Suchoj Su-30MKI je vraj už zastaralé stíhacie lietadlo… je to však naozaj tak?
USA, 22. februára 2020 (Zdroj: AM, topwar, aviation21) – Renomovaný vojenský portál Jane’s Defence Weekly zverejnil 6. februára tohto roku nelichotivé hodnotenie ruského viacúčelového stíhacieho lietadla 4. generácie Su-30MKI, autorom ktorého je bývalý maršál Indických vzdušných síl, Daljit Singh. Ten v krátkosti povedal nasledovné: „Lietadlo nie je možné viac považovať za pokročilé, pričom sa to týka kľúčových ukazovateľov efektivity.”
Vo všeobecnosti nie sú takéto tvrdé hodnotenia stíhacíchh lietadiel, vrátane ruských, ani zďaleka také zriedkavé. No toto nedávne je zaujímavé z dvoch príčin. Po prvé, takto vysoko postavené osoby (hoci len v minulosti) sa nie veľmi často vyjadrujú k súčasnej technike. Po druhé, Su-30MKI je svojím spôsobom symbolický stroj. Dalo by sa dokonca povedať, že najsymbolickejší zo súčasných ruských vojenských lietadiel.
Príčin je opäť niekoľko. Keďže trh s modernými bojovými lietadlami je veľmi obmedzený a ak vezmeme do úvahy 250 kusov Su-30MKI dodaných Indii, možno toto lietadlo smelo označiť za „bestseller”. Ak by sme ho chceli porovnať s iným ruským bojovým strojom z tejto kategórie, zistili by sme, že ho aktuálne nie je s čím porovnať. Napríklad Su-35 (nesmieme zamieňať so starším Su-27M). Hoci bol pôvodne považovaný „exportný” typ, vyviezlo sa z neho napokon len 24 kusov. Všetky skončili v Číne, pričom odborníci sa domnievajú (a s pravdepodobnosťou blížiacou sa istote oprávnene), že pravou príčinou dohody zo strany Číny neboli ani tak samotné letecké komplexy ako skôr letecké motory AL-41FS, o technológie ktorých mali Číňania eminentný záujem, hoci to neprezentovali otvorene.
Druhou príčinou je bezprostredná úloha stroja vo Vzdušných silách RF. Domáca verzia nesie označenie Su-30SM a v súčasnosti jej počet prekročil 100 kusov, čím sa toto lietadlo stalo hlavným strojom pre vybojovanie vzdušnej nadvlády v ozbrojených silách Ruska. Spoločne s mierne novšími a technologicky vyspelejšími stíhacími lietadlami Su-35S, ktorých je však menej. Hoci v práve prebiehajúcom roku sa očakáva uzavretie novej zmluvy na ďalších 50 kusov nových strojov Su-35S.
Lepší ako dva nové stroje?
V prípade Indie je to o to zaujímavejšie, že Su-30MKI bol, je a zatiaľ naďalej bude hlavným strojom vojenského letectva krajiny. Nezabúdajme, že India odstúpila od programu spoločného vývoja stíhacieho lietadla 5. generácie (FGFA) vyvíjaného na základe Su-57 (PAK FA) a počet zakúpených francúzskych stíhacích lietadiel Dassault Rafale klesol na aktuálne konečných 36 kusov… možno tak povedať, že „kontrakt storočia” (MMRCA – Medium Multi-Role Combat Aircraft, Francúzi vyhrali kontrakt na dodávku pôvodne 126 ks lietadiel) sa skončil napokon vcelku neslávne. Zvyšné stíhacie lietadlá Indických vzdušných síl, ak budeme hovoriť otvorene, sú zastaralé a to značne. Platí to pre všetky stroje, vrátane lietadiel MiG-29, Dassault Mirage 2000 či ešte starších MiG-21 Bison.
Čo si myslia v Indii o svojom hlavnom viacúčelovom stíhacom lietadle?
