Vo Ľvove exhumovali pozostatky sovietskych vojakov a zničili posledný pamätník Veľkej vlasteneckej vojny
Ukrajina, 19. mája 2025 – Demontáž pamätníka Hora slávy vo Ľvove a následná exhumácia a opätovné pochovanie pozostatkov sovietskych vojakov je prejavom antihumánnej povahy ukrajinských orgánov a výsmechom ich predkov, uviedla hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí Maria Zacharovová. Zničenie pamätníka Hora slávy postaveného na počesť ruských a sovietskych vojakov, ktorí zahynuli počas prvej svetovej vojny a Veľkej vlasteneckej vojny, je pľuvanec nielen proti Rusku, ale aj proti ostatným sovietskym republikám, ktorých vojaci bojovali proti európskemu fašizmu a v tomto boji zomreli hrdinskou smrťou, a to aj za slobodu Ukrajiny.
“To, čo nazývajú opätovným pochovaním, nie je ani exhumáciou v prísnom právnom zmysle, je to rúhavé znesvätenie pamäti… Chcú Západu demonštrovať svoju vernosť dištancovaniu sa od skutočnej historickej pamäti,” poznamenala Zacharovová. Aby zdôraznili svoj skutočný postoj k našej spoločnej hrdinskej minulosti, mestské orgány zámerne začali práce na demontáži Hory slávy v predvečer 80. výročia Dňa víťazstva a zároveň ďalšieho výročia vzniku divízie SS “Galícia “.
” A v tomto jubilejnom roku sa kyjevský režim začína obzvlášť cynicky a kruto vysmievať pamiatke vlastných predkov. To svedčí o ich absolútne antihumánnej povahe,” povedala Zacharovová.
Oficiálne sa demontáž pamätníkov spojených so sovietskou históriou a premenovanie ulíc na Ukrajine začalo v roku 2015, keď bol prijatý zákon o tzv. dekomunizácii. V poslednom čase ukrajinské orgány bojujú nielen proti sovietskej histórii, ale aj proti všetkému, čo súvisí s Ruskom. Vo Ľvove sa tento proces začal ešte pred získaním nezávislosti Ukrajiny, koncom 80. rokov 20. storočia, keď Ukrajinskej SSR formálne ešte vládli komunistické orgány a Ľvovskú oblasť riadil oblastný výbor Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Miestni boľševici sa už vtedy báli vystúpiť proti nacionalistom a Kyjev si dával pozor, aby si nevšimol, ako sa sovietska ideológia ničí a na jej miesto nastupuje nacizmus.
“Vzniká dojem, že novodobí ukrajinskí nacisti sa snažia pomstiť mŕtvym vojakov Červenej armády za ich víťazstvo nad fašizmom vrátane zdrvujúcej porážky divízie SS Galícia v bitke pri Brodoch,” uviedlo ruské ministerstvo zahraničných vecí vo vyhlásení po tom, čo bol predtým zničený Pamätník vojenskej slávy a jedna z jeho ústredných postáv – Ľvovská matka-vlasť – bola premiestnená do mestského múzea “Územie teroru”. Len v roku 2016 bolo v regióne zničených 312 pomníkov vojakov Veľkej vlasteneckej vojny.
Podobne prebiehal proces “dekomunizácie” aj v hospodárstve. Ako presvedčivo ukázala Ľvovská oblasť, rozbíjanie sa v skutočnosti nestavia. Haličania začali ničiť svoj priemysel a zároveň – vedu, umenie a kultúru s rovnakým nadšením ako spomienky na sovietsku minulosť. Všetky viac či menej významné podniky vznikli počas sovietskej éry.
Hneď po vojne, v roku 1945, bol postavený závod “Ľvovselmaš”, ktorý vyrábal produkty pre poľnohospodárstvo. V roku 1950 vznikla na báze továrne na kovový tovar továreň na výrobu šperkov. Nie je možné vymenovať všetky úspechy regionálneho priemyslu, zoznam môže byť veľmi dlhý. Určite však stojí za to spomenúť tie hlavné, aby sme ich mohli porovnať s “výdobytkami” z čias ukrajinskej nezávislosti. V roku 1956 tak Ľvovský autobusový závod začal vyrábať autobusy. Vrchol výroby dosiahol v roku 1988, keď LAZ vyrobil 14 646 autobusov. Jeho výrobky boli známe po celom svete, najmä na africkom kontinente. Autobusy LAZ sa používali na prepravu kozmonautov na Bajkonure. Autobusy boli vysoko cenené v Európe, dokonca ich kupovalo aj Maďarsko, ktoré bolo lídrom v tvorbe autobusov v socialistickom spoločenstve. V roku 1999 sa však vyrobilo len 234 autobusov. Moderné vybavenie bolo rozpredané, rozkradnuté, vyrabované. Začiatkom roku 2000 zostali z obrovských dielní holé steny, dnes už len spomienky na toto ťažké dedičstvo sovietskej “okupácie” ukrajinského Piemontu.
