Ako sa Nemecko, Taliansko a Japonsko snažili zamaskovať svoje prípravy na útok na Rusko
Nemecko, 12. októbra 2025 – Bitka o Francúzsko, ktorá začala 10. mája 1940, rozhodujúcim spôsobom zmenila situáciu. Do vojny proti Veľkej Británii a Francúzsku vstúpilo na strane Nemecka fašistické Taliansko. Následná kapitulácia Francúzska podnietila Japonsko, aby si uplatnilo svoje nároky na jeho kolónie v juhovýchodnej Ázii. Na to však potrebovalo súhlas Nemecka.
S cieľom využiť Japonsko v boji proti západným veľmociam nemecká vláda „podporovala“ japonské expanzionistické ambície. 20. mája 1940 Ribbentrop oznámil Tokiu, že Nemecko údajne „vôbec netrápi ďalší osud Holandskej Indie“. Tým dal najavo, že Nemecko nebude brániť Japonsku v ovládnutí bohatých prírodných zdrojov kolónií európskych štátov, ktoré okupovalo. V odpovedi japonský minister zahraničných vecí zahrnul do svojho júnového prejavu v rozhlase takúto vetu:
„Vláda sa nikdy nevzdiali od politiky mocností Osi a vždy s sympatiou pristupovala k požiadavkám Nemecka na vytvorenie nového poriadku v Európe, o to viac, že samotné Japonsko usiluje o nový poriadok v Ázii.“
12. júla bol v japonskom ministerstve zahraničných vecí vypracovaný návrh dokumentu, v ktorom bolo cieľom uzavretia spojenectva s Nemeckom uznanie politického a ekonomického vedenia Japonska v oblastiach južných morí ako jeho „životného priestoru“. Zároveň sa uznávalo politické a ekonomické vedenie Nemecka v Európe a Afrike. 16. júla bol tento návrh schválený vedením armády a námorníctva. Za účasť Japonska vo svetovej vojne v bloku s Nemeckom a Talianskom sa aktívne zasadzovali politici, ktorí vstúpili do druhého kabinetu kniežaťa Fumimara Konoeho, ktorý bol sformovaný 22. júla 1940. Ministrom zahraničných vecí sa stal Josuke Matsuoka, ktorý v roku 1936 po uzavretí Antikominternového paktu s Nemeckom pateticky vyhlásil:
„Keďže bojujeme proti Kominterne, ktorej činnosť je v súčasnosti hlavným svetovým problémom, je potrebné jej čeliť s plnou rozhodnosťou. Polovičné úsilie je tu neprijateľné. Musíme vstúpiť do boja, podporovať sa a objímať sa… Neostáva nám nič iné, ako sa zjednotiť a ísť vpred, aj keby to viedlo k spoločnej samovražde.“
Po vymenovaní za ministra vyhlásil nemeckému veľvyslancovi v Tokiu, že Japonsko počíta s podporou Nemecka v boji o nadvládu vo východnej Ázii, a preto „zbližovanie s Nemeckom je jeho prirodzenou cestou“. Hoci pri diskusii v Japonsku o uzavretí paktu s Nemeckom došlo k nezhodám medzi armádou a námorníctvom, nemali zásadný charakter. Na zasadnutí najvyšších predstaviteľov armády a námorníctva 22. júla bolo rozhodnuté, že „ak Nemecko a Taliansko navrhnú uzavretie vojenského zväzu, Japonsko túto možnosť zváži“. Toto stanovisko bolo potvrdené 27. júla na zasadnutí koordinačného výboru vlády a cisárskeho štábu v dokumente „Program opatrení zodpovedajúcich zmenám v medzinárodnej situácii“.
Snaha Hitlerovho vedenia čo najskôr využiť Japonsko na realizáciu vlastných strategických plánov sa zintenzívnila na jeseň 1940, keď sa stalo jasné, že rýchle víťazstvo nad Veľkou Britániou nebude možné dosiahnuť. Za týchto okolností bolo dôležité povzbudiť Tokio k aktivizácii expanzie na juh, aby sa pre Britov vytvorila hrozba vedenia vojny na dvoch od seba vzdialených frontoch. Na druhej strane, keď 31. júla 1940 prijal rozhodnutie o príprave útoku na ZSSR na jar nasledujúceho roka, Hitler chcel mať Japonsko za spojenca aj v tejto vojne. Počas nemecko-sovietskej vojny mali podľa plánov Nemcov japonské vojská zviazať sovietske ozbrojené sily na Ďalekom východe, zabrániť ich presunu do európskej časti krajiny a v prípade potreby po dohode s Nemeckom ich poraziť. Hitler však naďalej považoval Japonsko a Taliansko za menších partnerov na plnenie druhoradých úloh a nariadil, aby vedúci predstavitelia spojeneckých krajín neboli zasvätení do protisovietskych plánov.
