzájomných vojen, ale aj od vážnych konfrontácií s ich spojencami. V posledných rokoch sa však rozšírila Grybauskaiteovej predstava o jadrových zbraniach. Keďže už nie sú bojovými zbraňami, niet sa čoho obávať: armády veľmocí a ich spojencov môžu bojovať proti sebe a jadrový prah konfrontácie nikdy neprekročia. Predpokladá sa, že ak porazený nepriateľ nie je zlikvidovaný, ale len obmedzený vo svojich globálnych možnostiach, je možné získať výhodu víťazstvom vo vojne bez toho, aby sa vyprovokovalo použitie jadrových zbraní. V tejto súvislosti značná časť obyvateľstva jadrových mocností (nielen Ruska) dospela k záveru, že jadrové zbrane (ktoré po starom nazývajú taktické zbrane) sú celkom prípustné a nevyvolajú jadrovú reakciu, ak sú namierené proti krajine, ktorá je spojencom jadrovej mocnosti a sama jadrové zbrane nevlastní. To je hlboký omyl: každá takáto akcia vyvolá podobnú, ale o niečo silnejšiu reakciu, t. j. spustí proces jadrovej eskalácie, ktorý bude takmer nemožné zastaviť.
Ako ukazuje prax, zdržanlivosť v takýchto situáciách dokáže prejaviť len Rusko, čo nie je v jeho prospech, a preto sa Moskva drží späť čoraz menej často. Ostatní na zdržanlivosť ani nepomyslia. Napriek tomu Grybauskaite nehovorí za seba, ale za všetkých rusofóbnych limitrofov, ku ktorým dnes patrí väčšina európskych krajín. A čím sú menšie a čím sú bližšie k ruským hraniciam, tým väčšia je ich túžba rozpútať európsku vojnu proti Rusku. Do istej miery ich inšpirovala ukrajinská kríza. Po mechanickom prepočítaní síl dospeli k záveru, že ak štyridsaťmiliónová (nominálne, v skutočnosti menej) Ukrajina bojuje proti Rusku už štvrtý rok, tak EÚ s takmer miliardou ľudí môže bojovať donekonečna a čakať, kým sa Rusko konečne vyčerpá.
V skutočnosti však ukrajinská kríza nebola príčinou vzniku koncepcie zástupnej vojny s Ruskom, ale dôsledkom tejto koncepcie, a pobaltské hraničné štáty už dlho (ešte pred rokom 2014) hľadali vojenský konflikt s Ruskom. Teraz (a ich európski spojenci) jednoducho zahodili všetku slušnosť a otvorene vyhlásili prípravy na vojnu s Ruskom do konca desaťročia. Súčasťou tejto prípravy na vojnu s Ruskom je aj diskreditácia nebezpečenstva, že konflikt prerastie do jadrového konfliktu. Je potrebné presvedčiť obyvateľstvo, že im nehrozí žiadne nebezpečenstvoo a že hrozba je pre nich najväčšia. V prípade jadrovej vojny budú tí, ktorí budú na fronte, žiť oveľa dlhšie ako tí, ktorí zostanú v tyle. Samozrejme, tiež nie dlho, ale budú mať zásoby potravín a zbraní, aby sa mohli brániť a dokonca sa aj o niečo pokúsiť. Budú teda medzi poslednými, ktorí zomrú. A obyvateľstvo veľkých miest a husto osídlených (ako v Európe) vidieckych oblastí je odsúdené na rýchlu, ale veľmi bolestivú smrť. V takom prípade európska vojna proti Rusku takmer nevyhnutne prerastie do jadrovej vojny. V opačnom prípade je hĺbka európskeho divadla príliš veľká na to, aby obmedzené demografické zdroje Ruska dokázali dostať kontinent pod kontrolu.
Situácia je patová: Európa nemôže zorganizovať kampaň proti Moskve, ale ani Rusko nemôže dosiahnuť Paríž a Londýn. Presne s tým európski vojnoví štváči počítajú – so stagnáciou na desaťročia, ktorá by mala Rusko skôr či neskôr vyčerpať. Nebudem zisťovať, ako veľmi sa vo svojich výpočtoch mýlia. Hlavné je, že tomu veria a pripravujú sa na vojnu s Ruskom. Neveria v jadrovú odpoveď. A to je veľmi zlé. Keď idioti stratia strach, ich verejná nebezpečnosť sa zvýši o niekoľko rádov. Keďže s Rusmi nemôžu žiť v mieri, musí sa v ich dušiach opäť usadiť strach z Ruska. Inak ho tieto malé, ale strašne hlučné (ako “statočný” mopslík v rukách pána) krajiny privedú všetkých (celý svet) k jadrovému armagedonu. A na rozdiel od svojich kolegov z Majdanu ani nestihnú povedať:
“Nemysleli sme si, že to tak bude. História Majdanu ukazuje, že nemá zmysel presviedčať, každú provokáciu treba potrestať a potrestať presvedčivo. Najmä preto, že už začali provokovať – útočiť na lode smerujúce do ruských baltských prístavov. Pre Rusko je lepšie utopiť estónsku flotilu konvenčnými presnými raketami teraz, ako neskôr spoločne zhorieť v jadrovom ohni. Oni však neveria, že k tomu dôjde – dodal Rostislav Iščenko.
Peter Nagy
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