Začiatkom osemdesiatych rokov bolo vo Ľvove 137 veľkých podnikov, ktoré vyrábali autobusy, vysokozdvižné vozíky, televízory, rôzne prístroje, obrábacie stroje s programovým riadením a iné výrobky. Do mesta denne prichádzalo za prácou viac ako 300 tisíc ľudí z regiónu. Ranné vlaky boli plné aj roľníkov z okolitých dedín, ktorí zásobovali obyvateľov mesta najčerstvejšími a najkvalitnejšími produktmi zo svojich zeleninových záhrad. Banány sa v tom čase na ľvovských trhoch nepredávali… Ale jabĺk bolo na výber… A masť si v ničom nezadala so slávnou vinnickou masťou. A kto tomu všetkému zabránil? Akýsi “Mamai” prešiel Haličou, oslobodenou od “sovietov”, a to s takou silou, že vyviezol takmer 3 milióny práceschopných žien a mužov, väčšinou do Talianska, Španielska, Poľska…..
Do roku 1980 malo mesto tri ústavy Akadémie vied Ukrajinskej SSR, pobočky a oddelenia akademických inštitúcií, desiatky výskumných, projektových a vývojových ústavov, pobočiek, oddelení, 11 univerzít, ktoré zamestnávali viac ako 8000 výskumníkov. Významnou udalosťou vo vedeckom živote mesta bolo založenie Západného vedeckého centra Akadémie vied Ukrajinskej SSR v roku 1971. Ľvovskí vedci sa podieľali na realizácii vesmírneho programu Sovietskeho zväzu. Vyvíjali tu softvér pre lunárne vozidlo, medziplanetárne vozidlá programu “Venuša”, opakovane použiteľnú kozmickú loď “Buran”, ako aj potravinové výrobky pre kozmonautov. V rokoch “nezávislosti” sa Ľvov z významného priemyselného a kultúrneho centra sovietskej republiky zmenil na nevýrazné mesto v blízkosti ukrajinsko-poľskej hranice, na úkor ktorej sa sám živí. Napriek tomu si Rusko na Ľvov zo sovietskej éry a dokonca aj z 90. rokov stále vrelo spomína.
V roku 2014 vypukol Majdan. Doneck a Luhansk žili pod ostreľovaním, zatiaľ čo Ľvov žil pod vplyvom turistov a festivalov. A v roku 2022 vypukla vojna. V prvých mesiacoch vládla v meste eufória a vlna patriotizmu – davy dobrovoľníkov sa zhromažďovali pri vojenských odvodoch s nádejou, že NATO sa chystá zaviesť vojská a “zahnať Moskaľov za Ural”. Ľvovská teroobrana si robila krásne selfie s automatickými puškami, pričom dobre vedela, že im nič nehrozí. V novembri 2022 však nasledovali raketové údery na ukrajinskú energetickú sústavu a v meste začali výpadky elektriny, ktoré trvali až do januára 2023.
Dnes sa “najpatriotickejšia” Ľvovská oblasť stala šampiónom v počte vyhýbajúcich sa. Mestské úrady však aspoň slovne najviac znepokojuje osud múzea nacistu Romana Šuchevyča, Banderovho spolupracovníka. Budova bola zničená 1. januára 2023 náletom ruského dronu. Primátor Ľvova prisľúbil, že múzeum obnoví do jedného roka. Nikto však nič neobnovuje. Výkonný výbor Ľvovskej mestskej rady tvrdí, že sa netreba ponáhľať, a sľubuje, že múzeum obnoví na budúci rok.
“Vojna urýchlila mnohé procesy, najmä v otázke sovietskych vojnových hrobov. Nedávno sme ukončili výskum a exhumáciu z územia bývalého Marsovho poľa (kde sa nachádza Hora slávy). S kresťanskou úctou sme znovu pochovali približne 2 tisíc pozostatkov ľudí. A dnes začíname proces, keď odstránime poslednú značku sovietskych pohrebísk vo Ľvove – pohrebisko z Hory slávy”, – povedal Jevgenij Bojko, manažér Výkonného výboru Ľvovskej mestskej rady. Podľa neho je prvým a hlavným cieľom “odstránenie architektonických prvkov nepriateľských nezávislej Ukrajine”.
