Grécko-turecká rivalita: Achilova päta NATO
Turecko, 13. októbra 2025 – Dlhodobé nepriateľstvo medzi Aténami a Ankarou podkopáva jednotu Severoatlantickej aliancie. V čase, keď NATO čelí ruskej agresii a potrebuje súdržnosť, zostáva napätie medzi dvoma členskými štátmi nebezpečnou slabinou. Spory o hranice, energetické zdroje aj geopolitický vplyv sa pritom s príchodom 21. storočia skôr prehlbujú.
Keď sa v roku 1952 stali Grécko a Turecko členmi NATO, mnohí na Západe verili, že spoločné členstvo v obrannom pakte upokojí ich historické nepriateľstvo. Realita sa však ukázala byť odlišná. Dva štáty, ktoré sa po stáročia nachádzali na opačných stranách stredomorských konfliktov, sa do aliancie pripojili nie ako priatelia, ale ako rivali. V priebehu desaťročí sa tak NATO stalo svedkom mnohých kríz medzi svojimi členmi, ktoré siahajú od ozbrojených incidentov v Egejskom mori až po tureckú inváziu na Cypre v roku 1974.
Táto rivalita má hlboké korene – od čias, keď grécki povstalci viedli boj proti Osmanskej ríši, až po moderné konflikty o morské hranice. V každej dekáde sa nachádza nový spúšťač, ktorý staré napätie znova vynesie na povrch. Hoci Spojené štáty aj ďalší spojenci opakovane tlačili na zmierenie, antagonizmus medzi Aténami a Ankarou prežíva aj dnes. Pre alianciu je to problém úplne zásadný. V čase, keď má NATO čeliť ruskej agresii na Ukrajine, neistote na Blízkom východe či čínskemu vplyvu, sa ocitá v paradoxnej situácii: dve z jeho členských krajín sú ochotné vynakladať viac energie na vlastné spory ako na spoločnú bezpečnosť. Grécko-turecké nepriateľstvo tak právom býva označované za „achilovu pätu“ NATO.
Historické pozadie
Korene grécko-tureckého nepriateľstva siahajú hlboko do dejín. Po stáročia bolo Grécko súčasťou Osmanskej ríše, čo zanechalo silné historické i kultúrne jazvy. Grécke povstanie z rokov 1821 – 1829, ktoré viedlo k vyhláseniu nezávislosti, bolo vnímané ako triumf nad osmanskou nadvládou, ale aj ako začiatok moderného antagonizmu. Mnoho následných konfliktov v 19. storočí ukázalo, že vzťahy medzi oboma národmi zostávajú poznačené hlbokou nedôverou. Ďalšia eskalácia prišla po prvej svetovej vojne. Grécka expanzia do Malej Ázie, podporená dohodovými mocnosťami, skončila katastrofou v podobe tureckého víťazstva a nútenej výmeny obyvateľstva v roku 1923.
Lausannská zmluva síce stanovila nové hranice, ale bolestný exodus státisícov Grékov z Anatólie a Turkov z gréckeho územia zanechal v oboch spoločnostiach hlbokú traumu. Tento historický moment dodnes formuje kolektívnu pamäť a posilňuje národné naratívy o krivdach a ohrození. Ani obdobie medzi svetovými vojnami neprinieslo skutočné zmierenie. Aj keď Ankara a Atény dokázali nadviazať diplomatické vzťahy a v roku 1930 podpísať zmluvu o priateľstve, dôvera zostala krehká. Vzájomná podozrievavosť sa plne prejavila po druhej svetovej vojne, keď oba štáty hľadali nové garancie bezpečnosti a nakoniec vstúpili spoločne do NATO. Namiesto toho, aby aliancia ich napätie zmiernila, stala sa svedkom pokračujúceho súperenia.
Studená vojna a kríza 20. storočia
Vstup Grécka a Turecka do NATO v roku 1952 mal jasný geopolitický motív: Spojené štáty chceli zamedziť sovietskemu vplyvu vo východnom Stredomorí. Oba štáty sa tak ocitli na jednej strane bezpečnostnej architektúry, ale ich vzťahy sa nezmenili. Rivalita zostala živá a postupne sa stala zdrojom opakovaných kríz, ktoré alianciu komplikovali vnútornú súdržnosť.