„Suchoj je bezpochyby vynikajúcou a výkonnou platformou. Z pohľadu možností bojového nákladu a doletu stroja má vysokú bojovú hodnotu, no realita je taká, že prvopočiatky programu siahajú ešte do roku 1997 a medzitým došlo k mnohým technologickým zlepšeniam a pokroku, kvôli ktorým je potrebná modernizácia lietadla”, uviedol vyššie spomenutý bývalý maršal Indických vzdušných síl Daljit Singh.
Bývalý maršal Indických vzdušných síl je presvedčený, že dva kľúčové prvky Su-30MKI, radar a komplex systémov elektronického boja výrazne zaostávajú za svojimi súčasnými ekvivalentmi a potrebujú modernizáciu. Pripomeňme, že Su-30MKI disponuje rádiolokátorom N011M BARS typu PESA s pasívnym skenovaním / vyhľadávaním cieľa – tak vzdušného ako aj povrchového (pozemného / námorného). Treba však tiež povedať, že na Západe dostávajú v súčasnosti dokonca už aj stíhacie lietadlá 4. generácie (nehovoriac o lietadlách 5. generácie) technologicky modernejšie rádiolokátory typu AESA – s aktívnym skenovaním, ktoré sú napriek vyšším nákladom na zavedenie uprednostňované kvôli väčšej spoľahlivosti a efektívnosti pri vyhľadávaní cieľov. Bývalý maršal indického letectva mal zrejme na mysli predovšetkým túto možnosť modernizácie Su-30MKI, nezaoberal sa však konkrétnym rádiolokátorom či termínmi uskutočnenia modernizácie. (modernizácia rádiolokátora, konkrétne na Žuk-AE, rádiolokátor typu AESA od spoločnosti Fazotron, je v pláne už od roku 2012, pozn.prekl.)
V Jane’s Defence Weekly sa okrem toho domnievajú, že otázky spojené s komplexom systémov elektronického boja predstavujú ešte komplikovanejšiu výzvu, nakoľko veľké rozmery lietadla (za podmienok neexistencie technológie stealth) činia z tohto lietadla pohodlný terč. V súčasnosti disponujú Su-30MKI verziou ruského komplexu systémov s označením SAP-518, ktorý je možné rozšíriť ešte o kontajner elektronického rušenia pre skupinovú ochranu lietadiel s označením SAP-14.
Hlavným účelom stanice SAP-518, ktorú navrhol a vyvinul Výskumný rádio-technický inštitút v Kaluge, je individuálna ochrana lietadla. Systém pracuje na princípe radarovej detekcie, to znamená, že nepriateľským rádiolokátorom poskytuje nepretržite skreslené informácie – odráža signál s oneskorením, pletie meranie vzdialenosti k objektu, rýchlosť a uhlovú polohu. To bráni radaru v zisťovaní cieľov, určovaní ich parametrov a generovaní potrebných údajov pre zbraňové systémy. Dokáže tak poskytovať ochranu proti riadeným strelám typu vzduch-vzduch vypustených z nepriateľských lietadiel, ako aj proti strelám systémov námornej a pozemnej PVO (typ zem-vzduch).
SAP-518 vyberá tie najnebezpečnejšie ciele a vytvára efektívne programy na ich rušenie. Používa pri tom technológiu tzv. digitálnej frekvenčnej pamäte. Multikanálové pamäťové zariadenia dokážu prijímať a uchovávať stovky rádiových signálov. Systém tak môže následne generovať fiktívne ciele, ktoré je ťažké odlíšiť od tých reálnych. Signály sú v skutočnosti „rádioportréty” rôznych cieľov. Týmito falošnými signálmi dezinformuje protivníka s cieľom donútiť ho minúť, nezachytiť hlavný zdroj, resp. aby sa zameral na sledovanie fiktívnych cieľov a tak celkovo znížil efektivitu zamerania.
Vo všeobecnosti sú informácie o ruských systémoch elektronického boja protichodné a nie je neobvyklé, ak majú propagandistický charakter. Je vhodné tiež poznamenať, že Ministerstvo obrany RF prijalo po prvýkrát nový systém elektronického rušenia SAP-518SM navrhnutý pre lietadlá Su-30SM už v roku 2017.
