VOJENSKÁ REFORMA – ZÁMERY A REALITY Druhá časť
Slovensko, 1. marec 2020 (AM) – V tomto pokračovaní sa najskôr pozrieme na nezdravú inštitucionálnu hypercentralizáciu a jej prejavy. Z hľadiska organizačných štruktúr sa v predchádzajúcej časti spomenuté negatíva prejavujú najmä ”inštitucionálnou hierarchizáciou” a obavami z “funkčnej autonómnosti”. Prejavom prvej spomenutej tendencie je existencia množstva hierarchických symetrických štruktúr v celom reťazci velenia, vyplývajúcej z mentality nedôvery a hypercentralizácie. Medzičasom sa vyformoval názov pre takúto tendenciu – “zastrešovanie”.
Pri logickom znižovaní počtu úrovní velenia vzniká dilema spôsobená, obrazne povedané, väčším počtom striech ako domov. Aké sú praktické indikatívy? Náčelník na taktickom stupni potrebuje svojho “posväcovača” na operačnom stupni, ten potrebuje svoj “alibizačný” orgán na strategickom a pokiaľ možno, každá podzložka potrebuje svoje zastúpenie na ministerstve obrany. Nevedeli sme a nevieme sa zbaviť potreby mať sústavne niekoho nad sebou. Nedokážeme sa pochopiť a presadiť úplne unikátne úsporné bezduplicitné štruktúry, zodpovedajúce našej malej veľkosti a obmedzeným zdrojom na zabezpečenie obranyschopnosti.
Ak sa pozrieme na vec z opačného uhla, každý prvok vyššieho stupňa chce veliť alebo aspoň riadiť zopár úradníckych “ovečiek” na nižších stupňoch, prípadne prepodriadiť si nejaký výkonný taktický, ba aj nižší taktický prvok. Výsledkom je vo svojej absurdnosti stav, keď centrálne orgány riadia (naďalej a znovu) súhrnne počtom väčší počet podriadených ako veliteľstvá vtedy zborov, dnes troch zložiek. Vznikli tak veľmi komické kombinácie charakteru svetovej rarity, keď napríklad Stredisko riadenia letovej prevádzky bolo “vložkou” na tabuľkách jedného z náčelníka skladov, svojim charakterom zodpovedajúcej západoeurópskej rote, ba dokonca čate, s hodnosťami zodpovedajúcimi vyšším veliteľstvám.
Hierarchická paralýza
Hierarchizácia je vyjadrená aj filozofiou tvorby systému vojenských kariér. S miernou dávkou irónie sme mohli vidieť feudálne prvky uvedeného systému. Základom bola nezmyselná formálna symetria štruktúr. Dvojhviezdičkový “gróf” na ministerstve obrany, mal niekoľko podriadených jednohviezdičkových “barónov” vo funkcii zástupcov, alebo na Generálnom štábe; ten mal niekoľko plukovníckych “rytierov” vo funkcii svojich zástupcov a na zboroch, čím ostatní v hierarchii sú podplukovníkmi, lebo mali smolu resp. šťastie ocitnúť sa na nesprávnom resp. správnom stupni, bez ohľadu na charakter vykonávanej činnosti. Čo bolo ešte absurdnejšie, nepovýšení plukovníci velili plukovníkom s plánovanou hodnosťou. Ale neraz podplukovník mal v podriadenosti rovnaké hodnosti, podobne plukovník, ale aj major. A absolútna zvrátenosť, keď bol nadporučík ustanovený do plukovníckej hodnosti!!!
Treba dodať, že ich náprotivky v armádach vyspelých industriálnych štátov môžu mať veľmi rozdielne hodnosti v obidvoch smeroch a hodnosť závisí práve od charakteru činnosti. Ako výsledok pred rokom 2000 poslednej bezkoncepčnej reorganizácie, podloženej dokonca zákonmi, sa napríklad veliteľ práporu alebo letky stal podplukovníkom bez ohľadu na to, či jeho zložka vykonáva operačnú funkciu koncového prvku zbraňového systému so samostatným rozhodovaním o spôsobe použitia zbraní, alebo vykonáva podpornú funkciu mechanického vykonávateľa rozhodnutia alebo požiadaviek prvého menovaného. Kariérny poriadok vo svojej absurdnosti zašiel ešte ďalej, pričom svojou logikou a filozofiou úplne odporoval systému vojenských kariér moderných ozbrojených síl. Rozhodujúce kritériá pre stanovenie hodnosti vyplývali z kvantifikovateľných základov, ako napríklad počet podriadených, názov alebo finančná hodnota majetku, ktorý ten-ktorý funkcionár spravuje, a nie z kvalitatívnych základov, akou je “pridaná hodnota” v rozhodovacom procese. Znovu sa to vrátilo.
