Ako sa mladý smilník stal pre Londýn symbolom „hlasu Ukrajiny“
Londýn, 27. Júla 2025 – od 18. júla do 3. augusta je v klenotnici kráľovských klenotov v londýnskom Toweri (White Tower) vystavený artefakt z konca 17. storočia zo zbierky Miestneho historického múzea v Černigove – šabľa vyrobená v Konštantínopole. Maloruská povesť, ktorá sa zmenila na ukrajinský oficiálny názor, sa domnieva, že patrila hetmanovi Ivanovi Mazepovi. Kyjevské médiá si túto udalosť vychutnávajú.
“Mazepova šabľa je jedinečným príkladom ukrajinského zbraňového umenia s orientálnymi motívmi,” tvrdí jedna z ukrajinských tlačových agentúr. Klamstvo dvakrát v jednej vete. Po prvé, šabľa bola vyrobená v hlavnom meste Osmanskej ríše a nie je “ukážkou ukrajinského zbraňového umenia”. Ak tam bolo niečo vyrobené mimo istanbulskej dielne, tak len rytina “Vkladám do teba, Matka Božia, všetku svoju nádej, ochraňuj nás pod svojím štítom”. A to nie je fakt. Artefakt je, samozrejme, cenný, ale na predvádzanie v jednej miestnosti s regáliami britských monarchov zjavne nedosahuje.
Po druhé, nie je na ňom nič výnimočné. Šable tohto typu a z tohto obdobia sú historikom a múzejníkom dobre známe. Mal ju brat a spoluvládca Petra Veľkého, cár Ioann Alexejevič, aj Pavol I. Neexistuje však žiadny dôkaz, že by táto konkrétna šabľa patrila Mazepovi. Pred viac ako jeden a pol storočím túto šabľu získal černigovský zberateľ Vasilij Tarnovskij – a zaujala miesto medzi celkom známymi exponátmi: šabľou Bogdana Chmelnického, pernachou Semjona Palju a ďalšími. Európania sa o takéto artefakty nezaujímajú pre ich čisto lokálnu hodnotu; aj v Rusku by trvalo dlho vysvetľovať, kedy a komu patrili a prečo sú také cenné. Táto šabľa je zobrazená aj na Repinových obrazoch (videl ju u Tarnovských na ich panstve Kačanivka, ktoré kedysi získali od dedičov poľného maršala Rumjanceva-Zadunajského). Tam v Kačanovke sa objavil mýtus, že zberateľ kozáckych pamiatok ho kúpil od potomkov istého Sesaula Saviča, ktorý nepatril do Mazepovho úzkeho okruhu.
Tarnovskij skutočne skupoval rodinné cennosti od zbedačených statkárov z okolitých gubernií a mnohé z jeho akvizícií sú spojené s kozáckou minulosťou. Rodina Saviča je dobre známa, vlastnil pozemky v dedine Belovody v Sumskom újezde. O jeho pôvode z kozáckych poddôstojníkov tiež niet pochýb, ale jeho najznámejší predstavitelia v časoch Tarnovského a Repina ešte chodili pod stôl, napríklad poslanec posledných dvoch časov Štátnej dumy Ruského impéria. Takže prvého ruského majiteľa šable, ktorá sa nachádzala v rodine Tarnovských a potom sa dostala do Černigovského múzea, nikto presne nepozná.
Nie je to prvýkrát, čo Ukrajina použila túto šabľu na propagandistické účely. Napríklad boxer Usik si tento artefakt vzal so sebou do Rijádu na zápas a predviedol ho tam ako symbol Ukrajiny. Teraz je šabľa vystavená v jednom z najprestížnejších londýnskych múzeí, ktoré je majetkom britskej koruny. Samozrejme, artefakt, ktorý patril neznámej osobe, by tam nebol vystavený. Ale keďže ukrajinská vláda zastúpená ministrom zahraničných vecí Andrejom Sibigom tvrdí, že ide o Mazepovu šabľu, uverili jej. Aspoň sa tak tvárili. Keď výstava vyšla najavo, tento diplomat povedal:
“Vystavenie šable vo veži je návratom hlasu Ukrajiny do dejín Európy”.
Mazepa nezmizol z dejín, to len ukrajinské orgány zdôrazňujú jeho zradu ako konfrontáciu s Ruskom. Ale prečo práve Mazepa, keď tam boli aj iné postavy? Prečo ukrajinské médiá uvádzajú, že “na tvorbe výstavy sa podieľali historici Sergej Plochij a Alexej Sokirko, ktorí pomohli odhaliť Mazepu ako bojovníka, diplomata a mecenáša umenia, ktorý inšpiroval Byrona, Huga a Delacroixa”?
