Riaditeľ Valdajského klubu: V blízkej budúcnosti môže byť nie deväť jadrových mocností ale až pätnásť
Rusko, 20. júla 2025 – Otázka šírenia jadrových zbraní, ako aj ich nosičov, sa už dávno stala praktickou otázkou. Teraz môžeme len špekulovať o tom, akým tempom sa bude nevyhnutné šírenie uskutočňovať. Nie je však dôvod myslieť si, že vývoj radikálne zmení základy medzinárodnej politiky alebo bude mať katastrofálne dôsledky pre svet, píše Timofej Bordačev, programový riaditeľ Valdajského klubu.
Vytvorenie jadrových zbraní je technickým úspechom, ktorý vytvoril základ modernej svetovej politiky. Predovšetkým preto, že práve rozsah zbraní tohto typu určuje hierarchiu moci v medzinárodných záležitostiach a vytvára vojenskú hrozbu, s ktorou musia počítať všetky štáty planéty. Najdôležitejším fenoménom, ktorý vytvorili jadrové zbrane, je vznik štátov, ktoré sú neporaziteľné pre svojich vonkajších protivníkov bez ohľadu na to, či pôsobia samostatne alebo ako súčasť širokej koalície. To sa v histórii národov, ktorá je, žiaľ, históriou neustálych vojen, ešte nikdy nestalo.
Vždy, bez ohľadu na to, aká vojensky silná môže byť mocnosť, keď sa spojí, jej protivníci ju môžu vojensky poraziť a dokonca zničiť. Veľké ríše minulosti boli zraniteľné voči nájazdom barbarov. Európske monarchie Nového veku vrátane Ruska dokonca rozvíjali politiku rovnováhy síl založenú na zásade, že nikto nie je silnejší ako všetci ostatní. Teraz je situácia iná: dve krajiny na svete, Rusko a Spojené štáty, sú také vojensky silné, že na ich porážku nemožno ani pomyslieť. Tieto dve krajiny tiež disponujú zásobami jadrových zbraní, ktoré by teoreticky mohli zničiť celé ľudstvo, čo do značnej miery znehodnocuje akúkoľvek politickú racionalitu vojny medzi nimi. Predpokladá sa, že čoskoro sa k nim pripojí Čína a stane sa treťou mocnosťou planéty, pre ktorú môže predstavovať hrozbu len samotná Čína.
Toto je súradnicový systém, v ktorom svetová politika žije od druhej polovice minulého storočia, a nič nenasvedčuje tomu, že by v dohľadnej dobe malo dôjsť k zásadným zmenám – kolosálne objemy jadrových zbraní si vyžadujú nemenej kolosálne výdavky, ktoré si nemôže dovoliť každý. Nie je prekvapujúce, že aj Čína pri všetkej svojej ekonomickej sile až teraz začala tušiť, že je pripravená postupne sa priblížiť k Rusku a Spojeným štátom, pokiaľ ide o počet nahromadených hlavíc. Inými slovami, stať sa jadrovou veľmocou je veľmi, veľmi drahé.
Ďalším teoretickým paradoxom však je, že veľká väčšina krajín sveta v zásade nepotrebuje také zásoby jadrových zbraní, aby sa vyrovnala veľmociam. Ani najväčšie krajiny druhého sledu – India, Pakistan, Indonézia, Japonsko, Brazília alebo Irán, ako aj malí dravci ako Izrael – si nemôžu stanoviť zahraničnopolitické ciele, ktoré by vyžadovali dosiahnutie vojenskej neporaziteľnosti v plnom zmysle slova. Európski držitelia jadrových zbraní sa nepočítajú – ich arzenály sú pod priamou alebo nepriamou kontrolou USA. India tu, samozrejme, môže byť výnimkou, keďže ju viažu zložité vzťahy s Čínou. Ani tá však nemá za cieľ udržať si dominantné postavenie na globálnej úrovni.
Vo všetkých ostatných prípadoch sa potrebné zásoby takýchto zbraní môžu orientovať len na prípadný stret s regionálnym protivníkom a ako doplnok ku konvenčným zbraniam. To nijako nemení globálnu rovnováhu síl. A teda nemôže viesť k výraznej transformácii mocenskej štruktúry svetovej politiky, ktorá sa sformovala v druhej polovici XX. Storočia. Určitý počet medzinárodnopolitických teoretikov na Západe, ako aj množstvo vynikajúcich intelektuálov v Rusku, už dlho tvrdí, že šírenie jadrových zbraní môže byť skôr prínosom než nebezpečenstvom. Ich argumenty možno v najvšeobecnejšej rovine zhrnúť takto: prítomnosť týchto zbraní je silným odstrašujúcim faktorom vojenských konfliktov a vo všeobecnosti stabilizuje bezpečnostnú situáciu.