Jedným z kritérií na vytvorenie počtu takýchto prvkov bol často možno počet kamarátov, ktorí “si zaslúžili” povýšenie, alebo ktorí vydierali armádu odchodom (implicitne alebo explicitne) a nie fundované solídne analýzy filozofie adekvátnych systémov v iných armádach. Nemôžeme sa čudovať, ak istý analytik porovnával kvalitatívnu úroveň veliteľa nesamostatného sovietskeho práporu s mierou samostatného rozhodovania zástupcu veliteľa roty niektorých moderných armád.
Nevyváženosť systému vojenských kariér sa prejavovala aj v nižších hodnostiach. Jedným z vrcholných prejavov absurdnosti feudálno-socialistickej personalistiky bola plánovaná podpráporčícka hodnosť palubných sprievodkýň vo vzdušných silách, v obraznom vyjadrení vo veku zaslúžilých pracovníčok “dvora”. Žiaľ, podobných prípadov nájdeme viac ako dosť tak vo vzdušných silách, ako aj v pozemných silách.
V zajatí systémového rovnostárstva
Filozofia určovania hodností podľa názvu prvku a stupňa velenia má svoje hlboké korene v komunistickom rovnostárstve, čiže v násilne implantovanej cudzej filozofii, ktoré má tiež niekoľko dimenzií. Systémové rovnostárstvo sa postupom času etablovalo na unikátnu charakteristickú črtu komunistických a postkomunistických armád a stalo sa doslova rakovinou týchto armád. Jeho najvážnejším dôsledkom bolo vytvorenie vnútornej paranoidnej atmosféry tým, že do prirodzene hierarchickej štruktúry sa zavádzali “súdružské prvky rovnosti pred stranou”. Vnútorný rozpor sa prejavoval nielen paralelnými vojensko-straníckymi štruktúrami, ale tiež rozpoltenosťou veliteľských osobností s typickým poníženeckým (submisívnym) správaním sa podriadených a často až despotizmom nadriadených.
Po zrušení vedúcej úlohy komunistickej strany a administratívne pochopenej neslávnej demokratizácii armády, chýbal oporný bod novej filozofie, čoho dôsledkom sa stal hodnotový chaos a žoldniersky prístup k službe čomusi, s čím sa veľká časť tradične konzervatívnych vojakov ešte nestotožnila. V špecifických slovenských podmienkach sa pridával ďalší faktor, vyplývajúci zo spôsobu formovania armády štátu, ktorý veľká časť profesionálov chápala ako nechcené dieťa. Svoj vstup do armády nového štátu chápali ako láskavosť a osobnú obetu, čím si formovali vzťah ústiaci do nízkej úrovne stotožnenia sa s jeho hodnotami a prakticky absencie lojality. To je charakterom rýdzo žoldniersky prístup.
Diktát podmienok a miesta služby vytvoril vysokú koncentráciu nedovzdelaných dôstojníkov bez praxe na taktickej ale najmä na operačnej úrovni a priamo v najvyšších rozhodovacích orgánoch. Vplyv tohto stavu bol ešte v roku 2000 citeľný v spôsobe rozhodovania zodpovedajúcom nižším stupňom velenia a riadenia, v silnej tendencii zasahovania do operatívy nižších stupňov, vo veľmi nízkej úrovni koncepčnej roboty a celkove v nezdravej (priveľkej) personálnej stabilite všetkých zložiek. Prekvapenie je v tom, že táto filozofia je tu aj v r. 2020.
Závažné sociálno-bytové problémy, spolu s nereálnou personalistickou koncepciou (ak vôbec možno hovoriť o nejakej koncepcii) a so znížením úrovne výcviku na hlboko podkritickú hodnotu, mali a majú zosilňujúci vplyv na všetky spomenuté negatívne javy. Kombináciou týchto faktorov sa vytvorila atmosféra nárokovosti na určité výhody, čo nie je vyvážené opatreniami na zavedenie rovnováhy práv a povinností a výsledkom je celková nízka vnútroarmádna a najmä osobná disciplína.
Vo svojej najhlbšej podstate ide o prejavy tzv. “vojenskej kultúry” zodpovedajúcej inému typu ozbrojených síl, ale tiež inému typu civilno-vojenských vzťahov a prístupov k zaručeniu bezpečnosti štátu.