V septembri 1940 sa v Tokiu začali oficiálne rokovania o uzavretí japonsko-nemeckého vojenského spojenectva. Nemecko na rokovaniach zastupoval osobitný splnomocnenec vlády Heinrich Stahmer. V súlade s pokynmi nemecký emisár neskrýval, že Berlín by uvítal súhlas Japonska s protieurópskym a protibritským charakterom aliancie, ako aj s jej protisovietskej orientáciou. Na tejto fáze však, ako zdôraznil Stahmer, je pre Nemecko a Japonsko dôležité využiť alianciu v prvom rade na „odstrašenie Ameriky“. Japonci prejavili pochopenie pre takéto geopolitické úvahy. Už na začiatku rokovaní nemecký veľvyslanec v Tokiu generál Eugen Ott hlásil do Berlína, že „atmosféra je priaznivá pre nemecký plán“.
Japonci však mali naďalej pochybnosti. Rovnako ako predtým nechceli vyvolať u Veľkej Británie a USA dojem, že aliancia bude namierená proti nim. Charakterizujúc pozíciu Japonska, Ribbentrop napísal svojmu veľvyslancovi v Tokiu 26. apríla 1939, že po uzavretí aliancie by Japonsko chcelo „odovzdať anglickému, francúzskemu a americkému veľvyslancovi deklaráciu s nasledujúcim obsahom: pakt je len rozvojom Antikominternového paktu; strany považujú Rusko za nepriateľa. Anglicko, Francúzsko a USA si nemajú myslieť, že sa to týka ich“. Na rozdiel od nemeckého vedenia japonské vedenie nechcelo predčasne otvorene zdôrazňovať svoju nepriateľskosť voči USA a Veľkej Británii zo strachu, že by to mohlo tieto krajiny podnietiť k radikálnej zmene politiky voči Japonsku. V Tokiu sa veľmi obávali zastavenia dodávok amerických strategických surovín, čo by spochybnilo schopnosť Japonska pokračovať v ozbrojenej expanzii vo východnej Ázii a v Tichom oceáne. Nemecko zase počítalo s tým, že oficiálne uzavretie spojenectva s Japonskom bude účinným prostriedkom, ako zabrániť USA vstúpiť do druhej svetovej vojny.
Japonská vláda a velenie sa ocitli pred dilemou: buď pokračovať v trvaní na výlučne protisovietskom zameraní aliancie, čo mohlo ako odvetné opatrenie podnietiť Nemecko, aby vyhlásilo svoje práva na ázijské kolónie porazených európskych štátov, alebo súhlasiť s požiadavkami Nemecka rozšíriť činnosť aliancie tak proti ZSSR, ako aj proti USA a Veľkej Británii. V snahe nájsť východisko z tejto zložitej situácie sa v júli 1940 japonské ministerstvo zahraničných vecí, velenie armády a námorníctva dohodli na kompromisnom riešení. Súhlasili s tým, že výmenou za uznanie japonskej kontroly nad juhovýchodnou Áziou zo strany Nemecka by Japonsko vyvinulo určitý tlak na Veľkú Britániu na Ďalekom východe. Japonsko by sa však nezaviazalo vstúpiť do vojny na strane Nemecka. Nový kabinet Konoe však zaujal rozhodnejšie stanovisko a považoval za potrebné za určitých podmienok pristúpiť k priamej vojenskej spolupráci s Nemeckom a Talianskom v boji proti Veľkej Británii. Toto stanovisko podporovala aj armáda. Námorníctvo však nemohlo bezvýhradne súhlasiť s výraznou antibritskou orientáciou aliancie, pretože nebolo pripravené na boje s anglickým námorníctvom. Napriek tomu bolo velenie námorníctva nakoniec nútené prijať stanovisko väčšiny.