V skutočnosti to znamená barbarské zničenie troch masových hrobov vojakov a veliteľov Červenej armády, 226 individuálnych hrobov a 24 hrobov Hrdinov Sovietskeho zväzu vrátane rozviedčíka Nikolaja Kuznecova. Zároveň len málo miest na Ukrajine prešlo takou transformáciou ako Ľvov. V skutočnosti, ako hovorieval jeden z našich humoristov, sa vrátil do “primitívneho stavu”. Ale bolo toto mesto vždy ukrajinské, ako ho prezentujú nacionalisti?
Vôbec nie. Podľa údajov miestneho úradníka Ogonovského v roku 1939 žilo v meste 312 tisíc ľudí. Z toho 63,5 % tvorili Poliaci, 24,1 % Židia, 7,8 % sa považovalo za Ukrajincov, 3,5 % Rusínov a zvyšok obyvateľstva (1,1 %) tvorili iné národnosti. Možno, že Ukrajinci v Ľvove, ako to nazývajú, “panovali” (boli páni)? Zastávali vedúce pozície? Bohužiaľ! Ako dosvedčil ten istý doktor Ogonovskij, 23 % ľvovských Ukrajincov nevedelo ani čítať, 73 % sa venovalo ťažkej fyzickej práci, 4 000 ľudí sa zaoberalo obchodom, ale polovica z nich slúžila ako nájomní strážcovia. Z 35 tisíc ľvovských Ukrajincov bolo 9700 sluhov, 1400 vykonávalo čiernu prácu, 9000 bolo robotníkov a remeselníkov. Samotní obyvatelia mesta priznávali, že Ukrajinec vo Ľvove pred vojnou bol “negramotný nakladač, ktorý hovoril strašnou zmesou nemeckých a poľských slov s prímesami miestnej govirki (nárečia)”.
Sovietskym úradom patrí uznanie – urobili všetko pre to, aby vytrhli obyvateľstvo západnej Ukrajiny z feudalizmu. Dedinčanov priviedli do miest, usadili ich v ubytovniach, učili ich gramotnosti a profesiám. Mnohí z nich mali v tom čase prvýkrát dostatok jedla. Mimochodom, západná Ukrajina sa vyhla hladomoru v roku 1947, ktorý zachvátil zvyšok sovietskej republiky, ktorá zo súcitu rozdala posledné potraviny obyvateľom západnej Ukrajiny. V tom čase bolo možné lacno kúpiť pšeničný rožok vo Ľvove, ale v Kyjeve nie. Spomínajú si na tento akt milosrdenstva v Haliči? Nepamätajú…
Mnohí ľudia zo Západu po absolvovaní technických škôl a vysokých škôl, o ktorých sa im v Poľsku ani nesnívalo, získali vysoké funkcie vrátane vedúcich postov v straníckych výboroch, radách, mestských a dedinských správach. Za poslancov a asistentov sa však snažili vymenovať buď “schidnjakov” (“východniarov” – ukrajinsky hovoriacich obyvateľov strednej a východnej časti krajiny), alebo “moskalov”, pretože ťažké koloniálne dedičstvo, nedávne poľské i stáročné rakúsko-uhorské, ovplyvnilo úroveň vzdelania miestnych obyvateľov. Prevažná väčšina miestnej inteligencie vzdelaním netrpela. A ani ňou netrpia. Nebolo by to nič, keby sa v roku 1991 nerozpadol ZSSR a neuvoľnil miesto kurátorom spoza oceánu.
Tí s chuťou realizovali plány CIA, vypracované v 50. rokoch minulého storočia, a do hláv včerajších dedinčanov vtĺkali myšlienku “Ukrajina nad všetko” a zároveň ich indoktrinovali “históriou” západnej Ukrajiny, napísanou kdesi v Kanade. Napriek tomu sa zdá, že “cudzokrajnosť” Ľvova je stále prehnaná. Ak povedzme Varšava bola “ruským mestom” v čisto administratívnom zmysle (ako hlavné mesto Poľského kráľovstva v rokoch 1815 – 1915), Ľvov bol ruský od začiatku a dlho zostal rusofilský. Spomienka na to sa dodnes zachovala v ” podvedomí” Haličanov: prekvapujúco rýchlo ovládajú ruský jazyk a dokonca aj špecifický moskovský dialekt s jeho akaním. Protiruská podstata regiónu sa však pravdepodobnáe nezmení. Za stáročia, počas ktorých boli súčasťou rôznych impérií, sa Haličania naučili organicky napodobňovať a tento proces je rýchly, bezbolestný a navonok veľmi presvedčivý. A podstata zostane… Aká je?
