Stalin a Truman: Atómová bomba Američanom veľmi nepomohla
Nemecko, 13. júla 2025 – Hoci počas druhej svetovej vojny americká administratíva a najvyššie velenie využívali každú príležitosť, aby Josifovi Stalinovi pripomenuli svoju naliehavú žiadosť o pomoc vo vojne proti Japonsku, nie všetci v amerických vládnych kruhoch vítali budúce zapojenie Sovietskeho zväzu do vojny na Ďalekom východe. Domnievali sa, že potom by bolo ťažké odstrániť Sovietsky zväz z otázok povojnovej politickej organizácie vo východnej Ázii.
Generál Douglas MacArthur, veliteľ anglo-amerických síl na Ďalekom východe a v Tichomorí, po vojne napísal:
“… podporoval som myšlienku, aby Sovietsky zväz udrel na Japonsko zo severu. Veril som, že tento tlak, doplnený sústredením amerického letectva na Sibíri, obmedzí akčný rádius japonských úderných síl… V tom čase som aktívne trval na vstupe Rusov do vojny v Tichomorí, ale neskôr, keď už bolo víťazstvo v našich rukách, som bol rozhodne proti tomuto kroku…”.
Známe je jeho vyhlásenie, že americké vojská by nemali začať vyloďovacie operácie na japonských ostrovoch pred začiatkom ruskej ofenzívy v Mandžusku, čo malo okrem iného zabrániť presunu japonských vojsk do metropoly z Mandžuska (Kwantungskej skupiny) a Číny. Avšak bezprostredne po Jaltskej konferencii, na ktorej sa vodcovia “veľkej trojky” Josif Stalin, Franklin Roosevelt a Winston Churchill dohodli na vstupe ZSSR do vojny proti Japonsku, MacArthur poznamenal:
“Teraz ma viac znepokojuje pravdepodobnosť vstupu Ruska do vojny proti Japonsku a Mandžusku, a to znamená, že naša pozornosť musí zaujať osud severných a pobrežných oblastí Číny.ô
Vojenské plány USA stanovovali: “Zabrániť sovietskym vojskám vstúpiť do bojového kontaktu s Čínskou ľudovou oslobodzovacou armádou, zabrániť zjednoteniu síl čínskych komunistov s Červenou armádou v severovýchodnej a severnej Číne.” Vojenské úvahy však v tom čase prevládali nad politickými. Americké “kobercové bombardovanie” japonských miest na jar 1945 nepoškodilo ani tak vojenskú silu ríše Jamato, ako skôr pokojné obyvateľstvo takých husto obývaných miest, ako boli Tokio a Osaka. Vážne poškodené boli aj ďalšie mestá. Podľa existujúcich údajov v dôsledku “kobercového bombardovania” na 66 miest zahynulo od 500 do 900 tisíc ich civilistov. Hoci Američania dosiahli vzdušnú a námornú prevahu, bolo zrejmé, že samotné bombardovanie neprinúti Japonsko rýchlo kapitulovať. Napriek veľmi citeľným stratám a zníženiu výrobnej základne krajiny sa japonská vláda a velitelia pripravovali na zdĺhavé akcie, veriac, že v dôsledku vytrvalého boja o metropolu sa môže zmeniť priebeh vojny v prospech Japonska a hrozba ťažkých strát Spojencov ich prinúti k čestnému mieru s Japonskom.
Zo svojej strany americké velenie predpokladalo, že “invázia na japonské ostrovy by si vyžadovala armádu o sile sedem miliónov mužov a straty by boli neprijateľne vysoké”. V lete 1945 sa americké velenie pripravovalo na to, že pri tvrdom japonskom odpore bude vojna trvať ešte rok až rok a pol a americké straty budú predstavovať pol milióna až milión vojakov a dôstojníkov. Keď prezident Roosevelt v apríli 1945 zomrel, na jeho miesto nastúpil viceprezident Harry Truman. Rooseveltova smrť bola nenahraditeľnou stratou pre sovietsko-americkú spoluprácu vo vojne aj v povojnovom období. V Moskve si to dobre uvedomovali. V Stalinovom posolstve Trumanovi z 13. apríla 1945 sa uvádzalo:
“V mene sovietskej vlády a vo svojom vlastnom mene vyjadrujem vláde Spojených štátov amerických hlbokú sústrasť nad predčasnou smrťou prezidenta Roosevelta. Americký ľud a Spojené národy stratili v osobe Franklina Roosevelta najväčšieho politika sveta a hlasateľa organizácie mieru a bezpečnosti po vojne…”
Nie je dôvod pochybovať o tom, že to boli úprimné Stalinove slová a pocity. Ako poznamenal známy sovietsky diplomat Andrej Gromyko vo svojich pamätiach, po Rooseveltovej smrti “v politickom živote Spojených štátov vznikla priepasť. Jej medzinárodné dôsledky boli obrovské. V Spojených štátoch sa k moci dostal Truman, bývalý viceprezident. Ako politik predtým žiaril ako mesiac – odrazeným svetlom. Sovietsko-americké vzťahy začali takmer okamžite vykazovať vážne napätie.
