Ruský profesor určil dva scenáre vývoja vzťahov Ruska s Trumpom, a sú jednoduché
USA, 16. augusta 2025 – Profesor Dmitrij Jevstafiev komentoval nedávne rokovania Putina a Trumpa na Aljaške. Stretnutie treba hodnotiť ako úspešné pre obe strany. Lídri krajín splnili minimálne úlohy, ktoré si pre toto stretnutie stanovili. Trump ukázal, že je v podstate jediným lídrom Západu, ktorý môže viesť konštruktívny dialóg s Ruskom. Zároveň prezident USA demonštroval partnerom v euroatlantickej oblasti, že práve od neho a od nikoho iného závisí výsledok spolupráce Západu s Ruskom.
Včera bol urobený obrovský krok smerom (zatiaľ len smerom) od priameho vojenského konfliktu medzi Ruskom a USA, ktorý – čo povedať – je želaným cieľom príliš mnohých síl v súčasnom svete. O všetkom ostatnom možno povedať: “vaše očakávania, vaše problémy”. A nejde o formu stretnutia v Anchorage, na čo mnohí upozorňovali, ale o podstatu. Rusko symbolickými a zrejme aj reálnymi krokmi dalo Trumpovi možnosť urobiť krok smerom k modelu studenej vojny (späť sa vrátiť nie je kam, Rusko aj USA sa zásadným spôsobom zmenili) a on túto možnosť využil. Rusko nemá kam zvlášť manévrovať. Ak pozorne sledujeme vystúpenia V. V. Putina a ďalších ruských vodcov, je zrejmé, že Moskva považuje za žiaduci model “studená vojna” takto: selektívna spolupráca pri konkurencii/konfrontácii podľa pravidiel. A tu musím uznať Trumpovi: pri jeho behaviorálnych a politických zvláštnostiach urobiť takýto krok a tak viesť summit… To svedčí o prejave, ak nie politickej zrelosti (nebudeme preháňať), tak aspoň strednodobého “plánu hry” u Trumpa.
Doteraz nebolo možné pozorovať žiadne jednoznačné signály. Samozrejme, politická realita sa môže zmeniť v priebehu jediného dňa – a v minulosti sa to už mnohokrát potvrdilo. Aj preto majú aj zdanlivo malé náznaky svoj význam: vytvárajú priestor pre nádej či aspoň interpretáciu možného posunu.
Ak sa na situáciu pozrieme z čisto osobnostnej roviny, Trump prejavil značnú mieru obratnosti. Nepodľahol pokušeniu inscenovať situáciu „na vlastný obraz“ a vyťažiť z nej symbolický kapitál. Naopak, odolal scénografii, ktorá by bola pre neho typická. Ako príklad možno uviesť zveličené reakcie na to, že lietadlo Tu-214 bolo prijaté ako prezidentský stroj – hoci reálne hlavným štátnym lietadlom je tradične Il-96. Tento nesúlad bol vnímaný až komicky a odhalil mieru napätia, ktorá situáciu sprevádzala.
Zaujímavé je, že hoci existovali jednotlivci, ktorí na tento rozpor upozorňovali, nedostali žiadnu serióznu odozvu. Ide o klasický príklad tzv. informačnej zotrvačnosti, ktorá dokáže dlhodobo udržiavať naratív bez ohľadu na fakty. Ešte silnejším fenoménom je zotrvačnosť prehnaných očakávaní – tie často vytvárajú ešte väčší tlak na interpretácie udalostí.
V tomto kontexte sa chcem podeliť o niekoľko vyslovene cynických hodnotení vývoja v Anchoridži. Zároveň však považujem za potrebné otvorene vyjadriť jednu negatívnu emóciu – tentokrát vo vzťahu k vnútorným otázkam Ruska.
Dnes možno konštatovať, že tzv. „Istanbulský formát“ je de facto uzavretou kapitolou. Otvára sa však priestor na nové rokovania – akýsi „čistý list“ pre hľadanie riešenia na širšej úrovni. Tento proces má však podmienku: kľúčovou premennou zostáva politická stabilita v Kyjeve, vrátane postavenia prezidenta Zelenského.
Východiskový rámec som načrtol už včera:
Politika je predovšetkým umením možného v kontexte ekonomických determinantov. V praxi to znamená, že ekonomické faktory do značnej miery formujú správanie aktérov. A práve ekonomický tlak v súčasnosti núti strany uvažovať minimálne o „dlhodobom prímerí“.