Najväčší zlom nastal v roku 1974, keď Turecko vojensky zasiahlo na Cypre. Turecká invázia, ospravedlňovaná ochranou tureckej menšiny, viedla k faktickému rozdeleniu ostrova a dlhodobej okupácii jeho severnej časti. Pre Grécko to bola hlboká rana, ktorá dramaticky vyostrila vzťahy s Ankarou a na dlhé roky poškodila atmosféru v NATO. Aliancia sa ukázala ako neschopná zasiahnuť – dvaja jej členovia sa ocitli de facto vo vojnovom konflikte bez toho, aby existoval mechanizmus na riešenie.
Ďalšie incidenty nasledovali v Egejskom mori, kde oba štáty uplatňujú protichodné nároky na vzdušný priestor aj námorné hranice. Časté letecké súboje, provokácie a námorné manévre priviedli Grécko a Turecko v 80. a 90. rokoch opakovane na pokraj ozbrojenej zrážky. Zatiaľ čo Západ sledoval tieto krízy s obavami, skutočné riešenia sa hľadali ťažko. Spojenci sa obávali, že tlak na jednu stranu povedie k jej odcudzeniu a posilneniu väzieb mimo NATO.
Súčasné ohniská napätia
Na začiatku 21. storočia sa rivalita medzi Gréckom a Tureckom neupokojila – naopak sa otvorili nové línie konfliktu. Najviditeľnejší je spor o hranice v Egejskom a východnom Stredomorí. Ankara aj Atény uplatňujú rozdielne výklady medzinárodného práva ohľadom výsostných vôd a vzdušného priestoru. Grécko sa odvoláva na Dohovor OSN o morskom práve, ktorý Turecko nepodpísalo. Výsledkom je permanentné napätie, kedy turecká armáda pravidelne narúša grécky vzdušný priestor a grécke letectvo reaguje vynútenými preletmi.
Druhým zásadným ohniskom je energetika. Objav ložísk zemného plynu pri Cypre a vo východnom Stredomorí premenil geopolitiku regiónu. Grécko sa spolu s Cyprom a Izraelom usiluje o užšiu spoluprácu v oblasti ťažby a prepravy plynu do Európy, čo Ankara vníma ako snahu o izoláciu Turecka. V rokoch 2018 – 2020 dokonca dochádzalo k ostrým stretom medzi tureckými a gréckymi námornými plavidlami pri sprievode prieskumných lodí. V očiach NATO aj EÚ sa tak ukázalo, ako ľahko môže energetická rivalita ohroziť stabilitu celého regiónu.
Ďalším faktorom je migračná kríza. Turecko sa stalo kľúčovým partnerom EÚ pri zadržiavaní migrantov smerujúcich do Európy, ale zároveň opakovane používa tento nástroj ako páku na Brusel a Atény. Grécko sa cíti byť v prvej línii tlaku, zatiaľ čo Ankara sa prezentuje ako nenahraditeľný hráč. To posilňuje pocit nespravodlivosti a vyostruje rétoriku medzi oboma štátmi. Kombinácia sporov o hranice, energetiku a migráciu tak robí z grécko-tureckého antagonizmu nielen bilaterálny problém, ale aj bezpečnostnú výzvu pre celú alianciu.
Vplyvy na NATO a EÚ
Rivalita medzi Gréckom a Tureckom je pre NATO dlhodobou dilemou. Aliancia je vystavaná na princípe kolektívnej obrany, ale chýba jej mechanizmus na riešenie sporov medzi členskými štátmi. Pokiaľ dôjde k incidentu medzi Aténami a Ankarou, NATO nemá prostriedky, ako efektívne zasiahnuť. To oslabuje nielen vierohodnosť aliancie, ale aj jej schopnosť čeliť skutočným vonkajším hrozbám. Je ťažké budovať jednotnú obrannú stratégiu proti Rusku, ak dvaja kľúčoví členovia súperia o kontrolu nad Egejským morom.