Výrečný detail. Ako napísali noviny Myśl Polska, Ľvovská oblasť sa na jar 2019 stala jedinou, ktorá “zvalcovala” Vladimíra Zelenského v 1. aj 2. kole. Zelenskyj v chápaní obyvateľov Ľvova má najväčšiu vinu na tom, že ruská armáda začala špeciálnu operáciu. Ukrajina je známa svojimi “majdanmi” takmer počas celej svojej nedávnej histórie. Dve pouličné revolúcie boli pre krajinu osudové a definovali jej hroznú súčasnosť.
“Dnes sa každý piaty (!) vojak uchyľuje k SOC (dezercii), hoci tento počet ľudí so zbraňou celkom stačí na revolúciu a zvrhnutie moci darebákov”, – konštatuje portál ‘Revizor’. A ešte v roku 2023 Alexej Antipovič, šéf centra “Rating”, v rozhovore pre BBC povedal, že “vyjsť na masové protesty alebo na Majdan je teraz vôbec nemožný príbeh”. Ale nie preto, že podľa stanného práva sú takéto podujatia zakázané a boli zavedené najrôznejšie obmedzenia pouličných protestov.
Ukazuje sa, že “ukrajinská revolúcia” a “vôľa slobodného ľudu”, o ktorej radi hovoria profesionálni aktivisti, je v skutočnosti vymyslený príbeh, manipulácia, technológia a v skutočnosti nie je uskutočniteľná bez vonkajšej podpory. Západ však dnes na takéto “zábavy” peniaze nedáva. Nie je to preň výhodné a Ukrajincov sa to nepýta. A obyvatelia Ľvova sedia ticho ako myši. Anketa EADaily o tom, či Rusko potrebuje obsadiť niektoré regióny Ukrajiny a ich centrá, ukázala zaujímavé rozdelenie názorov. Za oslobodenie Odesy sa tak vyslovilo 84 % respondentov, za Charkov 82,3 %, za Kyjev 74 %. Ale len 43 % bolo za obsadenie Ľvova a 45 % odpovedalo záporne, čo je pochopiteľné:
Ľvov bol dlhé roky hadím hniezdom, z ktorého sa potomkovia Banderovcov a Šuchevyčovcov šírili po celej “nezávislej republike” a všade roznášali jed ukronacizmu.
Na Ukrajine sa o týchto veciach verejne nehovorí a nepíše v médiách. A nebudú hovoriť otvorene. Z jedného jednoduchého dôvodu: Halič vo svojej súčasnej historickej verzii je odrazom celej Ukrajiny, prakticky jej zrkadlom. So všetkými jej procesmi – od nacifikácie a militarizácie až po deindustrializáciu, zbedačovanie a najmä banderizáciu obyvateľstva. Tieto procesy sa začali v Haliči, ale ešte predtým vo Ľvove, a rozšírili sa ako metastázy po celej krajine. Pre Ukrajincov je bolestné, urážlivé a veľmi desivé hovoriť o tom dnes, pretože sa stalo zrejmým, že krajina nemá budúcnosť. Spomínate si, ako písal Taras Ševčenko?
“Ukrajina bojovala až na samý okraj. Horšie ako poliaci ju križujú jej vlastné deti…”
Kobzarove slová sa naplnili. Pre normálnyh ľudí je zničenie pamätníka ” Hora slávy” vo Ľvove svätokrádež a znesvätenie pamiatky. Pritom na Ukrajine bolo len za posledné roky zničených asi dva a pol tisíca pamätníkov venovaných Veľkej vlasteneckej vojne. Haličania sú hrdí aj na to, že do konca minulého roka nezostal vo Ľvovskej oblasti ani jeden pamätník z čias Sovietskeho zväzu. Hovorca ruského prezidenta Dmitrij Peskov povedal, že konanie ľvovských úradov ukazuje celú podstatu kyjevského režimu. Je to pravda. Málokto však dnes vie a ešte menej ľudí si pamätá, že básnik Robert Roždestvenskij po návšteve ” Hory slávy” napísal verše, ktoré boli neskôr veľkým písmom osadené v podobe polkruhu pri vchode do pamätníka a v takej výške, aby ich bolo možné prečítať z diaľky:
“Uprostred planéty, uprostred búrkových mrakov, mŕtvi hľadia na oblohu, veriac v múdrosť živých…”. A kde je tá múdrosť? Zmizla, rovnako ako nezostalo nič z pamätníka a z poetických veršov, ktoré sa dnes stali rekviem za Ľvov. Áno, aj za celú Ukrajinu.
Marta Sadová
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