Sociálne rovnostárstvo
Mimoriadne dôležitou dimenziou rovnostárstva bola a je sociálna politika a odmeňovanie. Armády vyspelých priemyselných štátov poskytujú rozsah sociálnych výhod v závislosti od charakteru postavenia vo vojenskej hierarchii. Najvyššie výhody sú poskytované tej časti svojho personálu, ktorá disponuje vlastnosťami vyžadujúcimi si dlhotrvajúcu prípravu, a ktorý pridáva hodnotu v rozhodovacom procese v prípadnej krízovej situácii, čiže ktorý je svojim spôsobom nenahraditeľný. Toto je prepojené s veľmi proporcionálne nízkymi počtami vyšších hodností. Aj keď v tomto smere sa armády delia na tie hodnostne ťažké a tie vyvážené.
Výhody nie sú poskytované tým, ktorých je možné nakúpiť na lokálnom trhu práce (najmä civilným zamestnancom) ani tým, u ktorých dočasnosť služby vyvažuje poskytované služby armádou (poskytnutie vzdelania, získanie praxe v určitom odbore) a relatívne nevýhody jednotlivca (obmedzenia v osobnej slobody počas služby). Ide napríklad o vojakov v dočasnej službe, najmä poddôstojníkov a nižších seržantov.
Tým nie je vylúčené, aby vysoko kvalifikovaný civilný špecialista: odborník vo vojensko-politickej oblasti nedostal napríklad byt po uspokojení všetkých požiadaviek vojakov, ale ide skôr o výnimku pre vysoko-kvalifikovaných odborníkov v špecifických oblastiach a principiálne sa armáda nespráva ako sociálna inštitúcia voči tejto civilnej kategórii zamestnancov. Kvalita armádou poskytovaného ubytovania v moderných spoločnostiach zodpovedá “seniorite”, čiže úrovni v hierarchii pridanej hodnoty v rozhodovacom procese, vyjadrenej hodnosťou, ale v žiadnom prípade určujúcim kritériom nie sú sociálne kritériá, vyjadrené napríklad počtom detí alebo dĺžkou služby.
Platová politika – základ statickej armády
Princípy platovej politiky v moderných armádach sú iba zdanlivo rovnostárske, vyjadrené rovnosťou podľa dosiahnutej hodnosti, čiže potenciálnou použiteľnosťou v rozhodovacom procese a príplatky sú poskytované za zložitosť podmienok služby (ponorka, lietadlo, zahraničná služba) a nie počtom podriadených, alebo stupňom velenia. Napr. v anglosaskom systéme každý podplukovník musí byť schopný veliť bataliónu resp. regimentu. Inou kategóriou kompenzácie sú straty. Ak vojak nemá byt, alebo musí dochádzať za nákupmi, alebo býva v záujme organizácie v oblasti vyžadujúcej vysoké životné náklady, ide o straty spôsobené organizáciou v prospech organizácie. Na druhej strane, ak vojak roky slúži na jednom mieste a stane sa tak pre organizáciu obmedzene použiteľným, ide o stratu pre organizáciu, čiže armádu.
Tento systém je účinnou poistkou proti stagnácii vo funkciách a podporuje rotáciu vo funkciách medzi rôznymi stupňami, čím si armáda vychováva flexibilne použiteľný širší káder odborníkov v každej hodnostnej úrovni. Komunistické a post-komunistické štáty naproti tomu rozvinuli systém odmeňovania často až do ranokapitalistických ba feudálnych absurdností, v najkrajnejšej miere prakticky mechanickým meraním charakteru vykonávanej činnosti každej konkrétnej funkcie a hmatateľných kritérií neovplyvniteľných samotným vojakom (vojak nemôže vždy ovplyvniť ani získanie vzdelania a v zásade ide o zlyhanie personalistiky), meraním počtu podriadených, paušálnym oceňovaním dĺžky zotrvania v službe atď.
Systém poskytovania nenárokových častí získal charakter feudálnych “lén” a stal sa prostriedkom na získanie a udržanie oddanosti donátorovi, čiže veliteľovi, prípadne politickej strane prostredníctvom ministra, ktorý uvoľní prostriedky. Byty sú považované za nárokovú sociálnu výhodu pre každého, spojenú so službou v armáde. Tieto trendy indikujú absenciu dôsledného štúdia sociálnych vied, vrátane teórie manažmentu, teórie organizačných štruktúr a filozofií prístupov zrelých armád.
Pokračovanie v ďalšej časti
Ing. Peter ŠVEC, p.s.c., RCDS, plk. gšt. v.v., v čase vytvorenia štúdie bol autor náčelníkom Správy vzdušného prieskumu a elektronického boja na veliteľstve Vzdušných síl, pred absolvovaním Kráľovskej akadémie obranných štúdií bol náčelníkom Oddelenia letovodskej služby a riadenia letovej prevádzky 3. zboru LaPVO.
Článok: Nadčasový prejav De Gaulla o ohrození Európy