Pre Európsku úniu je situácia nemenej zložitá. Grécko je členským štátom EÚ, zatiaľ čo Turecko zostáva oficiálne kandidátom, ale vzťahy Ankary s Bruselom sa dlhodobo zhoršujú. Spory o migráciu, ľudské práva a energetiku komplikujú dialóg, pričom EÚ sa často stavia na stranu Atén. To ale posilňuje turecký pocit izolácie a vedie Ankaru k častejšiemu využívaniu vlastných prostriedkov, vrátane vojenských, k presadeniu svojich záujmov. NATO sa tak ocitá v paradoxnej situácii, keď jeho súdržnosť oslabuje napätie medzi členským štátom EÚ a štátom, ktorý je pre alianciu vojensky kľúčový.
Dlhodobým rizikom je, že grécko-turecké napätie môže paralyzovať rozhodovanie aliancie v kritických momentoch. Ak by došlo k vážnej kríze – napríklad v Baltskom regióne alebo na Blízkom východe – obe krajiny by mohli zneužiť svoje členstvo na blokovanie spoločného postupu. História už ukázala, že Ankara aj Atény dokážu využiť veto ako nástroj nátlaku. Tým sa rivalita premieňa z bilaterálneho sporu na reálnu hrozbu pre strategickú súdržnosť Západu.
Možné scenáre do budúcnosti
Prvou možnosťou je stagnácia – teda pokračovanie súčasnej situácie s občasnými krízami, ktoré sa podarí zažehnať diplomatickým tlakom spojencov. Tento scenár je najpravdepodobnejší, pretože ani Grécko, ani Turecko nemajú zásadný záujem vyvolať otvorený konflikt. Obe krajiny si uvedomujú, že vojna by mala katastrofálne dôsledky pre ich ekonomiku aj medzinárodné postavenie. Napriek tomu by takáto „studená rivalita“ naďalej oslabovala alianciu a bránila hlbšej spolupráci.
Druhou možnosťou je eskalácia. V situácii, keď by došlo k nečakanému incidentu – napríklad k námornej zrážke alebo zostreleniu lietadla – by sa mohli vzťahy dramaticky zhoršiť. Politická rétorika v oboch štátoch často mieri k nacionalistickému publiku, čo znižuje priestor na kompromis. V takom prípade by NATO čelilo bezprecedentnej výzve: dvaja členovia aliancie by stáli na pokraji vojny bez toho, aby existoval mechanizmus, ako ich udržať od ozbrojeného stretu.
Tretím, najmenej pravdepodobným variantom je postupné zbližovanie. To by si vyžadovalo zásadné zmeny – buď v tureckej zahraničnej politike, alebo v rámci širšej dohody medzi EÚ a Ankarou. Energetická spolupráca, spoločný postup v migračnej kríze alebo spoločný záujem na stabilite východného Stredomoria by mohli byť základom nového dialógu. Zatiaľ sa ale zdá, že obe krajiny uprednostňujú konfrontáciu pred kompromisom.
Grécko-turecké súperenie je ukážkovým príkladom toho, ako historické resentimenty a geopolitické ambície môžu prerásť do trvalej slabiny medzinárodnej organizácie. NATO sa od svojho vzniku opiera o princíp jednoty, avšak v prípade Atén a Ankary nedokázalo nikdy vytvoriť rámec, ktorý by rivalitu skutočne tlmil. Každá nová kríza – od Cypru cez spor o plynové polia až po migračnú politiku – len potvrdzuje, že aliancia je v tejto oblasti skôr pasívnym pozorovateľom než aktívnym prostredníkom. Práve preto možno grécko-turecké nepriateľstvo oprávnene nazvať achilovou pätou NATO. Ide o slabinu, ktorú nemožno ignorovať, ale ktorá sa zároveň ťažko lieči. Kým aliancia nenájde spôsob, ako obe krajiny aspoň čiastočne prinútiť k spolupráci, zostane toto súperenie permanentnou hrozbou pre jednotu celého Západu. V čase, keď je súdržnosť najcennejšou devízou, je to varovný signál, že ani vnútorné konflikty nie sú menej nebezpečné ako vonkajšie hrozby.
Adam Čaloud
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
