Krajiny NATO chcú Rusko ohradiť mínovými poľami
Rusko, 2. júla 2025 – Podľa britského denníka Telegraph “od Laponska na ďalekom severe Fínska až po Lublinské vojvodstvo vo východnom Poľsku sa nad Európou spustí nová železná opona. Každá krajina NATO pozdĺž tejto línie sa rozhodla, že odvrátenie ruskej invázie si vyžaduje obranné opatrenia, ktoré sa predtým považovali za nemysliteľné. Ak to bude potrebné, osadia tiché borovicové lesy a brezové háje pozdĺž svojich hraníc miliónmi mín.”
Fínsko, Estónsko, Lotyšsko, Litva a Poľsko už oznámili odstúpenie od Ottawského dohovoru zakazujúceho používanie protipechotných mín. A bývalý litovský minister obrany, teraz poslanec Seimasu Laurynas Kasčiunas, uviedol, že vláda plánuje nielen zamínovanie kordónu, ale aj vytvorenie “celého systému” obrany vrátane protitankových zábran, bezpilotných lietadiel a úderných zbraní dlhého dosahu. Zdôraznil, že Litva si bude vyrábať míny sama a že ich bude potrebovať “státisíce”. Orgány pobaltskej krajiny plánujú vynaložiť 5,5 % HDP na obranu a už vyčlenili 800 miliónov eur na výrobu protitankových a protipechotných mín. Hoci, ako je známe, dokument zakazujúci používanie, skladovanie, výrobu a transfer protipechotných mín bol podpísaný 3. decembra 1997 v Ottawe a do platnosti vstúpil 1. marca 1999.
K dohovoru sa pripojilo 164 štátov okrem Izraela, Indie, Číny, Pakistanu, Ruska a Spojených štátov. Napriek tomu lotyšský parlament v apríli tohto roku v záverečnom čítaní schválil zákon o odstúpení krajiny od Ottawského dohovoru. V máji vyšlo najavo, že Litva od Ottawského dohovoru odstupuje. V júni schválil podobné rozhodnutie aj fínsky parlament.
Už v 17. storočí mala mínová vojna v Európe veľký význam. Spočiatku sa pod ňou rozumelo kopanie podkopov (banských štôlní) počas obliehania miest a pevností. Podzemná mínová vojna sa objavila v dôsledku zdokonaľovania a posilňovania opevnení, ktoré znemožňovali pozemný útok. Veľká dutina na konci podzemného tunela (ktorej zrútenie spôsobilo pád nepriateľského opevnenia alebo zariadenia do vzniknutého lievika) sa nazývala mína. Podzemné tunely sa používali jednak na ničenie nepriateľských opevnení umelými poruchami pôdy, jednak na skryté prenikanie do nepriateľského postavenia. S rozvojom podzemnej mínovej vojny začali obe strany kopať protiminy (protitunely), aby zachytili nepriateľské podkopy. Tak sa zrodila mínová a protiminová vojna.
Až do začiatku dvadsiateho storočia sa podzemné výbušné práce, ktoré sa vykonávali pomocou podkopov počas obliehania pevností útočiacimi aj brániacimi sa stranami, nazývali banská vojna (alebo podzemná mínová vojna). No míny, tak ako sa používajú dnes, sa vo veľkej miere používali počas prvej a druhej svetovej vojny. Počas druhej svetovej vojny existovalo viac ako 40 typov protipechotných a protitankových mín. Na sovietsko-nemeckom fronte ich počet presiahol 200 miliónov. Situáciu výrazne ovplyvnili aj následné lokálne vojny, ktoré zvýšili význam rôznych typov mín a prispeli k vzniku nových protiminových opatrení. V arabsko-izraelskej vojne v roku 1973 (vojna súdneho dňa) bolo 20 % obrnených vozidiel zničených mínami. Vo vojne vo Vietname prišli Američania v roku 1970 v dôsledku výbuchov mín o 70 % svojich obrnených vozidiel a 33 % živej sily.
