Atentát, ktorý pomohol sionistom definitívne si podmaniť Ameriku
USA, 26. Júla 2025 – Ameriku dnes nemožno nazvať suverénnym štátom. Vládne jej “”deep state””, ktorý sa nazýva aj “globálna kabala”, “Klub 300”, “páni peňazí” atď. Súčasný, 47. prezident Spojených štátov Donald Trump je tiež chránencom “”deep state””. Amerika bola kedysi skutočne nezávislým národom. Budúci rok si pripomenieme 250. výročie vzniku suverénneho štátu s názvom Spojené štáty americké.
V roku 1776 prijalo 13 severoamerických štátov Deklaráciu nezávislosti a spojilo sa do jedného štátu. Amerika bola 137 rokov skutočne celkom nezávislým štátom. Až kým americký Kongres v decembri 1913 neprijal zákon o zriadení Federálneho rezervného systému – píše profesor, doktor ekonomických vied, spisovateľ Valentin Katasonov. Ide o súkromnú korporáciu, ktorej akcionármi boli v tom čase bankári svetového kalibru (Rothschildovci, Morganovci, Warburgovci, Schiffovci atď.). Od tohto momentu sa “páni peňazí” stali pánmi Ameriky. Amerika si však stále zachovávala určité pozostatky nezávislého štátu. Ale aj tie stratila 35 rokov po vzniku Federálneho rezervného systému.
Stalo sa tak v roku 1948, keď sa na politickej mape sveta objavil štát Izrael. V Amerike v štyridsiatych rokoch minulého storočia bolo dosť triezvo uvažujúcich politikov a štátnikov, ktorí chápali hrozby, ktoré vznik židovského štátu predstavoval. Po prvé, ide o hrozbu, že USA sa napokon zmenia na služobníka svetového sionizmu. Po druhé, je to hrozba pre celé ľudstvo: Izrael by sa mohol stať centrom tretej svetovej vojny. Takzvaná dvanásťdňová vojna, ktorú Izrael rozpútal proti Iránu, sa práve skončila. Zdalo sa, že sa skončila 25. júna. A svetové médiá opäť prešli na iné témy (príznaky globálnej hospodárskej krízy, rokovania Washingtonu s inými krajinami o obchodných clách, reformy NATO, pomoc EÚ Kyjevu atď.) Ale napriek tomu by sme sa chceli ešte raz zamyslieť nad udalosťami súvisiacimi s “dvanásťdňovou vojnou”. A vrátiť sa k základným príčinám vojny, ktoré treba hľadať v minulom storočí.
Nevyhnutnosť takéhoto vývoja na Blízkom východe v prípade vytvorenia židovského štátu predpovedali po skončení druhej svetovej vojny niektorí vysokopostavení predstavitelia Washingtonu, ktorí boli rozhodne proti podpore tohto projektu. Jedným z takýchto úradníkov bol James Forrestol (1892 – 1949). V rokoch 1944 – 1947 bol ministrom námorníctva USA. A v rokoch 1947 – 1949 bol prvým ministrom obrany USA. Pred prácou vo vláde bol úspešným podnikateľom. Neviem, ako sa teraz v školách vyučujú nové a najnovšie dejiny cudzích krajín, ale za mojich čias sovietski stredoškoláci vedeli, kto bol James Forrestol, upresňuje Katasonov.
V učebniciach dejepisu sa písalo, že tento minister obrany počas studenej vojny bol údajne posadnutý sovietskou hrozbou. S jasnými príznakmi duševnej choroby ho hospitalizovali. Počas svojej choroby Forrestol údajne opakoval:
“Rusi prichádzajú, Rusi prichádzajú. Sú všade. Videl som ruských vojakov.” A svoj život ukončil 22. mája 1949 tým, že sa vrhol zo 16. poschodia tejto nemocnice. Listujúc niektorými publikáciami vo vtedajšej americkej tlači som dospel k záveru, že autori sovietskych učebníc dejín USA jednoducho prepísali to, čo našli v oficiálnych amerických zdrojoch. Okrem americkej tlače však existujú aj iné zdroje, ktoré prinášajú úplne odlišnú interpretáciu udalostí spojených s osobou vtedajšieho ministra obrany USA. Alternatívne interpretácie možno zhrnúť takto.