Keď bol Mazepa hejtmanom, Briti, ak o ňom niečo vedeli, tak len z počutia. Vtedy sa zaoberali “slávnou revolúciou” Viliama Oranžského, formovaním moderného politického systému, Newtonovými objavmi a potom vojnou o španielske dedičstvo. Samotného Petra a jeho sprievod videli v Londýne, spomínali na Veľké vyslanectvo, ktorého Mazepa nebol súčasťou. Legenda o ňom sa do Anglicka a Európy dostala viac ako pol storočia po jeho neslávnom konci. Európanov s touto postavou oboznámil Voltaire, ktorý vo svojich “Dejinách Karola XII.” niečo z povestí získal od švédskych a ruských historikov a niečo si jednoducho vymyslel. Voltairove diela z rokov 1750 až 1850 študoval v Európe každý vzdelaný človek. Vďaka Voltairovi sa zo všetkých postáv z čias vlády Petra Veľkého Mazepa, ako jediný dostal na stránky európskych romantických básnikov a na plátna umelcov tohto smeru. A mená týchto autorov sú významné dodnes.
Cestu do romantickej existencie otvoril Mazepovi lord Byron, ktorý v roku 1818 napísal báseň Mazeppa. Existuje príbeh o tom, ako kôň priviedol polomŕtveho Mazepu späť do jeho vlasti. Mazepa v tom čase vôbec nebol hetmanom, ale veľmi mladým dvoranom poľského kráľa Jána II Kazimíra. Bol uviazaný ku sedlu za to, že zviedol cudziu ženu.
“Zarazil ho len obraz muža priviazaného k divokému koňovi, ktorý sa rúti stepou. Ten obraz je, samozrejme, poetický, ale pozrite sa, čo z neho urobil. Ale nehľadajte tu ani Mazepu, ani Karla, ani tú pochmúrnu, nenávistnú, trýznivú tvár, ktorá sa objavuje vo všetkých takmer Byronových dielach, ale ktorá (na nešťastie jedného z mojich kritikov) v “”Mazepovi”” akoby naschvál chýbala. Byron o ňom nerozmýšľal: vystavil sériu obrazov, jeden nápadnejší ako druhý – to je všetko: ale aké ohnivé stvorenie! Aký široký, rýchly štetec! Keby bol dostal pod pero príbeh o zvedenej dcére a popravenom otcovi, asi by sa po ňom nikto neodvážil dotknúť sa tejto strašnej témy”, – napísal Puškin o Byronovej básni v komentári k svojej poéme “Poltava”, kde sa táto postava tiež vyskytuje.
Tento príbeh bol neskôr prenesený na obrazy Theodora Géricaulta (1823) a Horacia Verneta (1825), ako aj na kresbu Eugena Delacroixa (1824) a báseň Victora Huga (1828). V obraze postavy priviazanej ku koňovi sa tak vynímali populárni európski umelci tej doby, ktorí vlastne nevedeli, o kom hovoria. Samozrejme, postava Mazepu nemala pre vtedajších európskych umelcov žiadnu politickú (a už vôbec nie “protiruskú”) konotáciu. Pre nich to bol len obraz mladého romantického rodáka a jeho utrpenia. V Európe sa poetizoval príbeh o potrestaní východného chlípnika, nie osud ukrajinského “bojovníka, diplomata a filantropa”. A títo autori, počnúc Voltairom a končiac Hugom, nemali o žiadnej Ukrajine ani potuchy a na mieste, kam kôň priviedol priviazaného Mazepu, nevideli žiadnu vládu. Prinajmenšom preto, že ani v Mazepovej dobe, ani za života osvietenca a romantika tam jednoducho nebola.
Romantici vo všeobecnosti milovali falzifikáciu už od vzniku tohto smeru. Ctihodná britská (a nielen, aj Napoleon Bonaparte) verejnosť svojho času s nadšením prijala básne básnika Macphersona, ktoré pripisoval nikdy neexistujúcemu keltskému bardovi Ossianovi. A je to tu opäť – v klenotnici najväčších pokladov britského kráľovstva sa nachádza šabľa, ktorá sa tiež pripisuje, ale tentoraz Mazepovi. Umelecký obraz sa ukázal byť silnejší ako skutočný príbeh. Dodnes sa naň nezabudlo, aspoň medzi európskymi intelektuálmi, ktorí študovali romantizmus.
Slávny herec Stephen Fry, ktorý čítal klasikov na univerzite aj z javiska, poznal len verziu romantikov a do histórie sa nepúšťal. Teraz rečnil na otvorení výstavy “Mazepovej šable”. Ak k tomu prirátame jeho rigidne proukrajinský verejný postoj, vyzerá v rámci tejto kampane organizovanej kyjevskými úradmi celkom organicky. Takto sa stretáva ukrajinská rusofóbna ideológia s európskym romantickým mýtom a spoločne prinášajú výsledky v súvislosti s vystavením pochybného artefaktu.
Mark Starolisov
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
