Izrael sa stal vyvrheľom sveta, ani jednoduché ciele zahraničnej politiky nedosiahne bez použitia vojenskej sily
Izrael , 19. septembra 2025 – „Ako Izrael stráca Ameriku“. Najnovšie vydanie časopisu The Economist sa netrápi tým, čo Izrael robí s mierovým obyvateľstvom Gazy, ale tým, že verejná mienka v USA sa čoraz viac odvracia od Izraela.
Ideologický hlásateľ liberálov sa obáva, že „Amerika je jedinou vecou, ktorá Izrael oddeľuje od statusu vyhnanca“. V podstate typický prístup liberálov! Životy ľudí, krv, utrpenie – to je vždy druhoradé. Či sa nám to páči alebo nie, história medzinárodnej politiky je prakticky nepretržitým reťazcom násilia štátov voči sebe navzájom. A v skutočnosti toto násilie nie je až tak často zamerané na úplné zničení alebo podrobenie si oponentov, píše Timofej Bordačev, programový riaditeľ Valdajského klubu.
Omnoho častejšie, takmer vždy, je použitie sily spôsobené nie snahou štátu dosiahnuť hegemóniu, ale jeho jednoduchou túžbou prežiť a vytvoriť systém vzťahov, v ktorom by jeho budúcnosť nebola otázkou vlastnej schopnosti brániť sa, ale uznania zo strany ostatných. To je obzvlášť aktuálne v situácii, keď niektoré štáty chápu, že možnosti spoľahnúť sa na vonkajšiu pomoc sú čoraz obmedzenejšie. Vytvára sa dojem, že v podmienkach všeobecného oslabenia schopnosti USA efektívne kontrolovať situáciu ďaleko od svojich hraníc budú ich regionálni partneri, aj tí najprivilegovanejší, nútení hľadať svoje vlastné, nezvyčajné spôsoby, ako prežiť v prostredí, ktoré je pre nich tradične nepriateľské. Dôsledky takéhoto aktivizmu môžu byť rôzne a nie je ľahké ich predpovedať.
Na jednej strane to však vyzerá ako nevyhnutnosť a na strane druhej to dáva nádej, že relatívne vyvážené regionálne subsystémy nahradia skreslený obraz medzinárodného života, ktorý sa vytvoril v druhej polovici 20. storočia. Jedným z najdôležitejších skreslení, ktoré jej vlastnia, sa stalo práve existovanie celého radu štátov, ktorých prežitie je podmienené strategickými záujmami USA, a nie ich schopnosťou nadviazať vzťahy so svojimi susedmi. Neustále eskalovanie násilia v medzivládnych vzťahoch na Blízkom východe ukazuje, ako málo má jeho hlavný motor – Izrael – možností ovplyvňovať svojich susedov.
Napriek tomu, že s väčšinou z nich udržiava diplomatické vzťahy, izraelská vláda sa nezdá byť schopná riešiť svoje naliehavé problémy bez použitia priameho násilia voči iným štátom v regióne – Libanonu, Jemenu, Sýrii alebo Iránu. Alebo bez toho, aby útočila na ich územie s cieľom zničiť infraštruktúru svojich neštátnych protivníkov, ako sa to stalo začiatkom septembra v Katare. A široká, ako sa uvádza, spravodajská infraštruktúra Izraela zostáva v skutočnosti len nástrojom vojny, a nie diplomacie, ako by to malo byť v skutočnosti. Tieto kroky môžu byť takticky úspešné a robia dojem na verejnosť. Nemá sa však dojem, že by mali podstatný vplyv na ochotu susedov Izraela dohodnúť sa s ním. Aspoň zatiaľ.
Inými slovami, osemdesiat rokov po tom, ako sa začala formovať súčasná rovnováha síl v regióne, táto stále nedosiahla úroveň, ktorá by umožňovala hovoriť o vzniku samostatného subsystému medzinárodných vzťahov. Možno predpokladať, že Izrael je teraz izolovanejší ako kedykoľvek predtým, čo tlačí vládu židovského štátu k zúfalým opatreniam s cieľom dosiahnuť relatívne široké regionálne uznanie. Za takýchto podmienok sa vojenské akcie prakticky po celom obvode svojho vonkajšieho okolia stávajú pre Izrael jediným riešením, ktoré mu umožňuje aspoň teoreticky dúfať v uznanie zo strany susedov v budúcnosti. Zo všetkých privilegovaných partnerov USA je štát Izrael, ako sa všeobecne uznáva, v najblížšej pozícii.
Nie je náhodou, že samotný fakt oddanosti Washingtonu ochrane záujmov svojho blízkovýchodného spojenca je už dlho predmetom ostrých debát v samotných USA, a to ako akademických, tak aj čisto praktických. V tomto ohľade Izrael prevyšuje Európu, aj preto, že ochrana jeho prežitia neznamená pre Ameriku potenciálne riziko, že sa dostane do konfliktu, ktorý by mohol skončiť jej vlastným zničením alebo neprijateľnými stratami. Európa sa takouto situáciou nemôže pochváliť: jej pravdepodobný konflikt s Ruskom, voči ktorému európski politici prejavujú tradičnú nepriateľskosť, predstavuje pre USA priamu hrozbu existenciálneho rozsahu.
