VOJENSKÁ REFORMA – ZÁMERY A REALITY prvá časť

Táto štúdia vznikla už začiatkom roka 2000. Čiže vznikla v čase, keď sa ešte ani nespustila komplexná reforma ozbrojených síl v rokoch 2001 až 2005. Jediná doterajšia skutočná vojenská reforma. Text dokazuje, že reforma bola našim projektom a zahraniční poradcovia mali naozaj poradenskú a podpornú úlohu. Nebudem tajiť, že veľmi cennú. Vzhľadom na jej aktuálnosť bude určite zaujímať tú časť čitateľov, ktorá raz môže hľadať inšpirácie na budúce reformy. Kdekoľvek, nielen v rezorte obrany.

Predstavujem teda unikátny slovenský produkt, ktorý vznikol z iniciatívy, na pokyn, doslova na vyžiadanie generála v.v. Ing. Jozefa Pivarčiho. Vtedajšie zámery sú preformulované do minulého času. Niektoré časti sú logicky aktualizované. Štúdiu malo v rukách niekoľko rozhodujúcich aktérov spustenia reformného procesu a malá časť realizátorov. Nikdy nemala utajený charakter a žiadna časť nepochádzala z utajených zdrojov.

Čo bolo cieľom vojenskej reformy?

Rozhodujúcim cieľom vojenských reforiem býva racionalizácia rozhodovacieho procesu a nebolo to inak ani v slovenskom prípade. Skúsenosti z iných armád ukazovali, že v transformačnom období ozbrojené sily prechádzajú zásadnou reformou v priemere každé 4 až 8 rokov, čo predstavuje optimálny čas na preverenie funkčnosti každého nového modelu. V skutočnosti to vyplýva z dĺžky volebných období. Išlo napríklad o povojnové roky (USA, Veľká Británia, Francúzsko atď.) alebo post-totalitné obdobie (Španielsko, Nemecko, Grécko, Portugalsko).

Podobným procesom skôr evolučného charakteru prechádzajú vyspelé priemyselné štáty v súčasnom období po skončení studenej vojny a proces reforiem v žiadnom prípade nie je dokončený. Vzhľadom na komplexný charakter ozbrojených síl je v úvodnej časti predkladanej štúdie nevyhnutné vyjadriť určité všeobecné princípy, vyplývajúce z analýz civilno-vojenských vzťahov a centrálnych orgánov so vzťahom k obrane.

Práve z analýzy civilno-vojenských vzťahov vyplývajú slabiny dedičstva minulosti, ktoré treba napraviť resp. reformovať, ak sa má reforma stať predpokladom vytvorenia kvalitatívne nového typu ozbrojených síl a armády, teda nielen ďalším nevydareným pokusom o ich transformáciu.

TEORETICKO-KONCEPČNÉ VÝCHODISKÁ A PRAX

Z hľadiska definovania závažnosti, rozsahu a komplexnosti problému si najprv treba definovať pojmy. Civilná a demokratická kontrola a riadenie armády predstavuje prvý problém, ktorý je často nesprávne chápaný. Ako demokraticky riadiť a kontrolovať armádu, ktorá je už svojou autoritatívnou a striktne hierarchickou podstatou nedemokratickou organizáciou? Inými slovami povedané – demokratická armáda neexistuje a ak sa také ozbrojené sily vyformujú, nemožno hovoriť o armáde. Optimálnym kompromisom sa ukazuje pojem “armáda demokratického štátu”. Súvisiace okruhy problémov sa týkajú prinajmenšom nasledujúcich oblastí:

parlamentný dozor nad vládnymi a vojenskými inštitúciami, najmä formou “sily peňaženky” čiže vyčleňovania financií a zákonných obmedzení pre činnosť,
vládne usmerňovanie obrannej a bezpečnostnej politiky formou politických direktív a definovania politickej línie v oblasti obrany a bezpečnosti,
správa a riadenie výkonu rezortu obrany na samotnom ministerstve, ale tiež formou koordinácie aktivít súvisiacich so zabezpečením obrany štátu z vládnej úrovne,
rozdelenie miery zodpovednosti za obranu medzi inštitúcie a jednotlivcov,
integrácia kompetentných civilov do rozhodovacieho procesu v obranných záležitostiach a efektívna spolupráca vojensko-odborných a civilno-odborných prvkov,
transparentnosť programov na zabezpečenie obrany formou identifikácie ohrození aj definovania rizík, formulovania reálnych požiadaviek, prioritizácie programov a realistických finančných analýz,
mechanizmus na vyvažovanie konfliktných záujmov medzi rôznymi inštitúciami spoločnosti, štátu a vlády, ale tiež v rámci rezortu obrany.