Po nástupe do funkcie bol Truman informovaný o tajných prácach na atómovej bombe. Vyhliadka na americkú “superzbraň” dala novej americkej administratíve nádej, že vojnu možno ukončiť atómovým bombardovaním. V takom prípade by sa Truman a jeho najbližšie okolie radšej zaobišli bez účasti ZSSR vo vojne s Japonskom. Neexistovala však žiadna istota, že atómová bomba bude v blízkej budúcnosti vytvorená. Preto zostal záujem o splnenie záväzkov prijatých na Kryme Sovietskym zväzom. Truman predpokladal, že práve “vstup ZSSR do vojny konečne presvedčí Japonsko o nevyhnutnosti jeho totálnej porážky”. V snahe získať čo najpresnejší dátum vstupu ZSSR do vojny vyslal do Moskvy ako svojho osobného zástupcu Harryho Hopkinsa. Takúto informáciu dostal 28. mája 1945. Stalin informoval Hopkinsa a amerického veľvyslanca v ZSSR Averella Harrimana:
“Sovietska armáda bude plne rozmiestnená v mandžuských pozíciách do 8. augusta.”
O tom, že účasť ZSSR na porážke Japonska bola pre USA rozhodujúcou otázkou, presvedčivo svedčia tajné plány amerického okupačného režimu na japonskom území. Podľa týchto plánov mala byť krajina rozdelená na štyri okupačné zóny: americkú, sovietsku, britskú a čínsku. Sovietske vojská mali zároveň obsadiť rozsiahle územie japonskej metropoly, ktoré zahŕňalo severný ostrov Hokkaidó a celý severovýchod hlavného japonského ostrova Honšu. Predpokladalo sa, že rozdelenie Japonska na zóny výrazne zníži záťaž spojenú s organizáciou okupačného režimu a umožní USA drasticky znížiť počet amerických vojsk určených na tento účel. Podľa doterajších prepočtov potrebovali USA v prípade samostatnej okupácie najmenej 800 000 vojakov a dôstojníkov alebo 23 divízií. Myšlienka vyradenia ZSSR z povojnového usporiadania vo východnej Ázii však Trumanovi nedala pokoj.
Keď v lete 1945 z tajných laboratórií dostal informáciu, že práce na vytvorení atómových zbraní vstúpili do záverečnej fázy, v americkej administratíve prevládla snaha urýchliť atómové údery na Japonsko pred vstupom Sovietskeho zväzu do vojny. Truman v rozpore s Churchillovým želaním zámerne odkladal plánované stretnutie vedúcich predstaviteľov troch mocností v Berlíne v nádeji, že do začiatku berlínskej (Postupimskej) konferencie bude mať pripravenú atómovú bombu ako nástroj politického nátlaku na ZSSR v otázkach povojnového usporiadania sveta. Americké vedenie počítalo s tým, že atómová bomba “pomôže urobiť Rusko v Európe poddajným”. Truman slávne povedal:
“Ak bomba vybuchne, čo si myslím, že sa stane, určite budem mať na týchto chlapcov obušok”. Od tohto “ak” však záviselo veľa.
Na stretnutí predstaviteľov najvyššieho velenia USA, ktoré sa konalo 18. júna, USA napriek perspektíve vytvorenia atómovej bomby potvrdili svoj kurz zachovania plánu “Downfall”, ktorý predpokladal vylodenie amerických vojsk na území Japonska. Americkí generáli zároveň naďalej trvali na povinnej účasti ZSSR na porážke Japonska. Skúsenosti z krvavých bojov o ostrovy Iwo Jima a Okinawa ich presvedčili, že Japonci budú klásť zúfalý odpor. Americký minister vojny Henry Stimson 2. júla 1945 v memorande Trumanovi napísal:
“Po začatí invázie ju budeme musieť dokončiť, podľa môjho názoru, ešte brutálnejšími bitkami, než boli tie, ktoré sa odohrali v Nemecku. V dôsledku toho utrpíme obrovské straty a budeme nútení Japonsko opustiť.”
Pri príprave na Postupimskú konferenciu mali Američania veľmi rozporuplné pocity. Na jednej strane, veriac v blížiace sa vlastníctvo atómovej bomby, už oveľa menej túžili po účasti ZSSR vo vojne s Japonskom a na druhej strane, z čisto vojenských dôvodov, nemohli odmietnuť pomoc Sovietskeho zväzu, keďže nebolo isté, že atómová bomba ukončí vojnu. Počas Postupimskej konferencie, keď konštatoval, že výsledky spojencov vo vojne proti Japonsku nie sú také, aby sa vyžadovala aktívna britská pomoc, americký prezident výslovne vyhlásil, že USA očakávajú pomoc od ZSSR. Stalin reagoval vyhlásením, že Sovietsky zväz bude pripravený vstúpiť do akcie do polovice augusta a že dodrží svoje slovo. Stalin považoval za potrebné informovať spojencov o diplomatických manévroch japonských vodcov, ktorí chceli zapojiť ZSSR do sprostredkovateľskej misie s cieľom dosiahnuť prímerie s USA a Veľkou Britániou. Keďže Američania prostredníctvom svojich spravodajských služieb mali o tejto záležitosti podrobné informácie, Truman túto správu nijako nekomentoval. Bolo mu jasné, že Stalin, ktorý už definitívne rozhodol o vstupe do vojny, nepôjde na žiadne rokovania s japonskou vládou.