A ako je to s výzbrojou? V nedávnej minulosti sa u Indov objavili námietky voči riadeným strelám R-77 (RVV-AE, kódové označenie NATO AA-12 Adder). Vraj lietadlá Su-30MKI vyzbrojené týmito strelami nedokázali vo februári 2019 efektívne čeliť stíhacím lietadlám F-16C/D Pakistanských vzdušných síl. Riadená strela AIM-120 mohla byť odpálená na vzdialenosť 100 km, pričom strelu R-77 bolo možné odpáliť nanajvýš na vzdialenosť 80 km (exportná verzia striel R-77 (RVV-E) by mala mať dosah 75 km, pozn.prekl.). Či to bolo naozaj tak alebo nie, je už ťažšie overiť, ale je všeobecne známe, že v máji 2019 sa Indovia rozhodli vyzbrojiť svoje Su-30MKI izraelskými riadenými strelami I-Derby ER, ktoré podľa voľne dostupných prameňov majú mať dosah 100 km. Táto strela bola tiež v roku 2018 vybratá ako hlavná strela typu vzduch-vzduch pre indické bojové lietadlá HAL Tédžas. (Ruská verzia Su-30SM na rozdiel od Su-30MKI disponuje rádiolokátorom N011M Bars-R, ktorý umožňuje použitie riadených striel RVV-SD, ktoré sú ekvivalentom amerických AIM-120C, čo znamená, že v porovnaní so staršími strelami R-77 okrem výrazne zvýšeného výkonu vysielača, citlivosti príjimača, aktualizovaného softvéru a lepšej odolnosti voči rušeniu by mala byť strela schopná zasiahnuť z prednej polosféry cieľ až na vzdialenosť 110 km, pozn.prekl.)
Zbrane Su-30MKI pre vedenie útoku vyzerajú viac než solídne. Stačí si spomenúť, že iba nedávno bola vyzbrojená prvá letka Su-30MKI v Indických vzdušných silách novou hypersonickou strelou BrahMos-A. Ak možno veriť médiám, strela vážiaca okolo 2 a pol tony dokáže vyvinúť rýchlosť do 3 500 km/h a cieľ zasiahne vo vzdialenosti cca 290 km. Jedno lietadlo Su-30MKI môže niesť až tri kusy striel BrahMos-A (podľa iných zdrojov len 1 kus, pozn.prekl.). Takéto protilodné schopnosti by mohlo závidieť hociktoré ruské stíhacie lietadlo, či už Su-30SM, alebo Su-35S ba dokonca aj Su-57.
Čo ďalej?
Ako teda môžeme vidieť, lietadlo Su-30MKI nie celkom zodpovedá požiadavkám 21. storočia, takže spoliehať sa na ďalšie kontrakty čítajúce stovky kusov strojov už zrejme nebude možné. To čo platí pre Európu a USA, však nie vždy platí pre menej rozvinuté regióny. Jednoducho povedané, napriek kritike lietadla (a v istom zmysle naozaj oprávnenej), Su-30MKI je a ešte nejaký čas zostane jedným z najobávanejších stíhacích lietadiel v južnej Ázii.
Len pripomeňme, že krajiny ako Afganistan, Bangladéš, Bhután, India, Nepál, Maldivy, Pakistan a Srí Lanka nedisponujú stíhacími lietadlami 5. generácie, ani vlastnými ani zakúpenými v zahraničí. Zároveň platí, že celkové množstvo viacúčelových stíhacích lietadiel Dassault Rafale v Indických vzdušných silách nepostačuje pre vyvolanie regionálnej „revolúcie”, hoci tieto stroje by v rámci lokálneho konfliktu dokázali povedať svoje. Mimochodom, možno napokon majú Indovia, obmedziaci sa na 36 „Francúzov”, pravdu. O veľký vojnový konflikt sa totiž pravdepodobne nezaujíma ani India či Pakistan, ani iná ľubovoľná krajina v regióne.
