Na útoku proti Iránu sa celkovo podieľalo 125 amerických lietadiel. Stálo to za to?
USA, 25. júna 2025 – Niektorí odborníci sú presvedčení, že operácia USA proti jadrovým zariadeniam v Iráne je veľké zlyhanie. Iránske jadrové zariadenie, ktoré sa nachádza vo vnútri 90 metrov pevných skalnatých hôr vo Fordow, zostáva nedotknuté bez poškodenia. USA minuli 120 miliónov dolárov na týchto 6 jamiek v horách.
Operácia USA proti jadrovým zariadeniam v Iráne, nazvaná “Polnočné kladivo”, ktorá sa uskutočnila na pozadí prebiehajúcej “diaľkovej vojny” medzi Izraelom a Iránom, má dva rozmery. Jeden je technologický. Je to veľmi zložitá a riziková operácia, ktorej výsledok ešte nie je úplne jasný, ale sama osebe je veľmi zaujímavá na štúdium, pretože ukazuje možnosti moderných zbraní, ako aj ich limity, píše ruský vojenský expert Iľja Kramnik
Druhý rozmer je politický. A tu môže byť účinok operácie, bez ohľadu na jej skutočný výsledok, oveľa významnejší ako len zničenie toho či onoho priemyselného zariadenia. Reakcia samotného Iránu, ako aj okolitých štátov a celého sveta môže z dlhodobého hľadiska spôsobiť oveľa väčšie problémy, než sú tie, ktoré sa podarilo (alebo nepodarilo?) vyriešiť v noci z 21. na 22. júna 2025.
Technológia
Na základe oficiálnych údajov USA je doterajšia operácia nasledovná. Zúčastnila sa na nej skupina bombardérov B-2 z Whitemanovej leteckej základne v Missouri, z ktorých sedem smerovalo na východ a šesť na západ (spolu 2/3 z 19 dostupných strojov a zrejme všetky bojovo pripravené lietadlá tohto typu, ako aj niektoré čiastočne bojovo pripravené). Lietadlá letiace na západ vykonávali diverzný manéver, tie letiace na východ – úder. Úder podporovali tankovacie lietadlá KC-135 a KC-46, prieskumné lietadlá a stíhačky 4. a 5. generácie, ktorých hlavnou úlohou bolo preniknúť a potlačiť iránsku protivzdušnú obranu. Celkovo sa na ňom podieľalo 125 lietadiel amerického letectva a námorníctva.
Treba poznamenať, že značnú časť práce na zabezpečení úderu de facto vykonalo izraelské letectvo, ktoré v tom čase už viac ako týždeň aktívne útočilo na iránske vojenské zariadenia vrátane základní protivzdušnej obrany. Okrem toho sa na údere podieľali strely s plochou dráhou letu odpaľované z ponorky a, ako uviedol predseda Zboru náčelníkov štábov Dan Kane, údery bombardérov, stíhačiek a striel s plochou dráhou letu boli časovo zosynchronizované. Vzhľadom na dĺžku letu bombardérov operujúcich z územia USA (18 hodín tam a rovnako dlho späť) a veľký počet ďalších zapojených prostriedkov stojí za samostatnú zmienku úroveň koordinácie, ktorá umožnila synchronizovať akcie podporných síl aj konečné údery s presnosťou na desiatky sekúnd.
Časť príprav USA na operáciu proti Iránu viditeľnú pre vonkajších pozorovateľov možno zrejme počítať od 17. júna, keď americký minister obrany Pete Hegseth oznámil potrebu “vybudovať kapacity v regióne” a sociálne siete informovali o nasadení stíhačiek F-22 a F-35, ako aj stíhačiek F-16 na Blízkom východe. V rovnakom čase bol zaznamenaný aj aktívny pohyb tankovacích lietadiel. V Arabskom mori sa zároveň uskutočnilo vopred plánované posilnenie amerického námorníctva: k jednej údernej skupine lietadlových lodí CSG-1 na čele s CVN-70 “Carl Vinson” sa pripojila druhá – CSG-11 na čele s CVN-68 “Nimitz”.
Zároveň nasledovali tweetové vyhlásenia Donalda Trumpa (@realDonaldTrump), charakteristické pre súčasného šéfa Bieleho domu. Trump informoval o “úplnej kontrole” iránskeho neba a “nespochybniteľnej americkej nadradenosti”, uviedol, že USA vedia, kde sa nachádza Alí Chameneí, iránsky najvyšší vodca, ale “nechystajú sa ho odstrániť, aspoň zatiaľ nie”. A na záver dvojslovný príspevok BEZPODMIENEČNÁ KAPITULÁCIA! (bezpodmienečná kapitulácia). V tomto momente sa vyhliadky na útok USA na Irán pre vonkajších pozorovateľov zmenili z “ak” na “kedy”. Zároveň treba poznamenať, že v skutočnosti sa USA na konflikte už podieľali a podporovali Izrael prieskumnými lietadlami, tankovacími lietadlami, ako aj pozemnými a námornými systémami protivzdušnej a protiraketovej obrany rozmiestnenými v regióne. Do konfliktu sa de facto zapojil aj celý blok NATO, ktorého “lietajúce radary” E-3A Sentry zo Síl včasného varovania a riadenia vzdušného priestoru NATO (NAEW&CF) boli od začiatku izraelských útokov proti Iránu tiež rozmiestnené v regióne.