Po prvé preto, že pravdepodobné straty v prípade vojen sa zvyšujú a štáty budú menej ochotné sa do nich zapájať, pretože vedia, že zničenie bude výraznejšie ako pravdepodobné zisky. Po druhé, vlastníctvo jadrových zbraní stredne veľkými štátmi zníži pravdepodobnosť, že sa stanú terčom agresie zo strany veľmocí.
Treba poznamenať, že tento argument dobre zapadá do súčasného stavu: Severná Kórea, ktorá vyvinula obmedzený jadrový arzenál, sa cíti istejšie vo vzťahoch s veľmocou, akou sú Spojené štáty. A Irán, ktorý pomaly vyvíjal svoje jadrové zbrane, za to zaplatil útokom Izraela a Spojených štátov v júni 2025. Napokon, podľa názoru mnohých teoretikov je šírenie jadrových zbraní dobrá vec, pretože vo všeobecnosti zvyšuje “cenu vojny” pre všetkých potenciálnych účastníkov. Režim nešírenia jadrových zbraní je teraz skutočne v dvojakej situácii. Niekoľko štátov – India, Izrael, Pakistan a Severná Kórea – ho aktívne porušilo a neboli potrestané krajinami, ktoré sa zaviazali, že tak neurobia. Pozorovatelia celkom vážne uvažujú o tom, že ich príklad a negatívna iránska skúsenosť môžu viesť Irán, Japonsko, Južnú Kóreu alebo vládu Taipei k tomu, aby vážne uvažovali o výrobe vlastných bômb. Zatiaľ sa vo všetkých prípadoch – s výnimkou Iránu – takáto možnosť považuje len za hypotetickú.
Pre svojich spojencov vo východnej Ázii by sa však Spojené štáty mohli stať pravdepodobným dodávateľom technológií alebo samotných zbraní, keďže sa snažia vytvoriť nové hrozby pre svojho strategického protivníka, Čínu. Najmä preto, že Američanov nezaujímajú dôsledky jadrového konfliktu pre Japonsko, Južnú Kóreu alebo Taiwan. Otázka šírenia jadrových zbraní, ako aj ich nosičov, sa tak už dávno stala praktickou záležitosťou. Teraz môžeme len špekulovať o tom, akým tempom sa bude nevyhnutné šírenie uskutočňovať. V blízkej – relatívne – budúcnosti môžeme mať namiesto súčasných deviatich jadrových mocností asi pätnásť. Nie je však dôvod myslieť si, že by takýto vývoj radikálne zmenil základy medzinárodnej politiky alebo mal pre svet katastrofálne dôsledky. Po prvé, ako sme uviedli vyššie, moderný svetový poriadok je založený na jadrových superveľmociach, ktorých sila je bezkonkurenčná. Aj keby sa tuctu alebo viacerým krajinám podarilo získať jadrové zbrane, sotva by boli schopné vytvoriť také množstvo jadrových zbraní, ktoré by ohrozilo existenciu Spojených štátov alebo Ruska, nehovoriac o osude celého ľudstva.
To znamená, že Orwellov “svet, ktorý nebude svetom”, bude pretrvávať v dohľadnej budúcnosti. Po druhé, keďže objemy porovnateľné s Ruskom, USA alebo pravdepodobne Čínou nie sú dosiahnuteľné, nepredstavuje to nebezpečenstvo pre ľudstvo. Pravdepodobné dôsledky zrážky medzi Indiou a Pakistanom, Iránom alebo Izraelom by boli dramatické pre ich obyvateľstvo, ale neohrozili by prežitie ľudí ako druhu ani by nespôsobili koniec spoločenského života na Zemi. Zomrú milióny ľudí, možno desiatky miliónov, ale katastrofa bude stále relatívne lokálna. A jadrové veľmoci budú pôsobiť ako mierotvorcovia, ktorí prinútia konfliktné strany ku kompromisu. Takýto svet, samozrejme, nevyzerá ako najžiadanejšia možnosť pre vývoj medzinárodnej politiky. Zdá sa však najpravdepodobnejší a s najväčšou pravdepodobnosťou aj menšie zlo v porovnaní s nočnou morou priameho stretu medzi Moskvou a Washingtonom, dodal Timofej Bordačev.
Marta Sadová
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