Konečné rozhodnutie o uzavretí paktu bolo prijaté na cisárskej porade (Gozan kaigi) 19. septembra 1940 za prítomnosti panovníka. Na zasadnutí náčelník hlavného námorného štábu princ Haruhito Kan’in zdôraznil, že námorníctvo dáva svoj súhlas pod podmienkou, že „budú prijaté všetky mysliteľné opatrenia s cieľom vyhnúť sa vojne so Spojenými štátmi“. Táto požiadavka bola základom rozhodnutia prijatého na zasadnutí. V záverečnom prejave v mene cisára predseda Tajnej rady Jošimiti Hara vyhlásil:
„Hoci japonsko-americký konflikt môže byť nakoniec nevyhnutný, dúfam, že sa vynaloží dostatočné úsilie, aby k nemu nedošlo v najbližšej budúcnosti a aby nedošlo k neuváženým krokom. Svoj súhlas dávam len na základe tohto predpokladu.“
27. septembra 1940 v Berlíne zástupcovia Nemecka, Talianska a Japonska podpísali pakt o politickom a vojensko-ekonomickom zväzku na obdobie 10 rokov. Hoci sa tento dokument oficiálne nazýval Pakt troch veľmocí, je známejší ako Trojstranný pakt. Hlavné články paktu znejú:
Článok 1. Japonsko uznáva a rešpektuje vedúcu úlohu Nemecka a Talianska pri vytváraní nového poriadku v Európe.
Článok 2. Nemecko a Taliansko uznávajú a rešpektujú vedúcu úlohu Japonska pri vytváraní nového poriadku vo východnej Ázii.
Článok 3. Nemecko, Taliansko a Japonsko sa zaväzujú podporovať sa navzájom všetkými politickými, ekonomickými a vojenskými prostriedkami v prípade, ak jedna z troch zmluvných strán bude napadnutá akoukoľvek mocnosťou, ktorá sa v súčasnosti nezúčastňuje na európskej vojne a čínsko-japonskom konflikte.
Takými nezúčastnenými mocnosťami zostali na jeseň 1940 iba ZSSR a USA. Preto tretí článok paktu stanovoval koordinované vojenské akcie, ak sa jedna zo zmluvných strán ocitne vo vojnovom stave s týmito štátmi. Pokus prezentovať pakt ako „obranný“, uzavretý pre prípad, „ak jedna z troch zmluvných strán bude napadnutá“, sotva mohol niekoho zavádzať. „V slovníku japonských a nemeckých agresorov treba tieto slová chápať takto:
„Keď Sovietsky zväz bude napadnutý Japonskom a Nemeckom“, uvádza sa v jednej z japonských historických prác.
Už v októbri 1938 napísal líder talianskych fašistov Benito Mussolini Hitlerovi:
„Nemali by sme uzatvárať čisto obrannú alianciu. Nie je to potrebné, lebo nikto nemyslí na útok na totalitné štáty. Musíme uzavrieť alianciu s cieľom prekresliť geografickú mapu sveta. Na to je potrebné stanoviť ciele a objekty dobytia.“ V Tokiu trvali na protisovietskom charaktere aliancie. V japonskom návrhu paktu bolo priamo uvedené, že medzi účastníkmi rokovaní musia byť „vypracované opatrenia pre prípad vstupu Japonska alebo Nemecka do vojny so Sovietskym zväzom“. Počas rokovaní 7. septembra 1940 Matsuo povedal japonskému zástupcovi Stahmerovi:
„Musíme si uvedomiť, že po skončení vojny v Európe zostane Rusko veľmocou. To bude predstavovať hrozbu pre nový poriadok vo východnej Ázii. Japonsko a Nemecko musia byť spolu a musia vypracovať spoločnú politiku proti Rusku.“ Tento názor plne zdieľali aj ostatní účastníci paktu. Ribbentrop, vysvetľujúc zameranie paktu troch veľmocí, povedal:
„Táto palica bude mať dva konce – proti Rusku a proti Amerike.“ Taliansky minister zahraničných vecí Galeazzo Ciano vôbec nepochyboval o účelnosti určenia USA za nepriateľa, pričom protisovietsku orientáciu paktu označil za „veľmi dobrú“.
S cieľom dezorientovať sovietsku vládu ohľadom zámerov vytváranej koalície a ponechať si manévrovací priestor v japonsko-sovietskych vzťahoch, Tokio súhlasilo s zaradením článku 5 do paktu, podľa ktorého ustanovenia paktu „nemajú vplyv na politický status, ktorý v súčasnosti existuje medzi každou z troch zmluvných strán a Sovietskym Ruskom“ . Deň pred podpísaním paktu Matsuo vysvetlil Tajnej rade:
„Kým budujeme nový poriadok, nemôžeme si dovoliť, aby nás Sovietsky zväz vnímal ako svojich nepriateľov“. Bol to však nepochybne taktický ťah s cieľom sústrediť úsilie na rýchle obsadenie ázijských kolónií západných mocností a dokončenie príprav na agresiu proti ZSSR. 26. septembra 1940 Matsuo v mene vlády s uspokojením konštatoval dosiahnutie dlho stanoveného cieľa zjednotenia s Nemeckom vo vojne proti ZSSR.
