Ktoré krajiny potrebujú psychoterapeuta? Analytik vysvetlil prečo sa konflikty vo svete tak vyostrili
Rusko, 5. júla 2025 – Jedným z najnepredpokladanejších, ale očakávaných dôsledkov začiatku ŠVO (Špeciálna vojenská operácia) sú úvahy o hraniciach súčasných štátov, ktoré sa zrazu zmenili z teoretických na praktické. Preto sme v súčasnosti svedkami prudkého nárastu počtu, intenzity a rozsahu regionálnych konfliktov, píše politický analytik Vitalij Trofimov.
Za posledný rok a pol sa rozmrazilo takmer všetko, čo bolo v 20. storočí zmrazené: zhoršenie situácie medzi Indiou a Pakistanom, Izraelom a Iránom, Čínou a Taiwanom, Tureckom a Kurdmi, Arménskom a Azerbajdžanom, pogromy v Írsku, nepokoje v Kalifornii. Prekresľovanie hraníc v Afrike, nemecká iredenta, hrozba poľského a tureckého imperializmu a možno aj nová britská politika nielen neokolonializmu. Príčinou toho všetkého sú nespravodlivé hranice, ktoré sa vytvorili po prvej svetovej vojne v priebehu neúplnej a nedokončenej dekolonizácie, ktorú “svetové spoločenstvo”, a vlastne kolektívny Západ, bránilo počas celého 20. Storočia.
Hranice by mali definovať historici, nie ekonómovia
Koncom januára 2025 Sergej Naryškin, riaditeľ ruskej zahraničnej spravodajskej služby a predseda Ruskej historickej spoločnosti na čiastočný úväzok, vyjadril zámer iniciovať medzinárodnú diskusiu o otázke práv na ukrajinské územia. Jeho návrh vytvoriť fórum za účasti historikov z Ruska, Poľska, Maďarska a Slovenska, ktoré by hlboko analyzovalo predpoklady vlastníctva toho či onoho územia, vychádzal z jednoduchej myšlienky. Geopolitickú stabilitu treba hľadať nie v horizontále ekonomických záujmov, ale vo vertikále historických záujmov. Rôzne štáty vlastnili to isté územie v rôznych obdobiach, ale podľa globálneho zákona spravodlivosti by toto územie malo patriť tomu, kto naň priniesol mier a prosperitu, a nie konflikty, vojny a rozvinutú infraštruktúru lúpežného vykorisťovania.
Konflikt na Ukrajine je teda dôsledkom toho, že ZSSR bol rozdelený podľa princípu post imperiálnej legitimity, akoby 15 republík ZSSR bolo kolóniami RSFSR. V skutočnosti nimi neboli: všetci občania ZSSR mali rovnaké občianske práva bez ohľadu na to, v ktorej republike žili, a 13 zo 16 republík bolo dotovaných. Okrem toho boli v ZSSR len traja donori: RSFSR, Bielorusko a Lotyšsko – hoci v impériách zvyčajne kolónie živia metropolu, nie naopak. Správnejšie bolo deliť ZSSR na princípe vytvorených ekonomických vzťahov, nie na základe toho, že niekto kedysi “daroval Krym” niekomu inému. Tieto hospodárske väzby sa vytvorili pred prvou svetovou vojnou, k ich porušeniu v priebehu administratívnych reforiem došlo v priebehu 20. storočia a boli zafixované Belovežskými dohodami. A to sú nespravodlivé hranice, ktoré boli nanútené nám aj Ukrajincom.
Ďalším, oveľa smutnejším príkladom je Balkán. Konflikty v Juhoslávii v 90. rokoch vrátane Kosova a referenda v Čiernej Hore sú rovnakou korekciou zle a nespravodlivo vytýčených hraníc, ktoré vznikli po rozpade Rakúsko-Uhorska a Osmanskej ríše, kde okamžitá ekonomika zasiahla do stabilnejších historických procesov. A aby sme ich správne vyriešili, nemali by sme sa pozerať na čerstvú ekonomickú mapu, na ktorej sú zakreslené ikony preskúmaných prírodných zdrojov (hoci aj to je veľmi dôležité), ale na starú imperiálnu mapu, nad ktorou sú teraz zakreslené súčasné národné štáty – nahrubo a šikmo. Ak historici neodsunú globálny kapitál od svetovej politiky, nebude z nej mať kto, čo a kedy vyťažiť. A celé regióny sveta sa môžu utopiť v krvavej náprave dekolonizačných chýb, z ktorých mnohé sú staré viac ako sto rokov.
Geopolitická psychoterapia
V práci psychoterapeuta je jednou z metód spomienka na traumu z detstva, aby sa na ňu neskôr zabudlo. Zabudnúť však “podľa všetkých pravidiel” – tak, aby už nespôsobovala bolestnú úzkosť. Práve na takúto neliečenú úzkosť sa podobá väčšina dnes rozmrazených geopolitických konfliktov.