Formovanie civilno-vojenských vzťahov: predpoklad zmeny vojenskej kultúry

Úzko súvisiaci problém predstavuje ovplyvňovanie formovania zdravých civilno-vojenských vzťahov, ktorý je čiastočne naznačený v niekoľkých predchádzajúcich bodoch. Uspokojovanie sa s vysokou dôverou armády na základe prieskumov verejnej mienky, bez pochopenia príčin tejto dôvery, by bolo nevhodným východiskom pre požadovanú reformu týchto vzťahov. Dôležitým cieľom je formovanie informovaného občana, ktorý na základe primerane podaných a neskreslených informácií získa reálny vplyv na rozhodovanie o záležitostiach obrany svojho štátu, prinajmenšom počas volebného aktu, ale aj inými nepriamymi formami.

Spojivom medzi občanom a vojakmi sa stávajú najmä médiá. Indikátormi dobrých civilno-vojenských vzťahov sú napríklad:

fundované, vyvážené a provokatívne analýzy vojenských záležitostí v tlači;

rozsah odborno-politického rozhodovania civilných zamestnancov vojenskej správy;

popularita (vtedy) vojenskej základnej služby na základe efektívnosti stráveného času;

odborná fundovanosť členov parlamentného výboru pre obranu a ďalšie.

Do rovnakého koša problémov patrí aj:

miera zaťahovanie aktívnych vojakov do politických zápasov;

vyváženosť vplyvu ústavných inštitúcií na rozhodovanie;

vytváranie podmienok na jednotu armády;

zabránenie vytvárania paralelných mocenských štruktúr s vplyvom na armádu;

existencia civilných vedecko-vzdelávacích inštitúcií v otázkach bezpečnostnej politiky a

existencia mechanizmov na formovanie kompetentných civilných odborníkov v otázkach obrany a bezpečnosti.

Ale najmä vzájomný rešpekt civilných a vojenských odborníkov na základe formovania participatívnej a kooperatívnej atmosféry. Ak žiadny civilný odborník nie je schopný posudzovať odborné návrhy zo strany vojakov, alebo ak nikto nie je schopný vykalkulovať skutočné náklady povedzme na rok služby vojaka základnej služby resp. celkových nákladov na letovú hodinu vojenského lietadla, nehovoriac o tom ak nikto nie je schopný povedať, aké percento z rozpočtu je vyčlenené pre jednotlivé zložky ozbrojených síl, tak sme svedkami negatívnych indikátorov nezdravých civilno-vojenských vzťahov.

Optimálnym cieľom by mohlo byť formovanie konsenzuálnej atmosféry vo vojensko-politickom rozhodovaní, pretože prevládajúce väčšinové rozhodovanie v tejto citlivej oblasti (víťaz berie všetko) vytvára podmienky na prehlbovanie konfliktu medzi “hráčmi” ale aj na polarizáciu obidvoch (vojenských a civilných) prvkov navzájom aj vo vnútri svojich komunít. Výsledkom je chýbajúca jednota armády so všetkými negatívnymi dôsledkami, ústiacimi do chaotickej armády, tápajúcej medzi extrémami podľa toho, kto je pri moci, čo je situácia charakteristická pre všetky post-komunistické štáty, vrátane nových členov NATO.

Dôsledkom predchádzajúcich dvoch oblastí sú výsledky v tretej oblasti s praktickým zameraním, ktorou je samotná vojenská reforma. Zužovanie potrebnosti skutočnej hĺbkovej reformy na javové technické aspekty, čiže zmeny štruktúr, prezbrojenie a prípadne zmeny operačných postupov je indikátorom nepochopenia skutočnej komplexnosti problému. Tento aspekt si vyžaduje detailnejší pohľad.

Predpoklad vojenskej reformy: Strategická vízia.

