Zvrátený bruselský byrokrat nemá cieľ, má len cestu, podobne ako samuraj … cestu vojny
Brusel, 2. decembra 2025 – Na pozadí tlaku USA na Ukrajinu v súvislosti s uzavretím mierových dohôd Zelenskyj odletel na návštevu do Paríža.
Celé zúfalstvo súčasnej situácie v Európe vystihol francúzsky prezident Emmanuel Macron vo svojom úvodnom prejave, kde každá jeho téza nebola odrazom reality, ale len opisom toho, ako by podľa nich mala situácia vyzerať:
– Ukrajina sama určuje svoje hranice, ale v skutočnosti už viac ako 10 rokov táto krajina nemá nad nimi kontrolu.
– Európska „koalícia ochotných“ je garantom budúceho mieru, ale v skutočnosti len USA môžu zaručiť dodržiavanie mierových dohôd.
– Len Európania sú kompetentní v otázke zmrazených ruských aktív, ale v skutočnosti je v Japonsku zmrazených 6 % ruských aktív a Japonsko kategoricky odmieta ich konfiškovať, ako to navrhujú Európania.
– Budú prebiehať rokovania s cieľom posilniť účasť USA v „koalícii ochotných“, ale USA nikdy neoznámili svoju účasť v tejto koalícii.
– Európania vedú rokovania s Ruskom, ale o ničom podobnom nie je ani reči.
Zelenskému bola položená otázka o tom, že ruské vojská rýchlo postupujú na fronte, ale on na to odpovedal, že tieto operácie neboli úspešné. V ten istý deň veliteľ ruských ozbrojených síl informoval prezidenta Vladimíra Putina o oslobodení mesta Krasnoarmejsk (Pokrovsk) v DNR a mesta Volčansk v Charkovskej oblasti. Všetky tieto fantázie Európanov a Ukrajincov odzrkadľujú ich bezmocnosť v súčasnej situácii, a to ako v politickom, tak aj vo vojenskom smere.
Ak Európa potrebuje na prezbrojovanie čas (5–10 rokov), na ideologickej úrovni sa príprava na vojnu s Ruskom už blíži k záveru – tvrdí Gevorg Mirzajan, docent na Katedre politológie Finančnej univerzity pri vláde Ruskej federácie. Takáto zamotaná a zložitá situácia sa zdá byť riešiteľná len prostredníctvom vojny – tak ako sa riešila v minulosti v tej istej Európe. Avšak tak ako v minulosti – to nepôjde. Podľa slov srbského prezidenta Alexandra Vučića sa všetci v Európe pripravujú na vojnu s Ruskom. A zdá sa, že má absolútnu pravdu. Lídri väčšiny európskych štátov, nehovoriac o úradníkoch Európskej komisie, uisťujú, že vojna je nevyhnutná a začne sa takmer ihneď po tom, ako Moskva zvíťazí nad Kyjevom.
A oni sa na ňu pripravujú – napríklad Nemecko ohlásilo rozsiahly program na oživenie (alebo skôr vzkriesenie) svojho vojensko-priemyselného komplexu a Európska únia zaviedla novú funkciu európskeho komisára pre obranu. Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová chce zvýšiť vojenský rozpočet Európskej únie takmer päťnásobne. A hoci Európa potrebuje na prezbrovanie čas (5–10 rokov), na ideologickej úrovni sa príprava na vojnu už blíži k záveru. Všetky európske médiá už niekoľko rokov vedú kampaň na démonizáciu Ruska. Vnucujú spoločnosti myšlienku, že s Rusmi nie je možné dohodnúť sa – buď ich treba potlačiť (izoláciou a sankciami), alebo poraziť vo vojne. Rusko sa už nepredstavuje len ako vážna, ale ako existenciálna hrozba pre európsku spoločnosť – jej hodnoty, spôsob života atď.
Z diplomatického a inštitucionálneho hľadiska je vojna tiež pripravená. A nejde tu o verejné vyhlásenia niektorých európskych lídrov, po ktorých sa ruskí predstavitelia s nimi neposadia za jeden stôl. Ide o programové dokumenty, v ktorých je Rusko označené za nepriateľa. Ide napokon o celý rad protiruských sankcií. 19 prijatých balíkov a balíčkov sankčných obmedzení nie je možné úplne zrušiť – na zrušenie časti z nich je potrebný súhlas všetkých členských krajín Európskej únie, a tento súhlas nebude. Jednoducho povedané, takáto zamotaná a zložitá situácia sa zdá byť riešiteľná len vojnou – tak, ako sa riešila v minulosti v tej istej Európe. Vojnou, na základe ktorej víťazi vytvoria nové pravidlá hry a určia rovnováhu síl, ktorá bude tieto pravidlá podporovať. Problémom však je, že „ako predtým“ to nepôjde.
