VOJENSKÁ REFORMA – ZÁMERY A REALITY štvrtá časť

Vojenská dominancia v politickom rozhodovaní

Ak si aspekty, spomenuté v predchádzajúcej časti doplníme o typické zloženie ministerstiev obrany, v ktorých jedinú kompaktnú skupinu akých-takých odborníkov v obrane tvoria vojaci, tak civili nemajú žiadny reálny vplyv na politické rozhodovanie o záležitostiach obrany a vo väčšine prípadov nie sú ani schopní posudzovať odborno-technické návrhy vojakov z generálneho štábu a ministerstiev. Tak posilňujú vojenskú dominanciu v rozhodovacom procese. Nedá sa tvrdiť, že za istých okolností vzdelaný vojak nepredstavuje lepšie riešenie ako nedovzdelaný civil, ale prinajmenšom si situácia vyžaduje vyváženejšie zloženie a systémovú výchovu civilných odborníkov, presadenie tendencie poklesu vojakov v politickej časti centrálneho orgánu a opatrení proti stabilizácii vojenskej zostavy týchto orgánov. Vari najväčším vnútroarmádnym problémom bude presvedčiť vojakov, že civilná kontrola a partnerský vzťah so vzdelanými civilmi sú v ich vlastnom záujme. Ibaže skutočne závažný celospoločenský problém predstavuje apatia verejnosti a extrémne vysoký prah tolerantnosti voči závažným signálom korupcie v armáde.

Nielen v otázkach ľudských práv vojakov, ale aj v otázkach určitého spojenia s civilnou verejnosťou by mohol pôsobiť splnomocnenec parlamentu pre obranu. Docenenie významu a miesta takejto inštitúcie môže predstavovať signál o prelome v chápaní civilnej kontroly armády. Ukazuje sa, že ako prvok ochrany pred zneužitím ovládnutia armády jednou stranou by pre Slovensko najviac vyhovoval vyvážený model rozdelenia zodpovednosti za určité oblasti obrany podľa zákonného vymedzenia tak, aby tento nútil rozhodujúce prvky rozhodovacieho procesu do konsenzuálneho rozhodovania a hľadania spoločných riešení. Vyváženosť a nezávislosť odborných názorov je možné dosiahnuť aj administratívnymi opatreniami v otázkach finančnej nezávislosti a spôsobu ustanovovania kľúčových funkcionárov. Pozrime sa teraz na centrálne orgány z inej stránky.

REFORMA VZŤAHOV V CENTRÁLNYCH ORGÁNOCH

Charakter vzťahov medzi ozbrojenými silami a spoločnosťou je vo svojej podstate reprezentovaný v centrálnych orgánoch ozbrojených síl, čiže tam, kde sa rozhoduje o smerovaní obrannej politiky štátu. Takýmto orgánom je vo väčšine vyspelých demokratických štátov ministerstvo obrany, ktorého vojenskou súčasťou je spoločný štáb a často štáby (alebo veliteľstvá) “zložiek”. Aj v štátoch, v ktorých je formulovanie cieľov komplexnej bezpečnostnej politiky v rukách ministra zahraničných vecí sa rozhodovanie o spôsobe naplnenia všeobecne definovaných cieľov rozhoduje na ministerstve obrany. Základný zákon štátu, ústava, nemôže riešiť rozdelenie kompetencií medzi jednotlivými činiteľmi v detailoch, ale definuje základné vzťahy a povinnosti v záležitostiach obrany, tiež rozsah kompetenčnej pôsobnosti jednotlivých ústavných činiteľov. Napriek tomu sa aj v krajinách so zrelými demokratickými tradíciami stretávame s porušovaním ústavných princípov.

Občan je do formulovania princípov obrany zapojený iba nepriamo počas volebného aktu, preto sa na zabezpečenie určitého stupňa ovplyvňovania obrannej politiky vo vyspelých krajinách vytvárajú mechanizmy vo forme “nátlakových skupín”, mimovládnych organizácií a mediálnych skupín, ktoré predstavujú mimoriadne dôležité prvky civilnej kontroly armády a miera ich vplyvu na rozhodovací proces je zároveň meradlom zrelosti spoločnosti a zdravosti civilno-vojenských vzťahov. Hlavná zodpovednosť za výkon leží napriek tomu na bedrách vládnych politických štruktúr, ktoré ju majú vykonávať v hraniciach vymedzených zákonnými normami.

Politické nástroje demokratickej kontroly

Kľúčovým meradlom efektívnosti demokratického systému vo vzťahu k ozbrojeným silám sa teda stávajú mechanizmy politického skladania účtov (v angličtine označovanej ako “accountability”) a zodpovedania sa za svoje rozhodnutia (v angličtine “answerability”) pred tými, v mene ktorých vláda vykonáva svoju funkciu – pred voličmi. Všeobecne sú rozoznávané štyri roviny týchto dvoch prvkov:

definovanie politickej línie bezpečnostnej a obrannej politiky, čiže zámerov politicko-obranného úsilia,
obranné programy, čiže variantný výber z niekoľkých možností ako dosiahnuť politikmi definované ciele,
postup vládnych organizácií na dosiahnutie cieľov schválených programov,
dodržiavanie právnych a finančných zásad vymedzených zákonmi tak, aby boli vyčlenené finančné prostriedky na obranu spotrebované čo najefektívnejšie, ale tiež aby nebola zneužívaná právomoc tých, ktorým je delegovaná správa obranných záležitostí.