Cieľom USA boli tri objekty: závod na obohacovanie uránu Fordo neďaleko Komu, závod na obohacovanie uránu Natanz a jadrové výskumné centrum Isfahán. Všetky tri zariadenia sa nachádzajú hlboko na iránskom území, čo bolo komplikujúcim faktorom, najmä v prípade Fordo. Zariadenie zakopané v horských tuneloch nebolo možné “hacknúť” pomocou dostupnej izraelskej munície, čo si vyžadovalo obrátiť sa na Spojené štáty.
Ak sa na problém pozrieme z čisto technického hľadiska a necháme bokom politické súvislosti, v čase, keď sa 17. júna začali americké pohyby, vyzerala situácia takto. V priebehu niekoľkých dní síce Izrael nedosiahol úplnú vzdušnú prevahu, ale podarilo sa mu zabezpečiť prevahu pravidelným zasahovaním cieľov v centre krajiny vrátane systémov protivzdušnej obrany. Niektoré z týchto úderov boli na klamné ciele (makety atď.), ale určité škody boli spôsobené iránskemu systému protivzdušnej obrany. Iránske médiá zároveň pravidelne informovali o zostrelených izraelských lietadlách, ale tieto správy neboli potvrdené.
Iránske sily protivzdušnej obrany sú v súčasnosti eklektickou zmesou zastaraných západných systémov z čias šacha, čínskych verzií prvého sovietskeho systému S-75 SAM a ich systémov krátkeho dosahu západnej konštrukcie z 80. rokov, množstva sovietskych systémov stredného a dlhého dosahu získaných koncom 80. a začiatkom 90. rokov, systémov krátkeho dosahu Tor a SAM dlhého dosahu S 300PMU2 zakúpených v rokoch 200 – 2010, ako aj rozsiahleho množstva vlastných výrobkov “založených” na sovietskych, ruských, čínskych a západných konštrukciách. Vzhľadom na nedostatok zariadení na včasné odhalenie a ťažkosti s centralizovaným riadením takého rôznorodého, odlišného typu rakiet, konštruovaných pre rôzne prostredia, by bolo označenie iránskeho systému protivzdušnej obrany za účinný značne lichotivé. V najlepšom prípade sa dalo hovoriť o viac či menej účinnom pokrytí určitých oblastí, ktorého možnosti boli výrazne obmedzené, ak sa do hry dostal rozvinutý nepriateľ s “dlhou rukou”.
Takýmto protivníkom je izraelské letectvo a ešte viac letectvo amerického námorníctva. V kontexte prebiehajúceho konfliktu sa do 21. júna úloha USA zredukovala na zabezpečenie prielomu a potlačenie rôznorodých a zle riadených síl protivzdušnej obrany, ktoré už utrpeli straty na trase údernej skupiny a v cieľovej oblasti, pričom USA boli na splnenie tejto úlohy metodicky aj technicky lepšie pripravené ako ktokoľvek iný. Mohol byť samotný Irán lepšie pripravený? Samozrejme, že áno. Irán sa na svoju veľkosť a prostriedky vyznačuje mimoriadne nízkou aktivitou na trhu so zbraňami, pričom po jednostrannom odstúpení USA od jadrovej dohody a páde sankčného režimu mohol nakúpiť takmer všetky typy konvenčných zbraní. Za týchto podmienok by vybudovanie homogénneho národného systému protivzdušnej obrany založeného na kompatibilných ruských a čínskych prostriedkoch bolo čisto politickým rozhodnutím, ale takéto rozhodnutie nebolo prijaté.
Podľa tvrdení USA zhodilo sedem bombardérov B-2A na Fordo a Natanz 14 riadených bunkrových bômb GBU-57 MOP, z ktorých 12 zasiahlo Fordo. Na Isfahán dopadlo 30 rakiet s plochou dráhou letu odpaľovaných z ponorky. Na doteraz známych satelitných snímkach Fordo je viditeľných šesť kráterov a viacerí komentátori[5]sa domnievajú, že USA použili technológiu “bullet-to-bullet”, pri ktorej presná munícia zasiahne kráter po predchádzajúcej munícii, čím sa zvýši jej účinnosť tým, že sa zameria na štruktúru už oslabenú predchádzajúcim zásahom. Ak je známe usporiadanie objektu a je naň odkaz, známe slabé miesta (ventilačné šachty, výťahy atď.) uľahčujú úlohu. Nakoľko bol útok účinný z technického hľadiska, sa ešte len ukáže, ale je isté, že normálna prevádzka napadnutých zariadení nebude dlhodobo možná – každý ďalší útok tohto druhu spôsobí ďalšie škody v narastajúcej výške.
Ak sú informácie o evakuácii zariadení pravdivé, výrobné zariadenia sa budú musieť minimálne premiestniť, ak nie, tak prestavať. Iné dôsledky sú však dôležitejšie a môžu byť oveľa závažnejšie. Aj keby bol iránsky jadrový program takto ukončený, pre zvyšok sveta sa to bude v mnohých ohľadoch merať rozdielom medzi osudom Severnej Kórey a Iránu, keďže Pchjongjang má funkčný jadrový arzenál, zatiaľ čo Teherán ho nestihol vybudovať. A to je možno najnebezpečnejší z hypotetických dôsledkov. Na svete je dosť štátov s prahovou hodnotou jadrového potenciálu a mnohé z nich sa zdržiavajú prekročenia tejto hranice len preto, že sa cítia dostatočne pohodlne. A tento pocit je v kontexte narastajúceho globálneho konfliktu čoraz vzácnejší, dodal Iľja Kramnik.
Maroš Šolc
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