Komplexná vojenská reforma by mala priniesť ovocie vo forme kvalitatívne nového typu armády. Prvoradým východiskom pre úspech reformy je formulovanie strategickej vízie a hierarchie strategických dokumentov. Potom na základe politickej prezieravosti a pochopenia skutočného stavu bude možné vytvárať podmienky na zmenu vnútorného ducha alebo mentality armády, ale aj na kvalitatívnu zmenu vzťahu spoločnosti k armáde. Štartovacou čiarou by mala byť odvaha priznať si pozíciu, na ktorej sa tá ktorá krajina nachádza.

Vytvorenie novej vojenskej kultúry bude procesom, ktorého predpoklady sa formujú vo výcvikovo-vzdelávacom procese prípravy vojenských profesionálov. Ide o obojstranný proces a príprava jednotlivcov v západných vzdelávacích inštitúciách problém nerieši. Ide tiež o vytvorenie takých vnútro-armádnych podmienok, aby absolventi akejkoľvek vzdelávacej inštitúcie nemuseli vstupovať do prostredia, ktoré im vnúti nefunkčný systém. Nie je pritom rozhodujúce, či ide o západnú alebo východnú školu, pretože každá má svoje pozitíva aj negatíva a kľúčovým faktorom je individualita a tvorivosť absolventa. V novom prostredí sa celá armáda môže a má stať učiacou sa organizáciou.

Nový duch armády

Pri formovaní nového ducha armády malo Slovensko jednu významnú výhodu v porovnaní s mnohými ďalšími krajinami. Nemuselo byť väzňom svojej histórie a armádnych tradícií, čo v žiadnom prípade nemožno chápať ako absenciu tradícií a už vôbec nie histórie. Módnym hitom pre formulovanie smerovania Slovenska sa stal slogan ba až zaklínadlo “priblíženie sa k štruktúram NATO”. Málokto si uvedomoval, že aj v rámci NATO funguje niekoľko modelov: anglo-americký, francúzsky, nemecký, taliansky, turecký a ďalšie. Každý z nich je originálny ale každý má jednu vlastnosť: je Slovensku cudzí a slepé kopírovanie ktoréhokoľvek z nich by bolo rovnako nesprávne, ako bolo kopírovanie iného rovnako cudzieho modelu: rusko-sovietskeho, v minulosti.

Na druhej strane by bolo rovnako chybné vyvíjať úplne nový model učením sa na vlastných chybách, keď pozitívne aj negatívne skúsenosti iných šetria množstvo úsilia, času a najmä financií. Žiaľ, pozostatky rusko-sovietskej vojenskej filozofie boli veľmi hlboko zakorenené v psychike príslušníkov slovenskej armády a ovplyvňovali celkového ducha vtedajšej armády, ktorá pôsobila v úplne iných podmienkach.

Čo je oveľa závažnejšie je fakt, že tieto pozostatky si osvojila a oživuje ich práve nesystémová extrémisticko-liberálna časť našej spoločnosti a jej neraz nekvalifikovanej bezpečnostnej komunity dnes, keď za 20 rokov od sformovania štúdie pod politickým vedením Putina ruské ozbrojené sily prešli radikálnou reformou. A naše ozbrojené sily medzitým prešli radikálnou deformou, vrátením zavrhnutých princípov a najmä zdeformovaním pôvodných skutočne reformných zámerov. Tí najmenej osvietení zostávajú v hlbokom tupom presvedčení, že reformou bol vstup do NATO a zrušenie povinnej vojenskej základnej služby.

Je zaujímavé, že desať rokov po nástupe komunizmu nemala vtedajšia armáda ani stopy pôvodnej armády, ale desať rokov po páde komunizmu armáda novovzniknutého štátu disponovala všetkými negatívami pôvodnej armády. Prejavovali sa v rôznych oblastiach.

Pokračovanie v ďalších častiach, rozoberajúcich konkrétne zámery

Ing. Peter ŠVEC, p.s.c., RCDS, plk. gšt. v.v., v čase vytvorenia štúdie bol autor náčelníkom Správy vzdušného prieskumu a elektronického boja na veliteľstve Vzdušných síl, pred absolvovaním Kráľovskej akadémie obranných štúdií bol náčelníkom Oddelenia letovodskej služby a riadenia letovej prevádzky 3. zboru LaPVO.