Armáda a politická moc

Práve rozsah delegovaných kompetencií a právomocí medzi ústavnými činiteľmi, ale ani v rámci centrálneho orgánu rezortu obrany, nie je vždy jasne formulovaný a tento faktor predstavuje najväčšiu slabinu centrálnych štruktúr prakticky každého štátu. Kľúčovou sa potom stáva otázka – kde leží skutočná moc? Demokratická reputácia štátu môže byť narušená vtedy ak je odpoveď na uvedenú otázku zahmlená, alebo ak je celá moc príliš koncentrovaná v jednej osobe, alebo ak leží v rukách činiteľov, ktorí neskladajú účty konečnému prvku – voličovi. V tomto smere nie je rozhodujúci mechanizmus delegovania právomocí kombináciou priamej voľby, nepriamej voľby, alebo menovania.

Samotná formálna hierarchia v rámci centrálneho orgánu môže poskytovať skreslený obraz o skutočnom vplyve na rozhodovanie o podstatných záležitostiach v rezorte. Príčinou tohto javu môže byť tendencia na rozdelenie politickej a odbornej zodpovednosti za záležitosti obrany. V krajinách, v ktorých bola historicky zneužitá vojenská moc, sa v minulosti vyskytovala tendencia úplnej koncentrácie rozhodovania v rukách civilných prvkov a často veľmi výraznej izolácie vojakov od tohto procesu (Japonsko, Španielsko a ďalšie).

Takýto nevyvážený stav, ústiaci v krajnom prípade do neodborného rozhodovania o odborných záležitostiach môže vyústiť do narušenia vzájomných vzťahov medzi civilnými a vojenskými zamestnancami centrálnych zložiek a do paralyzácie efektívneho rozhodovania. Podobné následky môže spôsobiť nevyvážená štruktúra vojenských orgánov, napríklad dominancia jednej zložky nad ostatnými, čo západní analytici považujú za všeobecne najrozšírenejšiu slabinu post-totalitných ozbrojených síl. Zatiaľ čo v armádach vyspelých priemyselných štátov je všeobecne uznávaná vojenská odbornosť profesionálov, v situácii post-komunistických štátov sa stretávame s realitou rozhodovania vojakov, ktorí problémom vôbec nerozumejú buď preto, že v rámci svojej kariéry pôsobili v jednozložkovom prostredí alebo preto, že ide o úradníkov a neraz aj politických komisárov v uniforme.

Najúčinnejším opatrením proti odbornej stagnácii, ale aj proti rutinérstvu a najmä proti korupcii v armáde sa ukázala rotácia profesionálov medzi jednotlivými prvkami vojenských štruktúr. Jej výhody a úskalia sú analyzované v inej časti.

Systémová decentralizácia vojenského rozhodovania

Ďalší okruh problémov súvisí s optimalizáciou veliteľských štruktúr a so zásadami tvorby mierových a vojnových štruktúr. Charakteristickou črtou v princípe statických armád bývalej VZ sú typické paralelné mierové a vojenské štruktúry tvorené princípom „nafukovania“ mobilizačnými opatreniami. Tieto štruktúry mali svoje odôvodnenie v období bipolárneho sveta a jednoznačne definovaného druhu ohrozenia a tento princíp dominoval aj v armádach NATO. Existujúci asymetrický svet s nevyspytateľnými ohrozeniami si vyžaduje zásadné prehodnotenie mierových a vojnových štruktúr.

Mierové štruktúry si vyžadujú úspornosť a účinnosť plánovacieho procesu s výrazným politicko-civilným zasahovaním do rozhodovacieho procesu. Vojnové štruktúry si naproti tomu vyžadujú výraznú samostatnosť a rýchlosť vojenského rozhodovacieho procesu na základe delegovaných právomocí v rámci politických cieľov vojny, definovaných politikmi.

Ani vyspelé priemyselné krajiny nedokážu úspešne odolávať pokušeniu civilného zasahovania do operačných záležitostí vojny a táto tendencia zosilňuje s rastom informačnej dominancie nad priestorom vojnovej činnosti. Zatiaľ čo nevýhody hypercentralizácie vo vojnovom konflikte môžu byť kompenzované zdrvujúcou prevahou v iných oblastiach, pre menšie štáty môže byť pomalá reakcia na dynamiku konfliktu osudovou a systémová decentralizácia vojenského rozhodovania sa stáva životnou nevyhnutnosťou.

Medzitým máme za 20 rokov od vypracovania tejto analýzy obrovské množstvo príkladov totálnej neschopnosti reagovať na vážne ohrozenia rýchlo a efektívne. Všetky súvisia predovšetkým s pokračujúcou plazivou hypercentralizáciou EÚ, uzurpovaním mocenských právomocí, ktoré spoločenstvu suverénnych štátov nesmú byť odovzdané. Tiež nekvalifikovanosťou a zbabelosťou politických lídrov, ich alibizmom a opatrníctvom, ale aj množstvom ďalších faktorov, ako napríklad ideologizáciou rozhodovania o bezpečnostných záležitostiach pod zákerným pláštikom humanizmu. Posledným príkladom takého rozhodovania je tak migračná kríza ako celok, ako aj jej špecifické formy vojny spojencov v NATO proti sebe nelineárnymi metódami zneužitím infiltrácie bojovníkov z radov migrantov a ich detí ako štítov proti zhumanizovaným obrancom.

Pozn.: Ide o takmer doslovné znenie pôvodnej štúdie zo začiatku roka 2000, s malými poznámkami autora.

Pokračovanie v ďalšej časti

Ing. Peter ŠVEC, p.s.c., RCDS, plk. gšt. v.v., v čase vytvorenia štúdie bol autor náčelníkom Správy vzdušného prieskumu a elektronického boja na veliteľstve Vzdušných síl, pred absolvovaním Kráľovskej akadémie obranných štúdií bol náčelníkom Oddelenia letovodskej služby a riadenia letovej prevádzky 3. zboru LaPVO.