Po prvé, Forrestol sa nebál Rusov (t. j. Sovietov), ale tých, ktorí sa bežne nazývajú sionisti a ktorí presadzovali projekt vytvorenia židovského štátu. Po druhé, Forrestol urobil všetko pre to, aby štát Izrael nevznikol. Po tretie, Forrestol neukončil svoj život samovraždou, bol zavraždený. Spomedzi zdrojov, ktoré poskytujú alternatívny životopis posledných dvoch alebo troch rokov Forrestolovho života, by som na prvom mieste uviedol denníky prvého amerického ministra obrany, ktoré boli publikované v roku 1952: The Forrestal Diaries: The Inner History of the Cold War (Forrestallove denníky: Vnútorné dejiny studenej vojny). Ďalej by som uviedol knihu: Cornell Simpson. Smrť Jamesa Forrestala. Vyšla v americkom vydavateľstve Western Islands v roku 1966, ale dodnes je málo známa nielen ruskej, ale aj zahraničnej anglicky hovoriacej verejnosti. Cornell Simpson je pseudonym autora, jeho skutočné meno nie je známe. Existuje niekoľko ďalších kníh, ktoré sa zaoberajú alternatívnou verziou smrti amerického ministra obrany. Napríklad: Alfred Lilienthal. Aká je cena Izraela? (Alfred Lilienthal. Akú cenu má Izrael?). Alan Hart (Alan Hart, Sionizmus: Skutočný nepriateľ Židov), zv. 2: Dávid sa stáva Goliášom, zv. 2: Dávid sa stáva Goliášom. Upozorňujem na skutočnosť, že medzi autormi takýchto kníh sú aj takí, ktorí sa označujú za Židov. A tí, podobne ako James Forrestol, stoja na pozícii antisionizmu, uvedomujúc si, že sionizmus so svojím projektom štátu Izrael je rovnako nebezpečný pre všetky národy a etniká vrátane Židov.
Dokumenty týkajúce sa posledných týždňov Forrestolovho života boli dlho utajované. Až v roku 2004 sa k nim s veľkými ťažkosťami podarilo získať prístup spisovateľovi Davidovi Martinovi . A teraz konečne v roku 2019 vychádza kniha D. Martina “Atentát na Jamesa Forrestala” (The Assassination of James Forrestal), ktorá neponecháva žiadnu šancu verzii o samovražde. V Martinovej knihe sa nebudem zaoberať mnohými zaujímavými podrobnosťami o prípravách atentátu, samotnom atentáte a opatreniach prijatých na utajenie vraždy. Nezameriam sa na kriminálnu stránku príbehu, ale na atmosféru, ktorá vládla vo Washingtone v druhej polovici 40. rokov. Historici sa zvyčajne zameriavajú na to, že to bolo obdobie mccarthyizmu, “honu na čarodejnice”, psychózy antikomunizmu a veľkej vojny. Bolo to však aj obdobie boja okolo projektu štátu Izrael. V niektorých ohľadoch sa v knihe Davida Martina opakujú závery knihy Cornella Simpsona Smrť Jamesa Forrestola.