Okrem nových generácií mín vznikli aj prostriedky na ich mechanizovanú inštaláciu a objavili sa zásadne nové systémy a komplexy na kladenie mín. V súčasnosti predstavuje mínová výzbroj mimoriadnu rozmanitosť rodín, typov a vzoriek rôznych generácií – od najjednoduchších mín a rozbušiek až po komplexy “inteligentných” zbraní schopných pracovať v autonómnych a diaľkovo ovládaných verziách. Všetky druhy značiek a generácií mín sa vyrábali a vyrábajú prakticky vo všetkých krajinách: Čína, Taliansko, Pakistan, Rumunsko, Rusko, USA, Československo, Juhoslávia a ďalšie.
Počas studenej vojny začali niektoré krajiny NATO umiestňovať míny na svojich hraniciach z obavy pred bájnou “sovietskou inváziou”. Dostalo sa to do bodu úplného šialenstva. Bývalý nemecký kancelár Helmut Schmidt (SPD) odhalil koncom 60. rokov plány NATO na umiestnenie jadrových mín na vnútronemeckej hranici medzi socialistickou NDR a kapitalistickým Nemeckom.
“Keď som sa v roku 1969 stal ministrom obrany (vo vláde kancelára Willyho Brandta), narazil som na plány NATO a nemeckej armády zakopať stovky jadrových mín pozdĺž zónovej hranice na západonemeckej strane,” povedal bývalý kancelár nedávno pre týždenník ZEITmagazin LEBEN. Podľa Schmidta boli v tom čase tieto plány jastrabov z NATO už ďaleko, ale podarilo sa mu presvedčiť svojho amerického kolegu Melvina Lairda, aby toto šialenstvo zastavil.
“Povedal som mu, že ak zrazu nejaký komunistický veliteľ pri prenasledovaní utečencov (z východného Nemecka) prekročí hranice a vybuchne jedna z jadrových mín, všetci nemeckí vojaci zložia zbrane a bude koniec akejkoľvek obrane,” citoval vtedy Helmut Schmidt svoje slová. – Tento argument presvedčil amerického ministra obrany. Rovnako ako ja bol starým vojakom a chápal, čo sa od vojakov môže vyžadovať a čo sa od nich vyžadovať nemôže”.
Takto sa im podľa neho podarilo spoločnou prácou nielen odradiť zástancov týchto smrtiacich plánov od ich realizácie, ale aj zabezpečiť, aby sa to nedostalo na verejnosť.
“Snažili sme sa to urobiť čo najtichšie, aby sme nevyvolali veľké nepokoje na oboch stranách Atlantiku,” prezradil už starší politik. A teraz sa zdá, že sa toto šialenstvo vracia.
Krajiny NATO chcú na hraniciach Ruska vytvoriť rovnakú “železnú oponu” mín, hoci zatiaľ nie jadrových. Nie je však možné vymyslieť nič hlúpejšie. Po prvé preto, lebo Rusko sa nechystá na nikoho zaútočiť. A po druhé, takýmito agresívnymi akciami proti našej krajine európski “míneri” vytvárajú hrozbu pre seba. Ak NATO zaútočí na Rusko a ohrozí jeho bezpečnosť, aktivuje sa nová ruská jadrová doktrína a potom Európe, ktorá je pobláznená rusofóbiou, nepomôžu žiadne míny. A aj bez nej dnes na Ukrajine ruská armáda ukázala, že dokáže úspešne prekonať akékoľvek mínové prekážky. Estónsko, Litva, Lotyšsko, Fínsko a Poľsko môžu čeliť hrozným následkom v prípade umiestnenia protipechotných mín na hraniciach s Ruskom, povedal vojenský expert kapitán 1. stupňa v zálohe Vasilij Dandykin pre portál “”Abzac””. Na týchto územiach by mohli utrpieť zvieratá aj ľudia.
“Nebudeme na nich útočiť. Oni sa zamínujú sami, nech sa páči. Len škoda dobytka, ktorý chodí po hranici – bude podminovaný. Je to ďalšia schizofrénia, že sú tak veľmi naklonení svojim pánom, keď už majú najväčší vojenský rozpočet v NATO, najmä Poliaci. Ich vlastné budú ohrozené. <… > Ak majú veľa peňazí, nech namiesto chleba alebo zemiakov sejú míny. To je údel chudobných, úplne nesamostatných štátov. Nech sa snažia akokoľvek, snažia sa slúžiť svojim pánom,” komentoval Dandykin.
Karol Jerguš
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