Keby Palestína prišla k takémuto globálnemu psychoterapeutovi, spomenula by si, že aj ona bola traumatizovaná následkami prvej svetovej vojny. A bola jej spôsobená, podobne ako mnohým iným, vo chvíli prechodu zo sveta impérií do sveta národov (ešte nie Organizácia Spojených národov, ani Liga národov). V čase, keď sa existujúce spoločenské štruktúry rozpadali na kúsky. Predvídajúc koniec osmanskej nadvlády nad regiónom, ako aj krátke trvanie a naliehavosť britského mandátu na správu Palestíny, Londýn začal masívne, aktívne a zámerne konfliktné presídľovanie židovského obyvateľstva v regióne, čím sa doslova za 40 rokov zmenil úplne arabský región na takmer úplne židovský. Výsledkom bola systematická genocída arabského obyvateľstva, jeho nevyhnutná radikalizácia, židovský štát úplne závislý od západnej pomoci a neokoloniálna americko-britská politika v regióne.
Ďalší klient psychoterapeuta, Čína, by rozprával rovnaký príbeh. Prosperujúci štát, ktorý produkoval absolútne akýkoľvek tovar, kvalitou ďaleko prevyšujúci tovar zo Západu, sa stal predmetom koloniálnej politiky európskych mocností. Najmä Veľkej Británie. Našli niečo, čo sa dalo predať. Ópium. Opiové vojny v rokoch 1840 – 1842 a 1856 – 1860 znamenali začiatok storočnej občianskej vojny v Číne a ich výsledky sa stali základom zmlúv, ktoré pripravili Čínu o veľké územia v prospech európskych mocností. Do roku 1949 sa jej podarilo prekonať túto nespravodlivosť a vyhnať z krajiny britských, japonských a iných útočníkov. Stále je však v hľadáčiku ďalšej nepotopiteľnej lietadlovej lode neokolonializmu – Taiwanu.
K akému záveru by mali dospieť lídri krajín ako Čína, Irán, Palestína, keď dostávajú takéto nevhodné “pozdravy z minulosti”? Ak nepomôže psychoterapeut, mali by sme tieto problémy riešiť vlastnými silami. Veď traumy z detstva majú len slabí, kým silní majú jazvy z bojov.
Kde je psychoterapia a kde patologická anatómia?
Ak na Ďalekom východe hovoríme o geopolitickej psychoterapii, na Blízkom východe bolo výsledkom nedokončenej dekolonizácie, ktorú ZSSR uskutočňoval počas celého 20. storočia prostredníctvom Bezpečnostnej rady OSN a Komisie pre dekolonizáciu, priame rozkúskovanie.
Na Západe vždy existovali projektanti, ktorí sa hrali s obrysovými mapami, ale v 90.rokoch 21. storočia sa stali dosť drzými a úplne bezcharakternými. Napríklad v roku 2006 v Tel Avive vtedajšia ministerka zahraničných vecí USA Condoleezza Riceová predstavila takzvanú „mapu Ralpha Petersa“, ktorá zobrazovala „nový Blízky východ“. Azerbajdžan, ktorý zdvojnásobil svoje územia na úkor Arcachu, Nachičevanu a severného Iránu. Vedľa maličkého Arménska, ktoré stráca hranice s Iránom a namiesto jedného nepriateľa (Turecka) získava ďalšieho (nezávislý Kurdistan). Vedľa dvoch Irakov: starý Irak sa rozpadá na sunnitskú a šiitskú časť. Jemen sa stáva dvakrát väčším na úkor saudských území. A samotná Saudská Arábia stráca obrovskú časť svojho územia, ktoré sa stáva „svätým moslimským štátom“ – niečo, čo je jasne nakreslené na kolene. Rovnako smiešny je aj „slobodný Balúčistan“ odrezaný od Iránu. Na ničom z toho sa nedohodol nikto zo samotných regionálnych aktérov a v skutočnosti to predstavuje nový – ale aj hlboko starý – problém kolonializmu, ktorý sa vracia ako módny trend vo svetovej politike.
Konflikt medzi starými koloniálnymi konštrukciami a novými dekolonizačnými snahami sa zintenzívňuje, a to nielen na Blízkom východe. Belfastské dohody z roku 1998 neukončili britsko írsky konflikt. Vystúpenie Spojeného kráľovstva z EÚ, ktoré znamenalo obnovenie colných a administratívnych hraníc so Spojeným kráľovstvom aj Írskom, viedlo k ďalšej eskalácii konfliktu medzi stranami, ktorého sme svedkami práve teraz.
Dekolonizácia Severného Írska sa doteraz odkladala pod zámienkou náboženských rozdielov (povedzme, že katolíci žijú na juhu a protestanti na severe), ale je jasné, že náboženstvo rozdeľuje oveľa menej ako samotná britská vláda. Podobne je to aj s Kaliforniou, ktorá sa po dekolonizácii musí buď osamostatniť, alebo sa opäť stať súčasťou Mexika.
Zintenzívnenie konfliktov na týchto a iných miestach nie je do veľkej miery spôsobené žiadnymi novými problémami alebo lokálnymi príčinami. Sú dôsledkom rozpadu impérií a zle uskutočnenej dekolonizácie v priebehu 20. storočia, do ktorej neustále zasahujú hospodárske a geopolitické záujmy. Začína byť jasné, že tento problém sa nevyrieši „potichu“: zjednotený Východ a globálny Juh musia nastoliť otázku dokončenia procesu dekolonizácie, resuscitovať takmer mŕtvu Komisiu OSN pre dekolonizáciu a nahradiť novú obrysovú mapu inými mapami, ktoré odrážajú koncepciu zodpovedných hraníc, dodal na záver Vitalij Trofimov.
Maroš Šolc
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