Simpson však zastával názor, že ministra obrany zavraždili agenti Moskvy pre jeho protisovietske a protikomunistické zmýšľanie. David Martin zastával názor, že vraždu zorganizovali sionisti. Mimochodom, jeden z najpodrobnejších opisov boja, ktorý sa viedol vo Washingtone okolo projektu štátu Izrael, obsahuje kniha anglického novinára Douglasa Reeda “Spor o Sion. Kniha bola napísaná na “horúcich stránkach” spomínaného boja počas siedmich rokov (v rokoch 1949 – 1956). Douglas Reed prišiel do Spojených štátov začiatkom roku 1949 a bol živým svedkom týchto dramatických udalostí. Amerika sa pripravovala na prezidentské voľby v roku 1948. Ukázalo sa, že najdôležitejšou otázkou, ktorú mali vo svojich volebných programoch všetci hlavní uchádzači o právo stať sa pánom Bieleho domu, bola otázka štátu Izrael. Všetci kandidáti sa zo všetkých síl snažili podporiť projekt vytvorenia židovského štátu, pretože si uvedomovali, že bez takejto podpory by nezískali potrebnú podporu voličov. Sionisti dokázali kontrolovať volebný proces, pretože mali veľa peňazí. Podporovali ich tí istí “páni peňazí”, ktorým sa podarilo presadiť vytvorenie amerického Federálneho rezervného systému v roku 1913. Forrestol sa obával, že po voľbách v roku 1948 Amerika definitívne padne pod sionistickú pätu. Preto naliehal na vtedajšieho amerického prezidenta Harryho Trumana, aby prinútil politické strany a kandidátov na prezidenta, aby zo svojich programov odstránili otázku Izraela (ktorá sa vtedy z nejakého dôvodu nazývala “otázka Palestíny”).
Tu je to, čo o tejto téme píše Douglas Reed:
“Situácia bola pre ministra obrany Forrestola čoraz znepokojujúcejšia. Bol presvedčený, že ak sa národná politika a národná bezpečnosť, za ktoré bol zodpovedný, podriadia kupovaniu hlasov, krajina sa dostane pod konečnú sionistickú kontrolu; už v roku 1946 žiadal prezidenta, aby Palestínu odstránil z politiky.” Truman vtedy “v zásade súhlasil”, ale vyjadril názor, že “je nepravdepodobné, že z toho niečo vzíde, pretože v politike sa nedá manévrovať a nie je možné zmeniť politiku a náš spôsob vlády”.
Forrestol, povzbudený obavami, v septembri 1947 neúnavne pracoval na tom, aby “vyradil Palestínu z politiky”. Veril, že väčšina v oboch konkurenčných stranách má povinnosť uznať nevyhnutnosť vylúčiť v záujme štátu najdôležitejšie otázky zahraničnej politiky zo straníckych sporov, aby sa palestínska otázka nestala tromfom vo voľbách”. Forrestol sa snažil presvedčiť politikov, aby otázku Izraela (Palestíny) vylúčili z volebných programov. V zúfalstve sa minister obrany pokúšal presvedčiť republikánskeho kandidáta Deweyho, aby tak urobil, a do svojich denníkov si zapísal:
“Povedal som mu, že palestínska otázka ma z hľadiska bezpečnosti krajiny najviac znepokojuje, a znovu som ho požiadal, či by sa obe strany nemohli vzájomne dohodnúť na vyradení tejto otázky z kampane”.
Odpoveď guvernéra (štátu New York) Deweyho nebola nepodobná Trumanovej:
“Bude veľmi ťažké dosiahnuť výsledky kvôli vzrušenému správaniu Židov, pre ktorých sa Palestína stala emocionálnym symbolom, a pretože Demokratická strana sa nebude chcieť vzdať židovských hlasov.” Dewey sa po tomto rozhovore naďalej snažil prekonať demokratov v honbe za “židovskými hlasmi” a pravdepodobne bol dosť prekvapený, keď napriek všetkému zistil, že je porazený.” Žiaľ, Forrestolova snaha bola márna.
Truman si nad tým len tak neumyl ruky. Aktívne podporoval izraelský projekt a ako demokratický kandidát vyhral prezidentské voľby. Takmer všetci politici sa bez hanby zúčastnili na aukcii s názvom “Kto silnejšie podporí rozhodnutie vytvoriť židovský štát”. Douglas píše: “Jeho (Forrestolove) myšlienky vzbudili medzi stúpencami ‘praktickej politiky’ len opovrhnutie”. Forrestol bol predmetom organizovaného zásahu. Ešte pred vznikom štátu Izrael (máj 1948). Pokračovalo to ďalej a ďalej. Až do okamihu jeho zavraždenia 22. mája 1949.