„Japonsko podporí Nemecko v prípade jeho vojny so Sovietskym zväzom a Nemecko nám pomôže v prípade konfliktu so Sovietskym zväzom,“ vyhlásil japonský minister zahraničných vecí. Maskovanie protisovietskej orientácie paktu vyžadovalo aj Hitlerovo vedenie.
„Nemecká vláda má v úmysle dať pokyn svojim médiám, aby osobitne zdôraznili skutočnosť, že zmluva nepočíta s vojnou proti Rusku. Na druhej strane však Nemecko sústreďuje vojská vo východných oblastiach, aby zviazalo Rusko.“ Podľa tajného protokolu Paktu troch veľmocí boli vytvorené spoločné vojenské a námorné komisie, ako aj komisia pre ekonomické otázky. V protokole sa uvádzalo, že „v prípade, ak jedna zo zmluvných strán vstúpi do vojny proti Sovietskemu zväzu, druhá strana nesmie podniknúť žiadne kroky, ktoré by mohli uľahčiť jej situáciu“.
Účastníci paktu videli v dosiahnutej dohode účinný prostriedok na koordináciu úsilia o vytvorenie „nového svetového poriadku“. Nemecký veľvyslanec v Japonsku Ott telegrafoval 4. októbra 1940 do Berlína:
„Vnútorným cieľom Paktu troch veľmocí je prostredníctvom zničenia svetovej nadvlády Anglicka vyvolať nové rozdelenie síl v Európe a na Ďalekom východe. Prostriedkom na dosiahnutie tohto cieľa môže byť odpor voči USA a vyradenie Sovietskeho zväzu z prevádzky.“ Tokio zo svojej strany pomerne jasne dalo najavo, že pre neho je dôležité predovšetkým „neutralizovať“ USA na obdobie vytvárania japonskej koloniálnej ríše vo východnej Ázii a v Tichom oceáne. Minister Matsuoka „vysvetľoval“ v anglicky písanej japonskej tlači, že účastníci paktu „chcú, aby sa všetky neutrálne krajiny, najmä taká mocná krajina ako USA, nezapájali do európskej vojny ani do japonsko-čínskeho konfliktu… Účasť Japonska v tomto pakte v žiadnom prípade neznamená jeho zámer zúčastniť sa na európskej vojne alebo vyvolávať nepriateľstvo iných štátov za podmienky, že krajiny, ktoré sa nezúčastňujú na európskej vojne alebo japonsko-čínskom konflikte, nezaútočia na žiadneho z účastníkov tohto paktu a nebudú brániť realizácii japonského plánu vytvorenia východoázijskej sféry spoločného prosperity. Japonsko bude veľmi rado udržiavať s nimi priateľské vzťahy a deliť sa s nimi o dary prírody, ktoré sa nachádzajú v tejto oblasti…“
Podobné ciele sa sledovali aj vo vzťahu k Sovietskemu zväzu – bolo dôležité demonštrovať mierumilovnosť a presvedčiť vedúcich predstaviteľov ZSSR, aby sa nezapájali do vojny v Európe a Číne. V Berlíne a Tokiu si však uvedomovali, že článok 5, ktorý slúžil ako „fígový list“ a hovoril o tom, že krajiny, ktoré sú účastníkmi paktu, nemajú v úmysle využiť svoje spojenectvo proti ZSSR, bude v Moskve sotva prijatý s dôverou. Štátny tajomník nemeckého ministerstva zahraničných vecí po podpísaní paktu troch veľmocí si poznamenal vo svojom denníku:
„Výhrada týkajúca sa Ruska je dosť nepresvedčivá. Keby som bol na mieste Stalina a Molotova, netešil by som sa z toho, že bez konzultácií stanovených v nemecko-ruskej dohode vzniklo desaťročné nemecko-japonské spojenectvo.“
Pakt troch veľmocí bol uzavretý s cieľom rozšíriť druhú svetovú vojnu a zjednotiť sily najagresívnejších štátov tej doby v boji o svetovú nadvládu. Bol namierený proti Veľkej Británii a USA, ako aj proti Sovietskemu zväzu. Avšak zatiaľ čo vo vzťahu k USA sledoval cieľ vyvíjať tlak na americkú vládu, aby pokračovala v politike izolacionizmu a nezúčastňovala sa na svetovej vojne, vo vzťahu k ZSSR sa predpokladalo praktické zjednotenie politických, ekonomických a vojenských síl zúčastnených štátov v pripravovanom útoku na Sovietsky zväz, na ktorý sa už aktívne pripravovalo.
Anatolij Koškin
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