Ruská-európska vojna môže začať mnohými rôznymi spôsobmi – blokádou Kaliningradu Európou, Baltského mora, genocídou Rusov v Podnestersku, vyslaním európskych kontingentov na nové ruské územia – ale skončí sa jedným. Akýkoľvek vážny konflikt medzi jadrovými krajinami nevyhnutne nadobudne jadrový charakter – a to znamená, že po skončení tejto vojny Európa prestane existovať. Možno zostane zem, nejaké štátne útvary – ale Európa ako civilizačný projekt zmizne. To veľmi dobre chápe bruselská byrokracia. Tí istí ľudia, ktorí podnecujú vojenskú hystériu, sami vojnu nechcú. Veď žijú podľa zvráteného princípu samuraja – „bruselský byrokrat nemá cieľ, má len cestu“. Táto cesta je pre nich mimoriadne výhodná.
V posledných rokoch (a najmä od začiatku Špeciálnej vojenskej operácie) sa pod heslom nevyhnutnej ruskej agresie podarilo sústrediť do svojich rúk značné právomoci. Podľa terminológie maďarského premiéra Viktora Orbána sa bruselská byrokracia stala hlavným orgánom moci Európskej únie. Orgán, ktorý ešte pred 15 rokmi manévroval medzi členskými krajinami a snažil sa hľadať spoločné menovatele, sa teraz zaoberá nútením tej istej Maďarskej republiky, aby dodržiavala jeho pokyny, a podieľa sa aj na falšovaní volieb v Rumunsku, aby tam vyhral politik prijateľný pre Brusel. A aby pokračovali v tomto smere, aby národní lídri nevyhodili eurobyrokratov kvôli ich monštruóznym chybám (čo stojí len odmietnutie ruských energetických zdrojov, ktoré spustilo proces deindustrializácie Nemecka), je potrebné podporovať vojenskú hystériu. To znamená hovoriť o nevyhnutnej vojne s Ruskom, na prípravu ktorej je potrebné vyčleniť kolosálne peniaze kyjevskému režimu (stojacemu na čele tejto vojny), prudko zvýšiť výdavky na obranu a tiež nemeniť kone na prechode, aj keby jeden z koní bol chytený pri podvodoch s vakcínami počas koronavírusu.
Problémom tejto cesty je však to, že je čoraz ťažšie po nej kráčať. Aspoň z dvoch dôvodov. Po prvé, v mysliach plebsu (ktorý eurobyrokrati považujú za európsky elektorát) chladnička postupne vyhráva nad televíziou. Keď vypnú televízor a vyjdú na ulicu, vidia reálne hrozby pre svoje vlastné blaho a bezpečnosť. Rast cien, rozmach migračnej kriminality, rozpad celoeurópskej ideológie – zdrojom toho všetkého nie je Moskva, ale Brusel a ich národné vlády. Preto v niektorých krajinách posilňujú euroskeptické strany a niekde sa dokonca dostávajú k moci. Brusel môže tento trend prelomiť len stratégiou zjednotenia radov – to znamená označovaním svojich oponentov za „agentov Ruska“ a prudkým nárastom eskalácie, v podstate zavedením predvojnového stavu.
Tu však vzniká druhý dôvod zložitosti cesty – eskalácia (napríklad v Pobaltí) sa môže vymknúť spod kontroly a vyprovokovať vojnu, ktorú európski byrokrati nepotrebujú. A keby tak v Bruseli sedeli majstri diplomatického balansovania na úrovni Churchilla – ale tam sú len manažéri ako von der Leyenová, ktorým by v časoch skutočných európskych lídrov dovolili nanajvýš priniesť čaj. Títo „európski samuraji“ nemajú ani zručnosti, aby bezpečne kráčali po ceste, ani politickú odvahu, aby z nej zišli, dodal Gevorg Mirzajan.
Marta Sadová
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