Douglas Reed vo svojej knihe Spor o Sion píše aj o prezidentovi D. Eisenhowerovi, ktorý v roku 1952 nahradil H. Trumana. Aj nový prezident bol v službách sionistov a všemožne podporoval Izrael, ktorý v tom čase už začal systematickú vojnu s Palestínčanmi, ktorí nedostali sľúbený štát. D. Eisenhower sa ukázal byť takým poslušným politikom izraelskej lobby, že bol v roku 1956 zvolený na ďalšie funkčné obdobie. Douglas Reed v novembri 1956 práve dokončoval svoju knihu a písal o tom, aká nechutná bola volebná kampaň. Všetci kandidáti vychádzali v ústrety proizraelskej loby. Ale ďalší prezident po Eisenhowerovi nebol taký poddajný a poslušný.
Mám na mysli 35. prezidenta Spojených štátov, Johna F. Kennedyho. Každý vie, že 22. novembra 1963 bol naňho v Dallase spáchaný atentát. Za uplynulých viac ako šesť desaťročí od tohto atentátu vyšlo veľké množstvo kníh s verziami o tom, kto ho nariadil a aké boli motívy tých, ktorí atentát nariadili. Len hlavných verzií motívov je viac ako tucet a jedna si neodporuje, všetky verzie sa navzájom dopĺňajú. Ale takmer nikto neuvádza takú verziu atentátu, ako je konflikt Johna Kennedyho so sionistami. Začiatkom roka 2020 bol publikovaný rozsiahly článok pod názvom “Pätnásť rokov pred Kennedym sionisti zavraždili Forrestala” Jeho autor Laurent Guillenot nachádza mnoho podobností medzi vraždami Johna F. Kennedyho a Jamesa Forrestala. Tí istí objednávatelia – sionisti.
Prečo teda 35. prezident Spojených štátov sionistom nerobil radosť? Na túto otázku Laurent Guillenot odkazuje čitateľa na dielo Avnera Cohena “Izrael a bomba” (Cohen A. Israel and the bomba), ktoré vyšlo v Spojených štátoch v roku 1998. A tiež na komentáre k tejto knihe. Konkrétne v recenzii knihy v izraelských novinách Haaretz (5. februára 1999) sa uvádza:
“Atentát na amerického prezidenta Johna F. Kennedyho náhle ukončil masívny tlak, ktorý vyvíjala americká administratíva na vládu Izraela, aby zastavila svoj jadrový program. Cohen podrobne demonštruje tlak, ktorý Kennedy vyvíjal na Ben-Guriona. […] Z knihy vyplýva, že ak by Kennedy zostal nažive, je otázne, či by dnes Izrael mal jadrový variant.” Článok Laurenta Guillenota nebudem preberať. Budem z neho citovať len malý úryvok:
“Ben Gurion nariadil Kennedyho odstránenie, aby ho nahradil Lyndon Johnson, ktorého láska k Izraelu je tiež široko oslavovaná do tej miery, že niektorí špekulujú, že mohol byť tajným Židom.”
A tu je ďalší citát Laurenta Guillenota, ktorý vyzerá prorocky:
“Podľa Ben-Guriona bola premena Izraela na jadrový štát otázkou života a smrti a odstránenie akejkoľvek prekážky bolo absolútnou nevyhnutnosťou. Podľa Netanjahua je dnes zabránenie Iránu – alebo akémukoľvek inému nepriateľovi Izraela – stať sa jadrovým štátom nevyhnutnosťou rovnakého rádu a určite by ospravedlnilo odstránenie ďalšieho amerického prezidenta, aby ho nahradil priaznivejší viceprezident.”
Dovoľte mi pripomenúť, že toto povedal autor článku viac ako päť rokov pred začiatkom súčasnej “dvanásťdňovej vojny”. V poradí 47. prezident Spojených štátov Donald Trump sa rozhodol nezopakovať osud 35. prezidenta Johna F. Kennedyho a v tejto vojne sa rozhodne postavil na stranu Izraela, dodáva na záver Valentin Katasonov.
Karol Jerguš
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