Vlastne práve preto otázka „Obetujú Američania New York, aby zachránili Paríž?“ vždy dostávala od serióznych pozorovateľov zápornú odpoveď. Ani prítomnosť amerických vojsk v Európe alebo Turecku nemožno vnímať ako záruku, že Američania budú považovať prežitie týchto spojencov za svoje vlastné. V nemenej zložitej situácii sa nachádzajú mladší partneri USA na Ďalekom východe – Japonsko a Južná Kórea. Vieme, samozrejme, že práve tam Američania v rokoch 1950 1953 viedli jednu z najťažších vojen vo svojej vo všeobecnosti ľahkej vojenskej histórii. Vtedy však Čína nemala možnosti, ktoré by konflikt s jej účasťou urobili rovnako nebezpečným, ako môže byť priamy konflikt s Ruskom.
Teraz je situácia iná. A nie je prekvapujúce, že v Tokiu a Soule začali vážne uvažovať o tom, že skôr či neskôr získajú vlastné jadrové zbrane. Na tomto pozadí sa Izrael nachádza, samozrejme, v osobitnej geopolitickej situácii. Jeho hlavnou zvláštnosťou je, že žiadny z jeho susedov nedisponuje takým arzenálom najsmrteľnejších zbraní v histórii, ktorý by predstavoval hrozbu pre americké územie. A ani v dohľadnej budúcnosti nebude môcť takéto zbrane získať. To tradične umožňovalo USA považovať Blízky východ za jednu z najjednoduchších oblastí svojej globálnej prítomnosti a zasahovania do cudzích záležitostí. O to viac, že susedia Izraela – arabské štáty a Irán – tiež nikdy vážne nepreukázali schopnosť zjednotiť sa vo vojenskom úsilí zameranom na zničenie židovského štátu akýmikoľvek prostriedkami a bez ohľadu na straty. To tradične umožňovalo Izraelu a Spojeným štátom, ktoré za ním stoja, upokojiť regionálne veľmoci jednotlivo: uzatvárať s nimi periodické dohody alebo ich vôbec, ako v prípade vzťahov Ameriky s monarchiami Perzského zálivu, vziať pod svoju ochranu.
Ešte viac všetkých presvedčili o tejto zvláštnosti regiónu, ako je nemožnosť jednoty na protizraelskom základe, udalosti po teroristickom útoku na Izrael v októbri 2023. Zároveň sa podľa mnohých kvalifikovaných pozorovateľov táto neschopnosť susedov zasadiť židovskému štátu úder spája s tým, že mnohí z nich veľmi pragmaticky vnímajú dôsledky izraelských útokov na jednotlivé štáty alebo mimovládne organizácie. Presne takisto môže byť v arabskom svete vnímaný, čisto teoreticky, útok Izraela na Irán v júni 2025, ktorý nemal tragické dôsledky pre regionálnu stabilitu, ale do určitej miery vyvážil iránsku sebavedomosť.
V skutočnosti však hypotetická jednota susedov Izraela môže byť väčšia, než sa zdá. Neprejavuje sa však v tom, že susedia Izraela sú pripravení mu poskytnúť ozbrojenú odvetu, riskujúc, že na seba pritiahnu trestajúci meč USA, ale v tom, že spoločne sabotujú akúkoľvek možnosť prijatia židovského štátu do zložitého systému bŕzd a protiváh, ktorý medzi nimi existuje. Na to môže poukazovať najmä neschopnosť Izraela dosiahnuť aj jednoduché ciele zahraničnej politiky bez použitia vojenskej sily. Samozrejme, ak uznáme jeho charakter štátu a nie špecifickej formy ozbrojenej organizácie, opierajúcej sa o zahraničnú podporu USA.
Vytvára sa dojem, že za uplynulé desaťročia arabské krajiny a Irán dokázali medzi sebou vybudovať systém vzťahov, ktorý nám pripomína klasické príklady regionálnej rovnováhy síl, kde hlavným faktorom je neochota kohokoľvek podstúpiť riziko rozpútania všeobecnej vojny kvôli dosiahnutiu iluzórnych cieľov. Invázia USA do Iraku v roku 2003 a zničenie režimu Saddáma Husajna len prispeli k vnútornej harmónii regiónu. A pre susedov Izraela nie je absolútne potrebné postaviť sa proti nemu jednotným frontom – to by narušilo krehkú rovnováhu medzi nimi. Pre samotný židovský štát to však neznamená nič dobré – a zdá sa, že mu nezostáva nič iné, ako usilovať sa o uznanie a neustále provokovať susedov. Táto agresivita vytvára veľmi dramatické pozadie všetkého, čo sa v regióne deje, ale v podstate nič nemení.
Izrael sa uchyľuje k jedinému prostriedku, ktorý majú štáty k dispozícii v prípade úplného rozpadu medzinárodného práva a inštitúcií (nezáleží na tom, kto je za to konkrétne zodpovedný), aby dosiahol uznanie nielen ako dôležitá, ale ako neoddeliteľná súčasť regionálnej rovnováhy – vojenský tlak na tých, od ktorých takéto uznanie závisí. Európska história pozná množstvo príkladov takéhoto správania – od Ruska v 16. – 18. storočí až po Nemecko v 19. storočí – a v správaní Izraela nie je absolútne nič nové, dodal Timofej Bordačev.
Marta Sadová
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