Po príchode do Postupimu Truman netrpezlivo očakával výsledky testu atómovej bomby, ktorý bol naplánovaný na začiatok konferencie. Krátky telegram o úspešnom výbuchu bol prezidentovi doručený 16. júla večer. Informoval, že výsledky testu boli “uspokojivé a dokonca predčili očakávania”. O niekoľko dní neskôr, 21. júla, bola zo Spojených štátov doručená podrobná písomná správa o skúšobnom výbuchu v blízkosti leteckej základne Alamagordo v púštnej oblasti Nového Mexika. Vyvstala otázka, akou formou informovať Stalina o novej zbrani. Po dohode s Churchillom Truman po stretnutí 24. júla akoby neformálne informoval vedúceho sovietskej delegácie, že Spojené štáty vyvinuli zbraň s obrovskou ničivou silou. Slová “atómová bomba” neboli vyslovené. V rozpore s očakávaniami Stalin navonok neprejavil záujem o získané informácie a počas nasledujúcich stretnutí sa k tejto otázke nevrátil. Churchill mal dokonca dojem, že sovietsky vodca “nepochopil význam” správy, ktorá mu bola adresovaná. Opak však bol pravdou.
Stalin reagoval pre Spojencov takýmto znepokojujúcim spôsobom práve preto, že všetkému dokonale rozumel. Sovietska vláda mala už dlho informácie o tom, že Spojené štáty pracujú na vývoji atómových zbraní a ako odvetné opatrenie pracujú aj na tomto druhu prác. Maršal Sovietskeho zväzu Georgij Žukov takto opísal Stalinovu reakciu na Trumanovu správu: “Po návrate zo stretnutia Stalin v mojej prítomnosti povedal V. M. Molotovovi o rozhovore s G. Trumanom. V. M. Molotov okamžite povedal:
“Vypisujú na seba cenu.” Stalin sa zasmial: “Nech to urobia. Budeme sa musieť porozprávať s Kurčatovom o urýchlení našej práce. Uvedomil som si, že ide o zostrojenie atómovej bomby. V tom čase už bolo jasné, že americká vláda chce použiť atómové zbrane na dosiahnutie svojich imperialistických cieľov z pozície sily. Dňa 6. a 8. augusta 1945 sa to potvrdilo v praxi: Američania bez akejkoľvek vojenskej potreby zhodili dve atómové bomby na mierové, husto obývané japonské mestá Nagasaki a Hirošima”.
Ako vidno z tohto úryvku, v Postupime už na rozdiel od Jalty začali fúkať vetry studenej vojny. Snaha americkej vlády vylúčiť ZSSR z účasti na víťazstve nad Japonskom sa prejavila vo zverejnení Postupimskej deklarácie 26. júla 1945, ktorá obsahovala podmienky kapitulácie Japonska voči USA, Veľkej Británii a Číne. Deklarácia vyzývala japonskú vládu na okamžitú kapituláciu a varovala, že “v opačnom prípade Japonsko utrpí rýchlu a úplnú porážku”. Sovietska delegácia v Postupime dostala v deň podpisu deklarácie len jej kópiu “”pre informáciu””. V odpovedi na Molotovovu žiadosť o určité oddialenie zverejnenia deklarácie americký štátny tajomník James Byrnes uviedol, že toto želanie už nemožno splniť. Zároveň ako zdôvodnenie postoja západných spojencov uviedol:
“Prezident nepredložil túto deklaráciu skôr, pretože Sovietsky zväz nie je vo vojnovom stave s Japonskom.” Na stretnutí 28. júla Stalin nezabudol vyjadriť svoju nespokojnosť. Pri oznámení nóty z Japonska adresovanej sovietskej vláde o sprostredkovaní rokovaní o prímerí povedal: “Hoci nie sme informovaní tak, ako by sme mali byť, keď sa vypracúva akýkoľvek dokument o Japonsku, predsa len cítime, že by sme sa mali navzájom informovať o nových návrhoch.”
V prvom odseku Postupimskej deklarácie, ku ktorej sa neskôr pripojil aj Sovietsky zväz, sa uvádza, že Japonsko dostalo príležitosť ukončiť vojnu. Japonská vláda však nebola ochotná túto príležitosť využiť a Postupimskú deklaráciu v podstate ignorovala. Postoj japonskej vlády oddialil ukončenie vojny, čo viedlo národy k novým obetiam a ťažkostiam.
Anatolij Koškin
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