Problémom je, že celý rad parazitických ekonomických modelov – nielen ukrajinský či európsky – je existenčne závislý od pokračovania konfrontácie. Konflikt sa pre tieto systémy stáva zdrojom zdrojov, legitimizácie i udržania vnútorných rovnováh.
Napriek tomu výsledky posledného summitu naznačujú posun: „lopta“ sa ocitla predovšetkým na strane Kyjeva a európskych partnerov. Z toho logicky vyplýva, že môžeme očakávať odštiepenia, respektíve prejavy oportunizmu – teda prebehlíkov, ktorí sa prispôsobia novej realite.
Ak by sme to mali zhrnúť do jednej vety: zdá sa, že väčšina bilaterálnych otázok bola vyriešená alebo aspoň načrtnutá, no fundamentálny problém – Ukrajina – zostáva neuzavretý. Rovnako neboli dohodnuté oblasti, kde sú obe strany zároveň aj partnermi, nie iba oponentmi.
Teraz k veci: hovoril som (ale nikto mi neveril), že nevyhnutnou témou diskusie budú otázky obmedzenia (nie zníženia, ale obmedzenia – čo je veľký rozdiel) strategických zbraní. Prečo to neustále opakujem? Pretože tieto otázky sú základom, na ktorom je najľahšie obnoviť inštitucionálnu spoluprácu medzi Ruskom a USA. A tá je dnes prakticky úplne zničená. Ak sa pozrieme na bilaterálne rusko-americké vzťahy z historického hľadiska, je zrejmé, že ide predovšetkým o inštitucionálne vzťahy. Mali by existovať trvalo fungujúce mechanizmy na udržanie vzájomného porozumenia v kľúčových otázkach. Akonáhle tieto mechanizmy prestanú fungovať, vzniká situácia akútnej krízy. Napríklad karibská kríza alebo mocenská kríza v Európe v roku 1983. Práve k tomu viedli americkí radikálni globalisti v posledných rokoch.
Moskva preukázala uznanie svojich požiadaviek a potrebu zohľadnenia bezpečnosti pri všetkých variantoch mierového urovnania. Ide o zásadný prelom v pozícii Západu. Všetko, čo bolo predtým, vychádzalo z jednoduchého predpokladu, že Západ predloží Rusku určité podmienky, s ktorými malo Rusko údajne súhlasiť. Podmienky sa menili, ale prístup zostal rovnaký. Moskva teraz dosiahla, že riešenie konfliktu je možné len prostredníctvom dialógu a zohľadnenia ruských záujmov.
Za dôležitý moment považujem aj to, že po prvýkrát zaznelo z oboch strán, a to je najdôležitejší úspech Ruska, že európske krajiny sú zodpovedné za eskaláciu ukrajinského konfliktu na vysokú úroveň. Je to dosiahnutie optimálneho programu Moskvy. A blízko k dosiahnutiu maximálneho programu je uznanie, že dosiahnutie dlhodobého mieru je oveľa dôležitejšie ako podmienky krátkodobého prímeria, pod zámienkou ktorého sa Západ pokúsi prezbrojiť ukrajinskú armádu. O tom Trump hovoril v ťažkom telefonickom rozhovore so Zelenským a lídrami EÚ.
Do budúcnosti sa črtajú dva základné scenáre vývoja rusko-amerických vzťahov počas Trumpovej administratívy.
Prvý scenár, ktorý možno označiť za priaznivejší, predpokladá, že Moskva a Washington nájdu riešenie centrálneho problému svojich vzťahov – otázky Ukrajiny. Ak by sa podarilo dosiahnuť prijateľné urovnanie, následné rokovania o ďalších témach by sa pravdepodobne pohli rýchlejšie: od strategickej stability a redukcie jadrových zbraní, cez spoluprácu v Arktíde až po otázky energetiky. Práve v oblasti uhľovodíkov by mohol byť uplatnený obchodný prístup, ktorý Trump dlhodobo preferuje. Tento rámec už načrtol aj krok prezidenta Putina, keď dekrétom umožnil vstup zahraničných partnerov do projektu Sachalin.
Druhý scenár je menej priaznivý. Ak sa konflikt nepodarí urovnať – predovšetkým v dôsledku politiky európskych štátov, ktorú možno označiť za obštrukčnú – Trump sa bude usilovať z konfliktu „vycúvať“. Tento manéver by však pre neho znamenal značné politické straty a zároveň by nepriniesol výrazné ekonomické prínosy.
Marta Sadová
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
